echať si základné ľudské hodnoty, zjednotiť sa napriek vplyvu doby, okolia a politických princípov.
PAPRADNO. Juraj Szantó sa zúčastnil premiéry premietania filmu a stretol sa s potomkami tých, ktorí mu zachránili život.V Papradne sa premietal príbeh záchrany židovského mládenca počas holokaustu. Dokument Michala Spišáka Toda - Ďakujem, zachytáva časť života človeka, ktorý musel ujsť do neznámej obce, aby si zachránil život.
Juraj
Hlavným hrdinom príbehu sa zdá byť dnes už deväťdesiat-dva ročný Juraj, ktorý mal byť deportovaný do koncentračného tábora. Hoci sú v dokumentárnom filme spomenuté mená niekoľkých rodín, na jeho záchrane sa podieľala celá obec. A tá je hlavným hrdinom celého dokumentu. Viac ako dva roky sa ukrýval mladík na povale jedného rodinného domu, v škole, na kopaniciach.
Vo filme sa odzrkadľuje aj tragédia štátu, ktorý prijal ponuku nemeckej ríše vyriešiť židovskú otázku. Osud deväťdesiattisíc židov, ktorí mali byť premiestnení do koncentračných táborov, bol tým spečatený.
Útek do Papradna
To, že vojnu prežil, považuje Juraj za zázrak. Hovorí, že jeho strážny anjel ho musel mať veľmi rád. „Býval som asi štyri mesiace v škole, keď dolinu obsadili Nemci. Bielizeň mi právala kostolníčka. Mal som ju belšiu a krajšiu ako doma. Farár, richtár, gardisti a asi celá dedina vedeli, že som tam. Urobil som niekoľko chýb, ktoré ma prezradili. Nikto ma však neprezradil,“ spomína pán Juraj.
Dvadsaťtriročný mládenec ešte netušil, že zostane v obci až do 15. mája 1945.
U Harišovcov
Po príchode Nemcov sa mladík schoval na povale u Harišovcov. Posteľ, kresliarsky stôl, polička s modlitebnou knižkou a na nej krížik. Ten mu možno zachránil život. „Chodili kontroly po dome, hľadali židov, partizánov. Keď videli krížik, určite si pomysleli, že žid tam určite nebýva,“ opisuje udalosti zachránený muž.
Albínka Harišová sa narodila v roku 1943. O tom, čo sa stalo, sa dozvedela z rozprávania matky. „Nepamätám si na to. Bola som maličká. Mama hovorila, že keď prišli Nemci, utekal, prepchal sa malým okienkom a vyskočil. Bolo to asi päť metrov vysoko. Je zázrak, že sa nedolámal,“ hovorí Albínka Harišová.
Útek k Hausnerovcom
„Notár riskoval svoj život, dal mi potvrdenie, mohol som cestovať. Keby ma našli, vypálili by celú dedinu. Po potlačení povstania obsadili vojaci údolie. Mali povinnosť kontrolovať cesty a autobusy. Zľakol som sa a na mesiac som ušiel na kopanice k Jánovi Hausnerovi,“ hovorí pán Juraj.
Syn Jána Hausnera tvrdí, že Juraj v obci nepriateľov nemal, a že by prežil aj bez toho, aby ušiel k nim. „Bolo to ťažké, stať sa mohlo všeličo, ale prežili sme!“ spomína. Prišla zima a Juraj sa vrátil späť. „Povedali mi, že tam zostať nemôžem. „Musíš pracovať,“ tvrdili, a stalo sa. Pracoval som až do oslobodenia,“ dodáva muž.
Slová tvorcov filmu
Film natočili tvorcovia za dvanásť dní. „Nie je bežné, aby celá obec bola natoľko jednotná a zachránila cudzieho človeka. Prečo vznikol? Stojí za to, aby bol spracovaný ako odkaz pre ďalšie generácie. Doba mení ľudí, bohužiaľ, morálka a úcta k druhým sa stávajú dnes neznámymi pojmom,“ povedala Eva Kratochvílová - producentka filmu.
Podľa režiséra Michala Spišáka bolo nakrúcanie veľmi príjemné. „Stretli sme sa so zaujímavými ľuďmi. Bolo povznášajúce sa rozprávať s pántom Jurajom. Je to energický muž. Má skvelú pamäť, a čudovali by ste sa, ako ešte jazdí autom po Košiciach,“ usmial sa režisér.
„Film je dobrým príkladom toho, ako sa človek môže zachovať napriek všetkým okolnostiam, ktoré sú proti. Celý život sa stretávame s novými ľuďmi a okolnosťami. Mňa to obohacuje a robí lepším. Verím, že ešte stretnem ďalších podobných ľudí,“ dodal Spišák.
Film sa bude premietať aj v školách a zúčastní sa rôznych medzinárodných festivalov dokumentárnej tvorby. Hlavne má slúžiť ľuďom, ktorých zaujíma, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny aj u nás.
Slzy a ocenenie
Úžas, slzy v očiach či nechápavý pohľad. Aj tak sa dá opísať reakcia niektorých divákov. „Je zaujímavé a pekné, že sa prišiel poďakovať. Moja babka zažila v Štiavniku niečo podobné. Dnes by sa to nestalo. Kedysi bola dedina súdržnejšia ako rodina,“ povedal jeden z divákov.
Ostatní boli prekvapení a hrdí, čo sa stalo v ich obci.
„V celom filme dominuje Papradno! Nie ja, či jednotlivci. Ešte raz im ďakujem!“ povedal po premietaní filmu Juraj Szantó.
„V roku 1953 prijal izraelský parlament uznesenie o odmeňovaní tých, ktorí počas druhej svetovej vojny zachránili ľudský život. Je to najvyššie vyznamenanie, ktoré môže dostať nežid za záchranu žida. O niečo neskôr sa k zákonu v parlamente vrátili, aby definovali pojem hrdinu. Ukázalo sa, že toto všetko sú hrdinovia. Ľudia, ktorí s nasadením vlastného života a s ohrozením vlastných rodín riskovali pre iných, sú skutoční hrdinovia!“ povedal Pavol Mešťan, riaditeľ múzea židovskej kultúry v Bratislave.
Autor: MK
