jesene 1944.
„Ozbrojený oddiel Hlinkovej gardy dorazil do krčmy u Plánkov v Lednici niekedy vo februári 1945. Pred protipartizánskou akciou sa chceli posilniť. Nabrať odvahu, hrdinovia! Obkľúčili sme ich. Pritom my sme tých gardistov len odzbrojili a vyzuli. Zbraní sme mali málo a dobré čižmy boli v tej zime vzácny artikel. Navyše sme ich varovali, že ak sa v našich horách zjavia ešte raz, bude to naposledy...“ spomína na posledné mesiace odboja Vladimír Fraňo z Púchova, priamy účastník SNP.
Dodáva, že nevie, čo by sa stalo, keby to bolo naopak, keby oni spolu s Nemcami zajali ich. „Respektíve – viem. Veď fašistická jednotka SS Josef so štábom v Nimnici ešte v apríli 1945 zavraždila napríklad Lajoša Zbína a Pavla Klinčeka z Lednických Rovní za pomoc nášmu partizánskemu oddielu. A nielen ich.“
Vypálený Mladoňov
Vladimír Fraňo spolupracoval s partizánmi už od jesene 1944. „Od októbra sme boli v spojení s partizánskym oddielom patriacim do 2. čs. partizánskej brigády. Velil mu nedávno zosnulý generál v. v. Jozef Brunovský. Práve vtedy sa pohyboval v chotároch Lednice, Zubáka a Lazov pod Makytou...“
Jozef Brunovský.
Ozrejmuje, že v tomto prípade nešlo o ozbrojenú akciu proti Nemcom, ale o dolapenie vlastných. „Skupina Sovietov sa rozhodla bez dovolenia odísť z priestoru Starej Turej a priblížiť sa k postupujúcemu frontu. Velenie brigády zistilo, že zobrali aj ich jedinú vysielačku. Bez nej stratili kontakt s hlavným štábom partizánskeho hnutia na Ukrajine. Oddiel poručíka Brunovského si chcel v noci oddýchnuť v osade Mladoňov. Po udaní proti nim vyrazilo komando Nemcov. V boji padli dvaja Sovieti a niekoľko Nemcov. Fašisti za to zastrelili šestnásť nevinných ľudí, vrátane dvanásťročného dievčaťa. Až na jeden dom bola osada Mladoňov vypálená. A tí s vysielačkou sa definitívne stratili niekde pri Veľkom Rovnom.“
Do hôr odišla celá rodina
Oblečenie, potraviny a informácie boli životne dôležité aj pre ďalšie partizánske skupiny. Na pomedzí Bielych Karpát a Javorníkov im pomáhal mladík Vladimír Fraňo aj s otcom Pavlom a s dvoma sestrami. „Napokon do hôr odišla z Lednických Rovní celá naša rodina vo februári 1945. Nie, ja sa necítim byť žiadny hrdina. Ale isté je, že vtedy ešte nikto nevedel, či fašisti nebudú mať dosť síl „vyčistiť“ tamojšie hory – či sa ubránime a prežijeme.“
Rus Gleb Dimitrijevič Klagin (Gríša), rodák z Kurska, bojoval v oblasti Starej Turej, kde pri Lubine padlo sedemnásť príslušníkov brigády. S dvadsiatimi partizánmi sa presunul nad Púchov do lednických a zubáckych lesov. „Dostali sme od neho odkaz, aby sme zorganizovali občanov ochotných zúčastniť sa na boji s nemeckými okupantmi. Do hôr sme odišli asi tridsiati,“ spomenie V. Fraňo. Tak vznikol partizánsky oddiel, ktorý niesol meno Kotovský – podľa mena sovietskeho admirála. Jeho členmi bol aj Vladimírov otec, mama a dve sestry.
Gleb Dimitrievič Kľagin.
Pôsobili medzi Vlárskym priesmykom a Horným Lidečom. Prepadli špeciálny objekt v Strelenke, kde skúšali a zastreľovali zbrane z považských zbrojoviek. To im ešte stráže vydali výzbroj aj muníciu bez boja. Napádali vlakové transporty z Dubnice a Považskej Bystrice. Tie na Moravu a do Čiech odvážali zbrane a potraviny. Neskôr aj demontované strojné zariadenia z fabrík. Viackrát prerušili železnicu na trati Horní Lideč – Púchov, čím Nemcom sťažovali zásobovanie. No potrebovali sa zásobiť aj sami. Keď vojaci Wehrmachtu hnali živý ulúpený rekvirovaný dobytok zo Slovenska do Čiech na porážku, podarilo sa im zlikvidovať stráže. Kravy následne rozdelili po gazdoch na samotách. Tí si ich mohli dojiť, až kým na ne postupne prišiel čas. Poslúžili ako proviant pre partizánov. „A fašistom sme ukoristili aj nakradnuté kone. Až do konca vojny som na jednom z nich jazdil aj ja,“ povie hrdo Vladimír Fraňo.
