iť jeho pamätník v meste.
Socha pripomínajúca osobnosť Imra Weinera-Kráľa bude vyrobená z bronzu. Vysoká bude 3,5 metra a vážiť bude 2,5 tony. Inštalovaná bude v októbri 2011, kedy sa uskutoční mnoho iných sprievodných akcií.
Prečo a ako vznikol nápad pripomenúť si túto osobnosť?
Aktivita združenia
Finančne zastrešuje vytvorenie a nainštalovanie sochy občianske združenie Spolok priateľov Imra Weinera-Kráľa.
„Vážim si, že mesto privítalo našu iniciatívu. Zámerom je propagovať osobu umelca a jeho dielo, ale tiež vytvárať pozitívny obraz o našom regióne. Pri príležitosti 110. výročia narodenia I. W. Kráľa sme sa rozhodli usporiadať veľkolepé oslavy. Ústrednou vecou bude umiestnenie sochy, nad ktorou sme už dlhšie uvažovali, a teraz sa dostáva do realizačnej fázy,“ hovorí Pavol Demáček, predseda spolku.
Použitie kovu nie je náhoda
To, že bude sochu robiť umelec, ktorý zo sochárskych materiálov rád používa najmä kov a drevo, nie je vôbec náhoda. Mesto Považská Bystrica je známe strojárstvom a práca s kovom sem patrí už roky.
„Neviem si presne spomenúť, či to bolo v roku 2002, alebo skôr či neskôr, keď som poznal sochára Milana Lukáča, teda keď sme sa prvýkrát stretli. Nebola to náhoda. Som majiteľom zlievarne a začali sme ešte v minulosti spolupracovať s pánom Kompánkom, známym slovenským sochárom, ktorý ku nám chodieval a chodievali aj niektorí ďalší. Popri technických odliatkoch, ktorým sa venujeme, sa zaoberáme tak trochu aj umeleckým liatím, spolupracujem s mnohými umelcami. Umelci, ktorí u nás liali, nás potom pozývajú na vernisáže a zoznamujú nás s ďalšími,“ spomína si na to, ako vznikla spolupráca aj so sochárom Milanom Lukáčom, Demáček.
Dozrievala postupne
Demáček dodáva, že myšlienka, prečo urobiť práve sochu I. W. Kráľovi, vznikla veľmi nenápadne, dozrievala postupne.
„Počúval som o ňom ešte od mojej mamy. V Považskej Bystrici ho každý poznal. Jeho vzťah k rodnému mestu bol veľmi silný. Aj keď bol v Bratislave, stále sem chodil. Maľoval v plenéri, ľudia ho poznali, prihováral sa im, chodil so svojím tradičným batôžkom. Vedel som teda z rozprávania, že takýto výnimočný človek tu bol,“ hovorí Demáček.
Keď sa zoznámil na jednej z výstav s ucelenou tvorbou maliara, uvedomil si, že to bol nielen vynikajúci umelec, ale silný lokálpatriot. To rozhodlo.
„Najviac na mňa zapôsobila výstava, ktorá bola pri príležitosti stého výročia narodenia umelca v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Zostal som prekvapený. Skoro na každom druhom obraze sa objavuje Malý alebo Veľký Manín, motívy z Marikovej, z kaplnky na Helene. Uchvátilo ma, aký dobrý vzťah má k Považskej Bystrici. Mnohí ľudia, aj významní, ktorí sú odtiaľto, sa už späť väčšinou nevracajú. Ale on mal toto mesto a jeho okolie naozaj veľmi rád, čo je evidentne cítiť a vidieť z obrazov. Vzácne je, že v obrazoch aj zdokumentoval, ako vyzeralo staré mesto. Napríklad domy na Šiandorovskej ulici, ktorá už neexistuje. Zo starej Považskej Bystrice nič nezostalo, nemáme sa ako obyvatelia mesta s čím identifikovať, čo je problém,“ vysvetľuje Demáček.
Vzťah umelca k rodisku
Silný akcent vzťahu k rodisku potvrdzuje v tvorbe I. W. Kráľa aj historička umenia Dagmar Srnenská, ktorá je aj spoluautorkou knihy o umelcovi.
„Vývoj jeho umeleckého myslenia je o dialógu medzi Francúzskom a Slovenskom, konkrétnejšie medzi Parížom či bližšie Bretaňou a Považskou Bystricou a Bratislavou. Takmer vo všetkých dielach sa objavuje architektúra starých domov Považskej Bystrice. Je to aj neodmysliteľný Manín, ktorý dáva do súvislosti s katedrálami Notre-Dame, Chartres či Rouen. Porovnával tiež bretaňskú krajinu a okolie Považskej Bystrice tak, že to zakomponoval do obrazov zachytávajúcich Francúzsko,“ vysvetľuje Srnenská.
Výlety s dcérou
Historička tiež hovorí, že veľmi ľudsky a prenikavo demonštroval umelec svoj vzťah k mestu aj tým,čo urobil v roku 1959.
