mavé výtvory Jožka Golda.
Ďalší vystavujú v nových priestoroch a kaviarňach, ktoré sa stali aspoň na čas galériami. Patria k umeleckej komunite a objavujú sa v rôznych projektoch. Pomáhajú posúvať mesto kultúrne dopredu. Aspoň to o nich hovorí Roman Hvizdák, ktorému pomáhajú splniť sen. Práve s jeho priateľmi sme sa porozprávali o maliaroch i umení v Púchove.
Vladimír Kvarda a Ján Kadlečík tvoria nerozlučnú dvojicu. Zaujímaví ľudia, ktoré vedia hovoriť o zašlých časoch slávy kultúry v Púchove hodiny. Pamätajú si na každý svoj obraz, výstavu a rozprávanie o nich vedia doplniť zaujímavými historkami.
Naivné začiatky
Vladimír Kvarda študoval v roku 1976 v Lednických Rovniach. „Je to veľmi dávno. Mal som „sklárčinu“, potom som pokračoval na reklamnom výtvarníctve v Leviciach. Maľovaním a rôznymi technikami som prešiel postupne. Boli to nádherné roky. V Púchove bolo vtedy v kultúrnom dome päť divadiel, dva folklórne súbory, výtvarníci ovia fotografi. Každému sa spočiatku darilo,“ spomína Vlado.
Naivné začiatky začínal nahrádzať skúsenosťou, začal sa zdokonaľovať. Do Púchova chodili maliarske kapacity, lektori, ktorí vedeli tých, ktorí to chceli dokázať a mali aspoň trošku talentu, niečo naučiť.
Stretnutie s Máriou
Spomína na Kožára či Šestáka, od ktorých sa veľa naučil. Postupne sa zdokonalil aj vďaka lektorom a aj talentu, ktorý podľa nich v ňom driemal. „Mal som tú možnosť stretnúť sa na Giliánke za Bolešovom s Máriou Medveckou. Bolo to tesne pred jej smrťou. Bola staručká, nemaľovala už. Dali sme si spolu trochu vína. Boli to neuveriteľné dotyky s maľovaním,“ dodáva maliar.
Výstavy regionálnych maliarov v Púchove a okolitých mestách bývali pravidelne. Prezentoval sa aj tam, hoci ako hovorí, nikdy nemal veľké ambície. Spomenie na časy, keď navrhoval kostýmy pre divadelníkov. Červená karavána, Hamlet štvrtý...
„Bola to zvláštna doba, ktorá priala i nepriala. Pracoval som v Makyte, kde sme prevažne spracovávali návrhy pre politickú reklamu a výstavy. Tridsať percent tvorili Víťazný február a 1. máj. Ostatné veci sa točili okolo módy. Tam som sa dostal k sieťotlači, možno ako prvý Púchovčan. Škoda, že som ju nevyužil viac na umelecké ciele. Taká bola doba, a my sme mohli tlačiť iba sério-vo hlúposti na tričká,“ komentuje Vlado vtedajšie roky.
Ťažká doba
Vlado tvrdí s úsmevom, že jeho čas príde až po jeho smrti. Zatiaľ maľuje iba preto, aby niekoho potešil. „Maľujem stále, hoci je doba zlá. Chýba kúpna sila. Farby a všetok materiál niečo stoja. Výtvarníci živoria, robia kade–tade, len aby sa uživili. Ja som si našiel prácu a mám konečne stály príjem. Človek potrebuje žiť ale všetko je príliš drahé,“ dodáva Vladimír Kvarda.
Portréty
„Je príliš skromný,“ zapája sa do debaty Janko Kadlečík a dodáva: „U mnohých jeho priateľov a známych visia obrázky hríbikov a makovičiek, či už ako darček, alebo ich získali za symbolické pivo,“ dodáva Janko. Kvardove portréty zvierat, a hlavne psíkov, sú známe aj za hranicami našej republiky.
Ale ani portréty osôb nie sú Vladimírovi cudzie, o čom svedčí séria, na ktorých spodobnil celú rodinu spoločného priateľa Petra Čarneckého. Tie sú už teraz nadčasové a hodné obdivu. Veselú i vážnu púť životom stvárnil Vladimír v uhľovom dvojportréte Metamorfózy Janka Kadlečíka.
Posledným dielom Vlada Kvardu je dlhoočakávaný kombinovaný portrét, ktorý dozrel akurát na Jankovu päťdesiatku. Znázorňuje Vlada a jeho najbližších priateľov, šťaby pomyselnú kvetinu v jednom džbáne. Bohužiaľ, dvaja z nich už nie sú medzi nami. Ak to má podľa Janka pokračovať v smere hodinových ručičiek, ďalším na rade je Vlado.
Samouk
Vyučený kníhviazač Janko Kadlečík pracoval v Matadore Púchov v kníhviazačskej dielni. Neskôr na propagačnom oddelení. „Tam som sa zoznámil so senzačným človekom - priateľom, Petrom Rosinom. Ten, už bohužiaľ, nie je medzi nami. Naučil ma v podstate všetky základy. Milovať a chápať, ak sa to dá, výtvarné umenie, hudbu a život, ako taký. Robili sme spolu nespočetne veľa plagátov, bulletinov, pozvánok... Dokonca sme spolu vydali aj prvé noviny v dejinách Viesky-Bezdedova,“ spomína Janko.
S Petrom zabrúsil aj na tenký ľad výtvarného umenia. Jankove prvé chabé pokusy boli vždy späté s jeho láskavou kritikou a odborným výtvarným dozorom.