SS Jagdgruppe ,,Josef“ a Hlinkova mládež
„V horách nad Púchovom už nás bolo asi sedemdesiat partizánov. Pridalo sa k nám niekoľko desiatok zbehov z maďarskej armády s plnou vý-zbrojou. Vrátane dolnozemských Slovákov z okolia Nového Sadu. Jednoducho, koncom vojny začínalo byť v horách husto. Raz k nám prišla neznáma žena a muž. Naši ich podrobne prehliadli. Našli u nich jed. Pri vypočúvaní sa priznali, že sa mali dostať do našej poľnej kuchyne a otráviť nás. Aj podľa materiálov, ktoré sme u nich našli, boli preukázateľne komplicmi Nemcov. Zrejme krutej SS Jagdgruppe ,,Josef“, ktorej veliteľstvo vtedy sídlilo v neďalekej Nimnici. Tí dvaja v ten deň neskončili dobre.“
Jednotka SS Josef, ktorá sa začala formovať v septembri 1944 v Bratislave, bola fanatická až do konca vojny. Jej členmi boli aj desiatky Slovákov. „Krátko pred príchodom frontu popravili za pomoc nášmu oddielu Ľudovíta Holičku a Juraja Lacku, ako aj bratov Kvocerovcov z Dolných Kočkoviec pri Púchove. Jednému z bratov strela do tyla prešla prednou časťou tváre. Nepoškodila však mozog. Zo svojho hrobu, spod plytkej vrstvy zeme a lístia, sa vyhrabal. Za pomoci žandára Jurisu prežil. O krutom priebehu väznenia a vypočúvania nám rozprával až po vojne...“
Partizáni spávali v kolibách z čečiny, v ktorých bolo aj ohnisko. Piecka hriala len na veliteľstve oddielu. Mali aj niekoľko vojenských stanov, ale tie využívali pri presunoch. Až do príchodu frontu 2. mája 1945 chránili horské osady a napádali transporty.
Vladimír Fraňo sa nás potom s úsmevom spýtal, či vieme, prečo je jeho partizánsky veliteľ Klagin na svojej najznámejšej fotografii oblečený v gardistickej uniforme. Hneď aj odpovedá: „Exponenti ľudáckeho režimu sa začali báť postupujúcej Červenej armády. Pred koncom vojny sa chcel ukryť v horách oddiel Hlinkovej mládeže. Tam sme však boli pánmi my. Naše hliadky ich na čele s gardistickým veliteľom Podskočom vypátrali. Mladí gardisti dokonca tvrdili, že sa chceli pridať k partizánom. Iste – boli by dôvody vybaviť to s nimi rýchle a na mieste. Ale – boli medzi nimi aj naši rovesníci. Opäť sme ich len odzbrojili, vyzuli. No a niektorých aj vyzliekli z uniforiem. Moja mama a sestry sa síce okrem varenia starali o odvšivenie a pranie odevov partizánov, ale po niekoľkých mesiacoch v horách bol dôvod prezliecť sa do čohosi lepšieho.“
Gulag pre Sovieta, väzenie pre Slováka
„Po vojne sme sa s otcom snažili dlho skontaktovať s naším priateľom Grišom Klaginom. No ako keby sa prepadol,“ spomína. Neprepadol sa. Napriek zásluhám takmer zomrel v sibírskom gulagu. Jeho spolubojovník Fraňo vysvetľuje: „V roku 1941 padol Klagin do zajatia. Za dramatických okolností sa mu podarilo utiecť. Pridal sa k partizánom v Poľsku. Po špeciálnom výcviku ho Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia vyslal rovno do ohňa. Na pomoc Slovenskému národnému povstaniu, kde bojoval ako hrdina.“
Stalinova podozrievavosť voči tým, čo padli do zajatia, bola však paranoidná. Klagin trpel v gulagu päť rokov. Na Slovensko sa dostal až na výročie osláv 20. výročia SNP. Stal sa čestným občanom Zubáka, Lednických Rovní i Myjavy. Bohužiaľ, politicky vykonštruované procesy sa v päťdesiatych rokoch nevyhli ani slovenským bojovníkom proti fašizmu. A často ich súdili tí, čo sa cez vojnu schovávali doma za pieckou, alebo priamo kolaborovali. „Nesmierne ma zarmútilo, keď som sa dozvedel, že vo vykonštruovanom procese odsúdili môjho partizánskeho veliteľa Jozefa Brunovského. Devätnásťročné väzenie dostal za skutky, ktoré nikdy nespáchal. V Leopoldove dokonca sedel s ľudáckym exponentom Alexandrom Machom. Po deviatich rokoch ho síce na amnestiu prepustili, ale bola to obrovská krivda,“ poukazuje na dianie po vojne pán Vladimír.
Pozitívny odkaz
Od roku 1954 až do dôchodku v roku 1986 pracoval Vladimír Fraňo v Matadore Púchov. Bol aj vedúci automatizácie a mechanizácie v oblasti výrobných technologických zariadení. Pôsobil tiež ako vedúci púchovského futbalového A-čka. Bol tajomníkom Okresného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Ako nestraník viac nemohol. „Usilujem sa pochopiť aj ľudí, ktorí neprešli hrôzami vojny. A netvrdím, že v SNP sa nediali aj krivdy. No podstata nášho Povstania je jednoznačne pozitívna. Národ vystúpil proti ľudáckej politike, proti totalite a fašizmu. A bojoval proti presile. A keďže som denne pri počítači, čoraz častejšie vidím, akým nebezpečenstvom sa stáva neofašizmus. Šíri sa a je nevyhnutné ho zastaviť,“ hodnotí Fraňo.
A ešte niečo. Duševne svieži a fyzicky vitálny 85-ročný Vladimír Fraňo venoval posledné desaťročie väčšinu svojho času príprave publikácie o protifašistickom odboji v okresoch Púchov, Ilava a Považská Bystrica. Verí, že sa mu ju podarí vydať.
