í.
Denis Kolek a Rado Maroš pracujú v Anglicku niekoľko rokov. S nápadom vytvoriť hokejovú hymnu prišiel Rado a Denis súhlasil. Ten je momentálne aj s priateľkou doma na krátkej dovolenke. Mali sme preto možnosť vyspovedať ho, ako sa to všetko stalo a spýtať sa tiež na to, ako vnímajú ľudia v Anglicku majstrovstvá sveta v hokeji a ako je to so Slovákmi.
Ako vnímajú Angličania to, že sa blížia majstrovstvá sveta v hokeji a ako je to so Slovákmi žijúcimi v Anglicku?
- Nevenujú tomu až takú pozornosť, ako my, Slováci alebo Česi, alebo ľudia tých národností, kde je hokej vychytenou hrou. Ale väčšina Slovákov v Anglicku chce hokej sledovať. Je to však dosť problém, niet totiž kde. Angličania nemajú veľmi radi tento šport. Poznajú ho, ale nepreferuje sa. Len tak pre zaujímavosť, aj hádzaná je u nás veľmi rozšírená, ja sám som ju hral. Pýtal som sa svojich priateľov, Angličanov, či nie je v ich meste nejaký hádzanársky klub, lebo som si chcel občas zahrať. Nikto však nevedel, o akej hre hovorím. Mysleli si, že basketbal, keď som spomenul handball. Musel som im všetko názorne vysvetliť, ukázať, aby pochopili, o čo ide. Opisoval som im, že sa pri tom dribluje, ale hádže sa nie do koša, ale do brány. Povedali mi, že v živote nič podobné nevideli a absolútne nevedia, o čom hovorím. Podobne je to s hokejom, i keď o ňom vedia trochu viac.
Nie je teda absolútne žiadna možnosť, aby ste sledovali prenosy z majstrovstiev?
- Našťastie, Anglicko je veľmi kozmopolitnou krajinou. Žije tu veľa cudzincov. Puby tu majú Arabi, Španieli, Poliaci, jednoducho veľká zmes národov. U nás v meste sme objavili jeden pub, ktorého majiteľom je napríklad Fín. No a Fínsko a hokej, tak to je už iná káva. Takže minimálne by sa hokej dal pozerať. Vyriešiť by sa to dalo, že sa dohodneme s majiteľom, aby nám naladil kanál, na ktorom dávajú majstrovstvá a sledovali by sme zápasy. Je tu však ešte jedna vec, s ktorou asi pohneme len ťažko. Treba totiž aj pracovať. Dosť sa musíme obracať, takže nie vždy sa dá vybaviť voľno. Keby šlo o majstrovstvá sveta vo futbale, možno by náš manažér skôr toleroval, že chceme sledovať nejaký zápas. Ale hokej? To mu, žiaľ, veľa nehovorí. Nuž a v tomto prípade platí to naše, že sýty hladnému neverí.
Denis Kolek.
Nemohli by ste to sledovať aspoň tak úchytkom v reštaurácii, kde pracujete, traja Slováci, všetci z Považskej Bystrice?
- Máme takú obrazovku, čo sa prepína na reštauráciu, aby sme videli, či máme veľa ľudí alebo nie. Keď boli majstrovstvá sveta vo futbale v Juhoafrickej republike, tak to vedel náš šéf pochopiť. Predsa len, je to hra vychytená aj v Anglicku. Doniesli sme do práce malý satelit, aby sme si mohli naladiť potrebný kanál. Takže verím, že ak by som sa vyhováral na futbal, možno by sme dostali voľno, alebo možnosť sledovať zápasy. Ale hokej? Neviem. Angličania sú však na druhej strane veľmi tolerantní, možno bude všetko. Nechám sa prekvapiť.
Si hokejový fanúšik a kamaráti tiež. Fandiť je však jedno a vymyslieť hokejovú hymnu druhé. Ako prišiel ten nápad?
- Baví ma muzika. Skúšal som v živote už všeličo, skateboard, korčule, hádzanú, ale pri ničom dlho nevydržím. Gitara ma však drží a neopúšťa. Chcel by som sa muzike venovať celý život. Človek musí mať nejakú srdcovku, aby život žil, nie prežíval. Keď chodíme v piatok a sobotu von, beriem aj gitaru a spievame, hráme. Vymýšľam aj svoje pesničky. Mal som takú jednu. Brata mojej priateľky, Rada Maroša, to tak pochytilo, že začal vymýšľať slová na jej melódiu. Prišiel potom za mnou s tým, aby mi oznámil, že niečo spravil a naznačil, že by sme mohli vymyslieť nejakú hokejovú hymnu pre Slovákov v Anglicku. Neodradili nás ani ohlasy na hokejovú hymnu Kristíny a skupiny Gladiátor. Povedali sme si, že za pokus to stojí. Neskôr sa pripojil ďalší kamarát, lebo sme to potrebovali urobiť aj na nejakejbase. Bol to Jožko Kocian. Začali sme nakoniec hrávať u Rada Maroša, a prišli sme na to, že to ide. Tá myšlienka nás celkom pochytila. Viete, človek inak vníma všetko, keď je ďaleko od toho, čo má rád. To srdiečko vtedy búcha akosi viac.