„V roku 1950 bol vyhostený z Francúzska, kde dlhšie žil a pôsobil. Z politických dôvodov sa musel sa vrátiť na Slovensko. Zanechal tam svoju životnú lásku a trojročnú dcéru. Násilne bol oddelený od svojej rodiny. Až v roku 1959, keď mala mála Elise dvanásť rokov, teda po deviatich rokoch, mohol vidieť dcéru opäť naživo. Prvá cesta bola do Považskej Bystrice a prvé cesty viedli na Manín,“ hovorí Srnenská. Po viacerých cestičkách maliar a jeho dcérka vystúpili na vrch, ktorý charakterizuje Považskú Bystricu, aby z výšky pozorovali mesto a jeho okolie. „Svoju dcéru sem pravidelne vodil. Je aj veľa portrétov, na ktorých je malá Elise a v pozadí obľúbený Manín. Elise sa sem potom pravidelne vracala, aj keď jej otec zomrel,“ dodáva historička.
Politicky nepohodlný
Bohužiaľ, výnimočný umelec nemal šťastie na politický režim. V päťdesiatych rokoch bol uväznený a celý jeho život vo vtedajšom Československu bol sprevádzaný pravidelným zvešiavaním jeho obrazov a neustálou kritikou, že je politicky nevýhodné to, čo robí a akým spôsobom interpretuje vtedajšiu realitu.
„Jeho diela boli považované za zámerný útek zo socialistickej reality,“ dodáva Srnenská.
Zakázaná výstava
Zakázaná bola aj výstava, ktorú Srnenská s I. W. Kráľom pripravovala v Bratislave.
„Zasiahol vtedajší ústredný výbor komunistickej strany. Príkoria boli až do smrti umelca. Niesol ich statočne a s nadhľadom jemu vlastným, s inteligenciou mimoriadneho človeka. V súvislosti s jeho životnými postojmi je priam symbolické, že vo Francúzsku, keď bol počas vojny v odboji, prijal aj svoje druhé meno Kráľ, ktoré bolo jeho krycím menom,“ dodáva Srnenská.
Veľmi ju teší, že sa v meste pripravuje pripomenutie jeho diela. „Nesmierne nadšená je touto myšlienkou jeho dcéra Elise Champon, ktorá pokiaľ sa niečo neočakávané nestane, určite počas odhaľovania sochy a slávnosti, ktoré sa chystajú, bude na Slovensku, v Považskej Bystrici,“ dodáva historička.
Má k jeho tvorbe blízko
Akademický sochár Milan Lukáč má k I. W. Kráľovi ako umelcovi veľmi blízko.
„Už ako desaťročný chlapec, ktorý sa zaujímal o výtvarné umenie, som chodil s rodičmi na výstavy. Náhoda spravila to, že jedna z prvých autorských výstav, ktorú som ako dieťa videl a ktorú dodnes fixujem, napriek tomu aký mladý som bol, bola spoločná výstava I. W. Kráľa a Františka Malého v dnešnom Osvetovom národnom centre v Bratislave v roku 1971. Aj v detstve som sa potom ďalej často pohyboval medzi obrazmi tohto umelca,“ hovorí Lukáč.
Sochár dodáva, že ďalší spojovací bod, ktorý ho spája s umelcom, je spoločný vzťah k Francúzsku. „Mal som to šťastie, že som mohol študovať nejaký čas v Paríži. Dôverne preto poznám francúzske motívy, aj tie z Bretónska, ktoré sa v diele I. W. Kráľa objavujú. Tento umelec prekročil významom svojho diela hranice Slovenska, hlavne tým, že v jeho diele sa objavuje premostenie európskej kultúry a Slovenska,“ vysvetľuje Lukáč.
Hovorí, že práve toto by sa malo objaviť aj v pamätníku, ktorý bude v jeho rodisku. Zároveň si dal za úlohu, aby odrážal jeho osobu, tvorbu a zároveň, aby to bolo aj jeho autorské dielo.
Dôstojná spomienka
Socha bude umiestnená v blízkosti parčíka pred mestským úradom.
„Oslavujeme 110. výročie narodenia I. W. Kráľa. Pri tejto príležitosti dostane umelec ocenenie – Čestný občan mesta in memoriam. Plánujeme ho odovzdať pri odhaľovaní sochy jeho dcére. Zároveň máme šesťdesiate výročie základnej umeleckej školy, ktorá nesie meno umelca,“ hovorí primátor mesta Karol Janas.
Sprievodných akcií bude viac. V Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne bude od 21. októbra do 4. decembra výstava venovaná tvorbe umelca. Výstavy budú aj v Považskej Bystrici. Primátor mimoriadne oceňuje aktivitu občianskeho združenia, ktoré sa chopilo toho, aby si mesto dôstojne pripomenulo osobnosť I. W. Kráľa.
Ocenenie z galérie
Aktivitu združenia víta aj Danica Lovišková, riaditeľka trenčianskej galérie.
„Robím v galérii už dlho a veľmi ma oslovil tím ľudí z mesta, keď sa sústredili na I. W. Kráľa. Finančné prostriedky, energiu a čas by mohli využiť celkom iným spôsobom. Nezištne však robia niečo pre celé mesto a aj celé Slovensko. Som vďačná, že pribudne ďalšie pekné dielo. Tiež, že budú výstavy, ktoré nadčasovú tvorbu I. W. Kráľa, ktorá má stále čo povedať mladým aj starším, sprístupnia verejnosti,“ hovorí Lovišková.
