Utorok, 20. október, 2020 | Meniny má VendelínKrížovkyKrížovky

Chirurgia je jeho povolaním a tiež záľubou, na iné nezostáva čas

Ladislav Korec, primár chirurgického oddelenia v Považskej Bystrici, zostal miestnej nemocnici verný celý život. Chirurgia je jeho práca aj záľuba. V živote jej veľa obetoval. Hovoriť by o tom vedeli hlavne jeho najbližší - manželka, ktorá je tiež lekárko

Primár Ladislav Korec.Primár Ladislav Korec. (Zdroj: AUTOR)

u a dve deti. Za rozvoj chirurgie, špeciálne cievnej chirurgie, získal cenu mesta.

Kedy a ako prišlo rozhodnutie študovať medicínu?

- Bolo to úplne spontánne. Rozhodol som sa na strednej škole zo dňa na deň. Dokonca ani v rodine nemal nikto medicínske vzdelanie, nebol som v tomto duchu vedený. Otec bol technický úradník a mama tiež úradníčka. Na strednej škole som však mal veľmi rád chémiu a inklinoval som aj k biológii. Keď prišli prihlášky, dostali sme informácie, na ktorej vysokej škole sa čo učí. Vtedy prišlo to sekundové rozhodnutie. Videl som totiž, že čo mám rád, je na medicíne.

Skryť Vypnúť reklamu

Kde ste študovali a ako si spomínate na štúdium?

- Študoval som v Martine. V tom čase to bolo malé mesto. Marí sa mi, že tam bola len jedna vysoká škola a možno ešte nejaká vojenská. Preto medikom mesto vyhovovalo na štúdium. Nebola veľká možnosť rozptýlenia ako napríklad v Bratislave. Takmer žiadne podnety na unikanie od kníh, čo bolo vlastne dobré. Čestne sa však priznám aj k tomu, že prvý ročník bol pre mňa šok. Zrazu som mal pred sebou anatómiu a histológiu, hrubé knihy plné cudzích výrazov. Žiadna možnosť niečo si do hlavy nasúkať vďaka logike. Bolo to len memorovanie. Bolo treba sadnúť si a všetko si do hlavy natlačiť. Anatómia sa robila v druhom ročníku, v zimnom semestri. Naozaj sme sa ju poldruha roka poctivo drvili. Skúšal nás docent Minár. Pri ňom sme museli vedieť každú kostičku, aj malý sval.

Skryť Vypnúť reklamu

korec2.jpg

Aj vaša žena je lekárkou? Išlo o študentskú lásku?

- Áno, našiel som si medičku. Možno, keby som študoval niekde inde, bolo by to inak. Dcérku sme čakali v štvrtom ročníku fakulty. Vzali sme sa. Narodila sa, keď sme boli piataci. Dali sme ju mame do Bytče, ktorá ju spolu s otcom viac-menej vychovala. Obaja sme totiž museli dokončiť školu. Ja som musel ísť ešte na rok na vojnu. Katka je veľmi naviazaná na Bytču, kde vyrástla. A hlavne na moju 83-ročnú mamu. Otec už je pätnásť rokov mŕtvy. Vzťah medzi vnučkou a starou mamou je doteraz veľmi pekný. Rovnako je to aj u syna Ivana. Obaja ju dokonca oslovujú krstným menom Magda, čo je možno také nezvyklé, ale mojej mame to vyhovuje.

Ľudia o vás hovoria ako o človeku, ktorý prácou žije. Má to vplyv na rodinu?

Skryť Vypnúť reklamu

- Mám veľmi tolerantnú ženu. V roku 1979 som nastúpil do nemocnice v Považskej Bystrici, potom som išiel na vojnu a v osemdesiatom roku som sa vrátil. Vtedy nebolo možné dostať sa k chirurgii, človek musel veľa obetovať. Stále som bol v práci, alebo na cestách za štúdiom. Žena tiež začínala, ako dermatológ. Som jej veľmi vďačný, že dokázala všetko vydržať, lebo som bol prakticky stále preč. Je fakt, že ani určité obdobie svojich detí si nepamätám. Doteraz mi vyčítajú, že som im ani rozprávku neprečítal, čo je pravda.

korec3.jpg

Ako ste sa teda dostali k chirurgii?