Ako vznikla nahrávka?
- Po dlhom skúšaní sme dostali odvahu a padol návrh niečo nahrať cez počítač. Ja som však amatér, nikdy som nenahrával, spieval som si len pre seba. Určite by to bolo nemožné, keby sme nemali v Anglicku ďalšieho kamaráta, Riša Michalca. Je to tiež chalan z Považskej Bystrice. On sa v Anglicku dobre uchytil, má vlastnú kapelu. Veľmi pomáha všetkým Slovákom. Keď má niekto nejaký problém, ide väčšinou za ním. Organizuje aj česko-slovenské párty, aby sa ľudia z týchto krajín, ktorí prichádzajú do Anglicka, stretávali. Mnohým našim pomohol. Má kvalitnú techniku, počítače. Ponúkol sa, že urobíme nejaký podmaz a dáme to dohromady. Stalo sa.
Richard Michalec.
Išlo to rýchlo, alebo boli aj starosti?
- Chvíľu nám trvalo, kým sme si zvykli na to, že robiť pesničku takto je niečo celkom iné. Spievanie do mikrofónu, pauzovanie, intonácia a tak podobne. Jednoducho, najprv boli dosť problémy. Občas to bolo aj poriadne falošné. Ale nevzdávali sme to. Nakoniec bola pesnička na svete. V strese, rýchlo a za pochodu, ale predsa.
A čo videoklip?
- Na ten sme mali naozaj len chvíľu. Na vymýšľanie a nejakú veľkú kreatívnosť nebol čas. V nedeľu som totiž mal letieť na Slovensko a len v sobotu som mal prestávku dve hodiny. Tak sme leteli na pláž a natáčali sme. Bol to des. Pri mori bolo veľa odpočívajúcich ľudí. Pohoda. A odrazu tam nabehli nejakí blázni, behali po pláži so slovenskou zástavou, vyskakovali a len otvárali ústa. Pred nimi ďalší maník s kamerou a všetko natáčal. Času však bolo málo, boli sme ochotní urobiť čokoľvek.
Čo bolo potom?
- Na youtube sme to chceli zavesiť ako Hokejová hymna z Považskej, nakoniec sme sa však rozhodli recesisticky pre názov Oficiálna hokejová hymna SR. Hymnu máme na internete len chvíľu, ale už po pár dňoch sme zaznamenali štyritisíc zobrazení. Nečakali sme, že to bude mať taký ohlas. Komentáre sú fajn. Teší ma, že sa objavujú aj kritické pripomienky. Každá kritika totiž posúva dopredu a dáva nám silu robiť v budúcnosti veci lepšie. Sme len amatéri, spravili sme to zo srdca a pre zábavu. Veríme, že ľudí melódia chytí, a keď budú naši sledovať priamy prenos z majstrovstiev v puboch, hymna zaznie.
Spájajú majstrovstvá v hokeji Slovákov v zahraničí?
- Samozrejme, tak ako ich spája aj muzika. Hokej a hudba sú pre mňa a mojich kamarátov srdcovkou. Muzike by som sa chcel venovať aj v budúcnosti. Nie však pre peniaze, ale pre lepšiu kvalitu môjho vlastného života. Nechcem chodiť len do práce, potom keď mám voľno sa flákať a šetriť peniaze. Ne-chcem, aby mi život utiekol pomedzi prsty a aby som sa nepokúsil robiť to, čo ma baví. Je tu tiež priestor prežívať to spoločne s niekým, kto má rovnaké záujmy.
Aj hokej a jeho majstrovstvá ľudí v zahraničí spájajú. Verím, že slovenskí hokejisti ukážu, že sú dobrí. Keď sme mali hrať na majstrovstvách sveta vo futbale, vyjadril sa náš anglický manažér, že Slovákom nedáva veľkú šancu. Vraj sme taký „from village", vidiečania. V zápase s Talianskom ho však vidiečania prekvapili. Dúfam, že naši hokejisti nám pripravia príjemné prekvapenie. Aby sme sa mali v cudzom svete čím pochváliť, aby bolo vidieť, že sme niekto.
