en o zlomok bohatého programu.
Počas piatku a soboty sa v Považskej Bystrici na festivale hôr a cestovania premietalo, veľa hovorilo a spomínalo na cesty za poznaním prírody či seba samého.
Nedeľa patrila výletom do Dúpnej jaskyne a na Bystrický hrad, a tiež možnosti vyskúšať si lezeckú stenu horolezeckého klubu Manín.
Ľadový hotel
O zimnej ceste po Nórsku a Švédsku porozprával na festivale Viliam Lejčík z Brvnišťa. Spolu s dvoma kamarátmi prešli autom viac ako 5000 kilometrov.
„Spali sme tak rôzne, no nebolo to ľahké, lebo teploty klesali aj dvadsať stupňov pod nulu. Lepšie je však spať v aute ako v hoteli,“ usmieva sa Vilo. Nerozumieme, a tak vysvetľuje. „V jednom mestečku sme narazili na zaujímavý hotel. Široké postele, nadčasová obývačka, zaujímavé obrazy osadené v stenách, plný bar, nádherné kožušiny, tesané sochy, nádherný dizajn. Spať sa tu však nedá, všetko je z ľadu,“ hovorí Vilo, ktorý urobil počas svojej prezentácie divákom krátky exkurz do hotela.
Pekné boli aj scenérie z horských priechodov krajinou, do ktorej sa zarezávajú fjordy, či z historických zákutí Osla alebo Štockholmu.
Pastieri a ukradnuté dievča
Pavol Littera v Považskej Bystrici nebýva, momentálne žije v Bratislave. Pochádza však z Plevníka-Drienového a študoval na Gymnáziu v Považskej Bystrici. Takže jeho prezentáciu možno tiež považovať za regionálnu snímku. Porozprávať prišiel o trojtýždňovom putovaní po Arménsku a Gruzínsku. Rozprával o tom, čím uhostia návštevníkov pastieri v pohorí Aragats, ako sa spí v jurte a ako bývajú Arméni, ale aj o tom, že si musíte dávať pozor na ženu, ak s vami nejaká cestuje.
Pavol Littera. Precestoval s priateľkou Arménsko a Gruzínsko.
„V jednej arménskej dedine nám pastieri navrhli, či sa ne- chceme povoziť na koňoch. Prijali sme to a tešili sa na dobrodružstvo,“ usmieva sa Pavol. Stmievalo sa. Mladí ľudia išli chvíľu s pastiermi na koňoch, keď sa stalo niečo, s čím nepočítali. „Urobili trochu zmätok okolo fotografovania a zabávali ma. Po chvíli som si uvedomil, že nevidím moju priateľku,“ opisuje nepríjemný zážitok Pavol. Pastier, ktorý dievča odviedol, jej navrhoval manželstvo, vyznával jej lásku a tvrdil, že Paľo ju nemiluje. „Samozrejme, po nejakých dotykoch mu dala rázne najavo, že nemá záujem a ušla,“ hovorí Pavol. Všetko sa nakoniec vysvetlilo a Paľo sa dočkal aj ospravedlnenia.
Divokí, hrdí a dobrosrdeční
Aj napriek nepríjemnému zážitku hovorí, že Arméni a tiež Gruzínci sú príjemní, veľmi dobrosrdeční a pohostinní ľudia. „Sú hrdí na to, že ako prví prijali kresťanstvo. V krajinách je veľa zaujímavých ranokresťanských stavieb a všadeprítomné takzvané kačkari, krásne tesané kamenné kríže,“ hovorí Pavol.
Arménsko je krajinou výborných syrov, medu a mlieka, v Gruzínsku zase ochutnali výborné víno. Popíjali ho so skupinkou profesorov z istej univerzity v miestnej reštaurácii, kde sa zastavili na večeru a hodovali priamo prod obrazom Stalina.
Vreckovníky
S ďalšími zaujímavosťami sa stretli mladí ľudia pri návšteve cintorínov v týchto krajinách, prekvapili ich aj zaujímavé stromy pri cestách. „Na cintorínoch nájdete náhrobné kamene v životnej veľkosti. Je na nich znázornené, ako človek zomrel. Popri cestách zase rastú „vreckovníky“, zaujímavé stromy či kríky,“ usmieva sa Pavol. Vysvetľuje, že miestni dávajú na stromy a kry kúsky látky, aby sa im splnili želania.
Je tam všetko
V prezentácii predstavil Pavol aj viacero duchovných centier v krajinách Kaukazu, chrámy, kláštory. Hovoril o kraji hrdých Svanov v Gruzínsku pod hlavným hrebeňom Kaukazu a fantastických kamenných vežiach, ktoré ostali 800 rokov nedobyté. Podľa Paľa stojí návšteva týchto krajín naozaj za to.
„Je tu všetko – more, púšť, zelené hory, skaly i pamiatky. A ani o dobrodružstvo nie je núdza,“ odporúča Pavol.
Na narodeniny expedícia
Róbert Kukučka je bývalý horolezecký reprezentant, rodák z Považskej Bystrice a člen HK Manín. Spolu s filmárom Pavlom Barabášom, podnikateľom Patrikom Tkáčom a horolezcom Petrom Valušiakom sa vybral na dve expedície do Antarktídy a Arktídy.
Robo Kukučka. Cesta na póly bola náročná, dostal ju ako dar.