- V Považskej Bystrici bol vtedy doktor Pavlík. Padli sme si do oka. On ma k chirurgii dotiahol, za čo som mu vďačný. Dodnes mám v živej pamäti, ako sme sa umývali na sále, mal som mu asistovať pri operácii. Spýtal sa ma odrazu: „Ciciak, čo chceš robiť?" Odpovedal som, že chirurgiu. Spýtal sa ma, kto mi to vybaví. No hneď mi aj sám odpovedal: „Vieš čo, ja im poviem na riaditeľstve, nech ti tú chirurgiu podpíšu." Naozaj to spravil. Bol to dôležitý medzník v mojom živote. Keď som išiel za riaditeľom, povedal áno. Mal však aj jednu podmienku. Musel som ísť na rok do ilavskej nemocnice zaskakovať. Tak som rok robil v Ilave. Sú to krásne spomienky. Bol som najmladší medzi vyoperovaným tímom, kolegovia ma mali radi a pustili ma ku všetkému. V mladom veku som sa dostal aj k zložitejším operačným zákrokom. Po mesiaci som robil apendix, žlčník. Veľmi dobre som vychádzal aj s primárom Ježíkom. Po roku, keď som sa mal vrátiť do Považskej Bystrice, bolo mi za Ilavou aj smutno.

Čo bolo po návrate do Považskej Bystrice?

- Bol tu pán primár Košecký a postupne som do tímu zapadol. Robil som so starými skúsenými chirurgmi – doktormi Pavlíkom, Stejskalovou či Stavinohovou, Zibalom, Krišťákom, Jurčíkom, Slyškom. Dnes tu z nich už nie je nikto. Potom prišla ďalšia generácia kolegov, napríklad Ďuro Kardoš a Palo Mičiak a iní a vytvoril sa pomerne silný tím chirurgov. Postupne som si urobil v osemdesiatych rokoch dve atestácie. V roku 1992 som bol ešte na atestácii cievnej chirurgie. Tá začala byť pre mňa srdcovkou. Okrem povinných bratislavských pobytov na atestáciách prišli aj študijné pobyty v Prahe, Brne a Bratislave v Ústave kardiovaskulárnych chorôb. Najprv sme začali robiť v Považskej Bystrici na pomerne dobrej úrovni niektoré jednoduchšie veci z cievnej chirurgie, neskôr aj väčšie zákroky a ťažšie úrazy. Teraz pracujem už s treťou generáciou chirurgov. Je tu stále šikovný tím lekárov.

Považskobystrickej nemocnici ste zostali verný. Nemali ste niekedy nutkanie odísť?

- Mám rád chirurgiu. Tu som dostal možnosť robiť ju, veľa sa naučiť. Potom, v roku 1990, ako 35-ročný som sa dostal k primariátu. V 90. rokoch som mal možnosť odísť, mohol som, mal som rôzne ponuky aj do zahraničia. Ale udržalo ma, že sme mohli v tomto meste robiť chirurgiu na veľmi solídnej úrovni. Začali sme robiť chirurgiu pankreasu, pažeráka, ciev. Málokto vie, že sme tu robili odbery orgánov. Odoberali sme obličky, keď sa ešte na Slovensku nerobili transplantácie srdca a pečene. Boli sme odberové centrum v čase, keď nimi neboli oveľa väčšie nemocnice. Oddelenie bolo na veľmi dobrej úrovni, toto ma tu držalo. Tiež som mal vždy šťastie na ľudí. Trenice sú všade, ale dokázal som s ľuďmi vyjsť, komunikovať, pracovať. Tieto podmienky, a to, že sa nám darilo ma udržalo v meste. Za tridsať rokov mi dala Považská Bystrica veľa. Mal som tu dobré podmienky preto, aby som sa niečo naučil. Nebolo by preto z mojej strany ľudské, aby som odišiel.

Pôsobíte dojmom pokojného a veľmi vyrovnaného človeka. Po kom ste?

