LAZY POD MAKYTOU. Traja zo súrodencov vycestovali v júni na medzinárodné stretnutie vojakov s protestantským vierovyznaním vo francúzskom Provensálsku. Boli členmi delegácie, v ktorej bolo aj 24 príslušníkov rezortu Ministerstva obrany SR a šesť členov Policajného zboru. Boli medzi nimi aj Milan, Jaroslav a Miroslav Fojtíkovci z Lazov pod Makytou.
Na jubilejnom 60. stretnutí sa zišlo v Méjannes Le Clap a v Anduze pol tisícky vojakov a policajtov z viac ako dvoch desiatok krajín. Okrem Európanov nechýbali ani Kanaďania, Američania, Konžania či zástupcovia Pobrežia Slonoviny.
Miroslav
„Je dobré vidieť, že aj inde na svete žijú ľudia, ktorí majú rovnakú vieru a vyznávajú tie isté hodnoty,“ hovorí slobodník Miroslav Fojtík. Na stretnutie protestantských vojakov vycestoval aj preto, aby sa duchovne posilnil. Ako vojak toho totiž „preskákal už dosť“. Veď len v zahraničí pôsobil päť a pol roka. Slúžil vo vojenských misiách v krajinách bývalej Juhoslávie, v africkej Eritrei, ako aj v Afganistane. „Keď som išiel naposledy do Afganistanu, malý Matejko mal len tri mesiace – a keď som sa vrátil, už behal akoby nič...“ ilustruje ženista Fojtík, čo všeličo berie vojenská služba.
Zároveň však dodáva, že je to jeho povolanie, ktoré má rád a ktoré ho živí. No pritom, ani keď slúži na Slovensku, nie je to pre ich rodinu jednoduché. Už roky dochádza z Púchova, kde teraz žijú, na „týždňovky“ do Serede. „Bez porozumenia a ústretovosti manželky, ktorá sa stará o naše dve deti, by takýto život jednoducho nebol možný,“ zdôrazňuje profesionálny vojak.
Dodáva, že viera je pre ich manželstvo veľkou „pridanou hodnotou,“ ktorá im v živote veľmi pomáha. A aj preto chcel prvý raz aj on zažiť atmosféru medzinárodného stretnutia protestantských vojakov.
Milan
Milan, najstarší z bratov (nar. 1964), bol v tých istých misiách ako Jaroslav. Aj on vyše piatich rokov „bojoval“ v zahraničí. Do Méjannes Le Clap však rotný Milan Fojtík vycestoval už tretí raz: „Je to pre mňa vždy veľké povzbudenie. Také duchovné nakopnutie do ďalšieho roka. No a je tu výborná kamarátska atmosféra,“ hovorí o dôvodoch svojich pútí. Poznamenáva: „Prezentovať sa v armáde ako veriaci je dnes akoby určitá služba. Tá si od vás vyžaduje, aby ste sa svojím správaním neodkláňali od toho, k čomu sa hlásite, pretože o to viac si vás všímajú.“
Aj on tvrdí, že bez podpory rodiny by takúto prácu vykonávať nemohol. „O to viac si najmä v nedeľu vychutnávam rodinnú atmosféru. Dopoludnia sa snažím pomôcť manželke a varím, potom ideme spoločne do kostola, máme spoločný obed – a podvečer, tak ako už desaťročie, odchádzam z Lazov na vojenské týždňovky do Serede...“
Jaroslav
Jaroslav Fojtík má civilné povolanie. Na Lazoch pracuje ako zvárač. No v deväťdesiatych rokoch aj on jeden rok pôsobil na Balkáne v misii UNPROFOR. „Základ sme mali v rodičoch, ktorí nás veľmi prirodzene a ľudsky viedli k našej evanjelickej viere a sme im za to vďační. Človek sa potom, či pôsobí v armáde, alebo v bežnom živote, má o čo oprieť,“ mieni Jaroslav, otec troch dcér, ktorý si atmosféru medzinárodného stretnutia protestantských vojakov vychutnával už druhý raz.
Vladimír
Aj Vladimír Fojtík bol na Balkáne rok vo vojenskej misii. Štyria bratia – štyria miero-tvorcovia. Veru - nepochybne slovenský unikát. A možno sa raz celé kvarteto raz zíde aj na medzinárodnej púti protestantských vojakov.
Resister - odolať
Tohtoročnou témou medzinárodného stretnutia protestantských vojakov bolo slovo resister - odolať. A to v zmysle brániť sa voči všetkým ideológiám a nepriateľským silám, ktoré stoja proti slobode, rovnosti a bratstvu medzi ľuďmi a národmi. „Tak ako nedávno počas udeľovania medailí za humanitárnu pomoc povedal minister obrany Ľubomír Galko, aj z nášho medzinárodného stretnutia bolo cítiť, že vojakov netreba vnímať ako nejakých rambov, ale ako ľudí, ktorí ostatným prinášajú pocit bezpečia a pokoj,“ povedal plukovník v zálohe Jaroslav Balocký, riaditeľ Úradu Ekumenickej pastoračnej služby v Ozbrojených silách SR.
„Tak ako som bol s bratmi hrdý na našu krajinu vo vojenských misiách v krajinách bývalej Juhoslávie, v africkej Eritrei či v Afganistane, tak sme boli na Slovensko hrdí aj tu, medzi protestantskými vojakmi z troch kontinentov,“ povedal slobodník Miroslav Fojtík.
Rovnako Fojtíkovci sa popri účastníckom poplatku zložili i na typické slovenské pohostenie počas „večere priateľstva“. Zároveň si, tak ako viacerí ďalší Slováci, zohnali kroje, aby v Méjannes Le Clap mohli prezentovať v rámci kultúrneho programu slovenské tradície. Pravdaže, oblečené mali kroje zo svojej Púchovskej doliny. No počas spoločného sprievodu mestom Anduz už boli vo svojich najlepších uniformách. Rovnako aj na záverečných službách božích. Veď sa ich v nedeľu 26. júna zúčastnil aj náčelník Generálneho štábu ozbrojených síl Francúzska admirál Édouard Guillaud.