„Mám s ním aj krásne spomienky na matku miest - stovežatú Prahu. Všetky významnejšie miesta a objekty v Prahe vždy neomylne nájdem podľa najbližšej krčmy! Peťo, ešte raz vďaka za všetko, a veľa inšpirácie vo výtvarnom nebi. Ľudia síce tvrdia, že si spáchal samovraždu, ale neverím tomu. Veď, kto by už skákal z druhého poschodia,“ vyznáva sa Janko Kadlečík.
Janko začal, ako on sám skromne hovorí, „prplať“ až začiatkom roka 2000. Dovtedy to boli len sporadické pokusy, či darčeky pre priateľov a známych. Keď sa v roku 1999 pri vianočnej večeri plánovali a dávali predsavzatia, vyslovil sa, že by chcel vytvoriť obraz pre svoju sestru, prípadne by ich mohlo byť viac. Jeho priateľovi Marošovi Jelčicovi nemohlo v tej chvíli prísť na um nič smiešnejšie a nemožnejšie.
„Stavili sme sa. Do troch kráľov boli na svete štyri obrazy – asambláže,“ spomína Janko.
Od gatí k Stalingradu
Ján vytvoril s Vladimírom Kvardom viacero diel. Najznámejším je určite Stalingrad, ktorý dodnes visí v púchovskom Army pube pri Lachovci. Má pätnásťročnú genézu, a málokto vie, že pod vojnovým motívom boli kedysi na podklade nalepené staré gate a slučka.
„V Nitre som videl film Stalingrad. Veľmi ma oslovil. Na jeho výrobu som použil starý podklad, na ktorom boli gate a slučka. Obraz som nazval vtedy Osraté spodky obesenca. Prerobil som ho, doplnil nábojmi, lebkou... Dlho som ho mal doma v komore. Dolepil som ďalšie nábojnice, poľnú fľašu, nabielil som ho, ale opäť zostal niekoľko rokov za skriňou,“ spomína Kadlečík. Mladý výtvarník Marek Dutka mal vtedy v Army pube pri Lachovci zavesený veľkoformátový obraz psov, dobermanov. Nakoľko ho chcel dať preč a vedel o rozrobenom „obraze“, poradil majiteľovi, že Jano má doma presne to, čo on do pubu potrebuje.
„Oslovil som Vladimíra, aby mi pomohol s poslednými kolorovacími prácami. Obraz sme oprášili a začali u mňa na dvore maľovať. Každý z jednej strany. Nakoniec ma od skoro dokončeného obrazu zahnal, že mu ho kur..., pardón, kazím, a dokončil ho sám,“ dodáva Kadlečík.
Napokon skončil obraz na spomenutom mieste, za symbolickú cenu. Ale aspoň bolo za čo zavlažiť hrdlo na Vladovu päťdesiatku.
Na návšteve u Janka
Janko Kadlečík sa snaží zachovať aspoň časť kamarátových diel. Má ich doma, kde visia aj diela známych a kamarátov. Hovorí o nich s láskou a o každom vie do detailov všetko.
„Tento sa volá sa Izbe číslo 44. Strávil som noc v hoteli v Brne, kde som čakal na jednu dievčinu potom, ako sa rozišla s priateľom. Dostali sme izbu číslo 44, a toto zostalo, ako spomienka na krásne chvíle,“ ukazuje obraz jeho autor.
Kúsok ďalej visia na stene návrhy Vlada Kvardu z hry Červená karavána. „Sú prepracované do detailov, nádherná práca,“ pochváli kamaráta.
Stretnutie s Romanom
Dá sa iba súhlasiť s tvrdením známych, že posledné roky vlial do žíl dvojice novú krv mladý muž, ktorý sa s ňou stretol už dávno. Trojica vstúpila do tej istej rieky po rokoch znova, ale v zmenenom garde.
„Vyhodili ma zo školy. Mama ma priviedla za uši do kultúrneho domu. Pamätám sa, že pripravovali veľký plagát k filmu Pocahontas. Tvrdila mi, že pri výtvarníkoch nebudem fajčiť, piť a túlať sa po parkoch. Oni ma hneď poslali pre pivo. Dali mi robiť návrhy na novoročné priania pre Makytu a ďalšie podniky,“ spomenie stretnutie s dvojicou Roman Hvizdák. Po rokoch sa opäť stretli. „Oslovil som ich s myšlienkou, aby sme začali konečne niečo robiť. V meste sa dvadsať rokov nič nedialo. Poďme robiť to, o čom sme doteraz iba kecali!“ dodáva Roman.
Prišli prvé úspešné projekty. Všetko sa začalo Detskou paletou, neskôr prišli výstavy v galériách po meste, ďalšie projekty. O Romanovi, mladom charizmatickom výtvarníkovi, hudobníkovi a básnikovi, budeme určite ešte počuť.
Do umeleckého sveta si pomaly razí cestičku aj Romanov rovesník, skromný mladý výtvarník Marcel Mušák. Ten dokáže vo svojom miniateliéri v Dohňanoch namaľovať veľké plátna nielen formátom, ale najmä obsahovo. Robí vraj zatiaľ iba do zásuvky, ale na jeho autorskú výstavu nebudeme určite dlho čakať.
Janko rozpráva s Romanom Hvizdákom o ďalšom projekte pre onkologické oddelenia. Spomenú na detský domov, ktorý tento nápad naštartoval. Bolo to jedno z viacerých podujatí, na ktorom sa Janko Kadlečík a Vladimír Kvarda podieľali. Vlado vtedy povedal: „Roman roztočil konečne mlyny. Deje sa niečo podstatné!“