- Dalo by sa povedať, že som sa skôr potatil. Otec bol veľmi pokojný a vyrovnaný človek. Málokedy čo i len zvyšoval hlas. Mama áno, ale on nie. Nikdy ma ani neudrel. A to som ako dieťa mohol vyviesť čokoľvek. Takže myslím si, že genetický základ pre to, čo chirurg potrebuje, mám z jeho povahy. Časom ma však vychovala aj práca. Zistíte totiž, že zhon a napätie na sále k ničomu nevedú, len zhoršia riešenie problému. Keď začnete nervozitu prenášať na inštrumentárku, asistenta a celý operačný tím, ľudia znervóznejú, zákonite to speje ku komplikáciám. Sú aj takí, čo vykrikujú alebo hádžu nástroje, čo na sálu nepatrí. Samozrejme, aj pokoj má svoje hranice.

A čo ťarcha zodpovednosti? Ako ju nesiete?

- Chirurg si viac ako pri iných odboroch nosí pacienta so sebou. V chirurgii je veľmi jednoduché a rukolapné, kto operoval, kto chybil. Keď pacient zomrie na infarkt, celé mesto povie - No čo, dostal infarkt, to sa stáva. Ak zomrie na zápal slepého čreva, každý povie - Preboha, a čo robili, keď ho operovali? I keď to nemusí byť chyba lekárov. A v tomto je tlak skutočne veľký. Druhá vec je, že chirurgický omyl môže byť smrteľný. My nemáme možnosť povedať si, počkajme, ešte uvidíme, čo bude. Riešite prevažne akútne veci, musíte sa rozhodovať veľmi rýchlo, aby ste pacientovi zachránili život. Keď ho aj úspešne odooperujete a záleží vám na pacientovi, takých chirurgov je väčšina, tomu verím, nespávate. Bojíte sa, čo sa stane. Či sa rana zahojí, nerozpadne sa. Potom to prenášate aj na rodinu. Nie som celkom ten železný typ bez citov, ktorý sa dokáže nad to úplne v pohode povzniesť. Vtedy menej rozprávam, nemám chuť komunikovať. Starám sa len o problém, ktorý momentálne v práci prežívam. Moje deti a manželka by vedeli o tom veľa rozprávať. Ak robíte túto prácu naplno, nezostáva vám veľa času ani na relax. Okrem chirurgie nevidíte nič. Nechcem tým dávať chirurugiu na nejaký nedostupný piedestál, to nie. Pravda je totiž aj to, že chirurgovia sú, čo sa týka ostatných odborov, tímoví hráči. Nedokážeme fungovať bez dobrej spolupráce s ostatnými oddeleniami nemocnice.

Máte aj nejakú nepríjemnú skúsenosť po liečení pacienta?

- Operovali sme mladého chalana po úraze. Ošetrili sme ho. Bol však ťažký etylik (alkoholik - poznámka redakcie) dostal epileptické záchvaty, ťažké delírium, ale také masívne, že sme ho museli intubovať. Na ARE nebolo miesto, tak sme ho preložili do Ilavy. Tam exitoval. Rodina sa do toho "obula" a v novinách bolo publikované, že sme sa o neho nestarali. Malo to nakoniec dohru na úrade pre dohľad. Uznali, že nič zlé sme neurobili, že všetko prebehlo tak, ako malo a že pacient zomrel na svoje chronické ochorenie. Vrhlo to zlý tieň aj na nemocnicu, že sme ho nechali umrieť, čo nebola pravda. Ale to sa už po medializácii vysvetľuje ťažko. Nechcem tým povedať, že mediálny tlak na lekárov nie je dobrý. Tlačí nás do lepších výkonov. Mal by však mať svoje hranice a potrebné je ísť do podstaty, ak chceme ísť s informáciami von. Lekár sa môže ťažko brániť, lebo je viazaný lekárskym tajomstvom. Nemôže verejne hovoriť o zdravotných problémoch pacienta, má preto zviazané ruky pri vysvetľovaní toho, že neurobil chybu.

A čo pozitívne spomienky na pacientov?

