Prostoreká, ale milá a úprimná. Taká je mladá slovenská poetka Mirka Ábelová. Básnik Andrijam Turan na margo jej poézie povedal, že sa zrodil ďalší bratislavský barbar, básnik mesta, a ešte aj v sukni! Nová zbierka poézie Mirky Ábelovej Striptíz vychádza aj v Braillovom písme pre nevidiacich a slabozrakých.
Svoje emócie pretavujete do veršov. Je poézia pre vás istým druhom terapie?
- Na terapiu predsa slúži psychológ alebo psychiater, i keď na základe niektorých mojich básní môže byť ľuďom jasné, že toho svojho som už párkrát navštívila. Ale inak je pre mňa poézia mojím životom. Neviem, je to čosi, čo zo mňa ide úplne prirodzene, niečo, čo chcem povedať ľuďom aj inak, ako niekde pri pive alebo v práci. Je to sonda do vnútra samého seba, občas posolenie rozjatrených rán, sú to prebdené noci, utrpenie, rozkoš, súboj a milovanie so sebou samým, keď by sme to teda mali povedať akože poeticky.
Svoju najnovšiu zbierku poézie Striptíz ste venovali, citujem: „Všetkým, čo ma srali, boleli, tešili, ľúbili aj nenávideli...“ Vážne?
- Áno, pretože presne to sú ľudia, ktorí ma inšpirujú. Ľudia a ich činy, ktoré vo mne vyvolajú emócie. Bez tých sa (aspoň mne) písať nedá, takže áno, venovala som ju všetkým svojim frajerom, nech to už s nimi dopadlo akokoľvek, priateľom, nech to už s nimi dopadlo akokoľvek, kamarátom, nech to už s nimi dopadlo alebo dopadne akokoľvek, mojej milovanej rodine, tým, ktorí ma odsudzovali, aj keď ma nepoznali. Určite je to takto kratšie, akoby som venovanie mala vypísať po menách.
Zbierka poézie Striptíz vychádza aj v Braillovom písme. Bol to váš nápad?
- Bol to môj nápad. Odkedy som rozmýšľala nad vlastnou knihou, mala som predstavu vydať ju aj v Braillovom písme.
Je vaším snom oživiť záujem o poéziu na Slovensku?
- Chcela by som, aby sa si-tuácia trochu zmenila. Nemyslím si, že by poézia na Slovensku úplne zakapala. Skôr tak podriemkáva. Občas sa preberie na nejakých nadšeneckých literárnych čítačkách, festivaloch alebo súťažiach, ale v takej forme, v akej by si zaslúžila a mala fungovať, v takej zatiaľ stále nie je. Veď sa stačí pozrieť, kto a v akých nákladoch vydáva poéziu a aký počet Slovákov ju číta. Myslím si, že je to chyba najmä nás, autorov. Sme leniví dostať ju k ľuďom, ktorí si radšej pustia telvíziu, alebo si prečítajú nejaký ľahký román. Navyše píšeme tak, že nám niekedy ani, prepytujem, divá sviňa nerozumie. Jasné, že sa ľuďom nechce čítať a kupovať také veci. Preto píšem tak, ako píšem. Chcem, aby porozumeli úplne všetci. Snáď sa to podarí.