- S deťmi sme tu zažili veľmi veľa pekných chvíľ. Pomohli sme mnohým. Operovali sme napríklad dvojročného chlapčeka, ktorý spadol z ribstolu na hlavičku. Mal subdurálne krvácanie mozgu, čo je ťažší typ krvácania. Nemohli sme v tom čase uskutočniť preklad na neurochirurgiu, tak sme ho operovali v našej nemocnici. Zachránili sme mu život. Rodina bola potom konzultovať pooperačné CT snímky s profesorom Jurajom Šteňom, slovenským odborníkom na neurochirurgiu. Odobril to, že je to v poriadku. To sa stalo začiatkom 90. rokov. Teraz nám tento chlapec bol zahrať na chirurgickom seminári z vďačnosti. Mali sme aj malého Ľuboša z Púchova. Bol na prútiky na Veľkú noc, zakopol a napichol sa na nôž. Poranil si na krku oblasť, kde sú veľké krčné cievy a jednu si prepichol. Doktor zo sanitky nám počas prevozu cez vysielačku oznamoval, že dieťa mu zomiera, aby sme rýchlo nachystali sálu. Ani tu sme však neboli schopní poranenie lokalizovať. Bol to malý, len centimetrový vpich. Nič viac. A dieťa umieralo. Museli sme rozrezať prsnú kosť. Nakoniec sme cievu našli a zistili sme, že má prepichnuté aj pľúca. Dieťa stratilo viac ako tri a pol litra krvi. Išlo o nadmernú stratu. Ale zachránili sme ho. Pekné bolo, keď som chlapca po rokoch stretol na púchovskej plavárni a on prišiel za mnou, ťukol do mňa a spontánne ma oslovil: „Dobrý, ujo." Keď som zbadal jazvu na jeho hrudi, vedel som okamžite, že je to malý Ľuboš. Bol to veľmi príjemný pocit.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Home (ale aj) Office
  2. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  4. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  5. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  6. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  7. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  8. Zelená Bratislava
  9. Znečistenie riek už možno nebude možné zastaviť
  10. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  1. Bezbariérové vozidlo
  2. Na NFŠ môže byť rýchlo 72 špeciálnych lôžok pre COVID 19
  3. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  4. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  5. Zelená Bratislava
  6. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  7. Ruža zmeny
  8. Úpravy automobilov pre ZŤP
  9. No Finish Line v Bratislave sa presúva do virtuálneho priestoru
  10. Mladí ľudia vstupujú do druhého piliera už aj cez internet
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 28 494
  2. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 036
  3. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 14 485
  4. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 609
  5. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 13 534
  6. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 11 752
  7. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 068
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 8 987
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 8 948
  10. Budúcnosť v digitále je plná žien. V čom majú pred mužmi navrch? 8 534
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

DÔLEŽITÉ: Ak máte príznaky Covid - 19, k lekárovi nechoďte osobne

Obvodní lekári v okrese Považská Bystrica žiadajú pacientov, aby preventívne konzultovali svoj zdravotný stav telefonicky.

ilustračné foto

Ambulantní lekári žiadajú lepšie informácie

Zväz ambulantných lekárov vyzval ministerstvo zdravotníctva, aby zjednotili pravidlá a informovali verejnosť.

ilustračná foto

AKTUÁLNE: Pribudlo 705 nakazených v Trenčianskom kraji 41

Z ochorenia sa zotavilo ďalších 468 ľudíLaboratóriá v pondelok otestovali 5 946 vzoriek. Aktívnych prípadov ochorenia je na Slovensku aktuálne 23 298.

ilustračné foto

Darček pre čitateľov v najbližšom vydaní MY Považského Obzoru

Vydanie prílohy v mimoriadnom náklade plnej tajničiek, krížoviek, sudoku, zábavného čítania a kvalitného obsahu podporili firmy a samosprávy.

Ilustračné foto.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus si vyžiadal prvú obeť z radov zdravotníkov

Obvodný lekár v Lokci podľahol ochoreniu COVID-19, mal len 48 rokov.

Najviac nakazených pribudlo v Košiciach a v okrese Čadca

Nedeľňajší rekord sa vyšplhal na číslo 860.

KORONAVÍRUS: Žilina hlási menej nakazených, Čadca medzi najhoršími

V nemocniciach je hospitalizovaných 638 pacientov.

Nedeľný rekord. V Trenčianskom kraji pribudlo 104 pozitívne testovaných

Laboratóriá na Slovensku otestovali 5 025 vzoriek, celkový počet pozitívnych bol 860.

Už ste čítali?