„Pred tromi rokmi som mal päťdesiat rokov. Priatelia mi vtedy povedali, že ak túto cestu zorganizujem a prejdeme minimálne dvesto kilometrov, zaplatia mi to. Tak som to vymyslel a zmanažoval,“ hovorí Robo.
Špecifiká severu a juhu
Na juhu bola expedícia mesiac a na severe asi dvadsaťjeden dní.
„Pred cestou na južný pól sme sa museli aklimatizovať pre problémy s nadmorskou výškou. Bol som počas aj v sedemtisícových výškach, ale prevýšenie v Antarktíde, aj prostredie, na človeka veľmi čudne pôsobia. Inak sa tam mení tlak, a tak aj v štvortisícovej výške má človek dosť problém,“ hovorí Kukučka.
Šliapať po ľadových pláňach niekoľko dní, spať v stane, ak teplota klesá viac ako štyridsať stupňov Celzia pod nulu, prekonávať dotieravý mráz, v ktorom sa ťažko dýcha a môže vás nechráneného za niekoľko minút pripraviť o časť tváre, či vysporiadať sa pri ceste k severnému pólu s tým, že nemáte pod nohami pevnú zem, len samú vodu, čo si najlepšie uvedomíte, keď horúci ešus roztopí sneh a vy ju vidíte ako vám prúdi pod nohami. To je cesta na póly. Nie je ľahké zdolať ju.
Expedícia to úspešne zvládla. „Bol som rád, že som doma, keď sme sa vrátili z oboch ciest. Na severe je veľmi vlhko a je ťažké chrániť sa proti tomu, i keď teploty neklesajú tak nízko ako na juhu. Na juhu vás zase ničia teploty, hrozitánsky, suchý mráz a vietor, ktorý vám udiera do kolien. Nie je dobre, ak si prestanete cítiť tvár. Môžete mať omrzliny. Treba sa stále smiať alebo si tieto časti trieť. Najhoršie sú prvé dni, potom už si zvyknete. Chalani boli aj poriadne spuchnutí,“ hovorí Robo.
Zábavky prírody
Deň cestovateľov bol dosť jednotvárny. „Dvanásť hodín šliapete, ťahajúc za sebou aj ťažký náklad, zvyšok dňa odpočívate, varíte. Pochodil som toho dosť, ale môžem povedať, že námaha, ktorú tu musíte vynaložiť, aby ste prešli naplánované kilometre, je hrozná, ničí vás. Postaviť stan, zapáliť varič či niečo pripraviť na jedenie tiež vyžaduje nadľudské úsilie,“ vysvetľuje Robo a dodáva, že aj napriek tomu by sa na cestu vydal opäť.
Na severnom póle si s cestovateľmi príroda rada zažartuje. „Dochádza tu takzvanému driftovaniu ľadu. Na vrchu je zamrznutý oceán, a tá sa pohybuje hore-dolu. Je normálne, že večer postavíte na severnom póle stan a ráno ste vzdialený od miesta niekoľko hodín chôdze," spomína si Robo.
Pamiatka
Z krajiny večného ľadu si cestovatelia doniesli na pamiatku aj kus ľadu. „Ešte je v mraziaku v Bratislave. Ale plánujeme ho čochvíľa previezť do reštaurácie v Tatran- skej Lomnici,“ hovorí Robo. Tu zostane a spolu s inými vecami, aby pripomínal putovanie.
Návrat Lízy a Mura
Z hôr, len kúštik za humnami, z Veľkej Fatry, bol film Návrat rysov od Tomáša Hulíka. Dokumentarista je známy aj svojou tvorbou pre National Geographic.
Tomáš Hulík. Jeho filmy poznajú aj v zahraničí, spolupracuje s National Geographic.
Vo svojom najnovšom filme sleduje strážcu národného parku Miloša Majdu a dvoch rysích súrodencov Lízu a Mura. Narodili sa v ZOO a bolo potrebné pripraviť ich na život vo voľnej prírode. Miloš sa stáva rysou matkou, jeho vlčiak zase strýkom. Návrat šelmy zvládli výborne, výchova prináša veľa úskalí, prekvapení i humoru. Diváci sa dozvedia čo-to nielen o živote týchto zvierat, ale aj orlov či mačky divej. Film sa vysielal aj v rakúskej, nemeckej, kanadskej televízii, či v ďalekom Honkongu.
Čo bude ďalej?
„Exaktne sa nepodarilo zatiaľ po uskutočnení návratu zvierat do prírody zistiť nič. S najväčšou pravdepodobnosťou sú však zvieratá zatiaľ v poriadku. Budeme to zisťovať vo februári s pomocou zahraničnej ochranárskej organizácie, ktorá poskytne dobrovoľníkov,“ hovorí Tomáš Hulík o pokračovaní projektu a poťažká si na zlodejov, ktorí im ukradli z lesa fotopasce. Najnovšie pripravuje aj sériu večerníčkov s rysím mláďaťom Vikim a jeho psím kamarátom.
Nešťastie našich hôr
A čo považuje za extrémne tienistú stránku našich lesov? „Okrem ich výrubu je to aj súčasné poľovníctvo, či skôr pytliactvo. V súčasnosti je poľovníkom každý grázel, ktorý má veľa peňazí a môže si kúpiť flintu, hoci nerozozná divú sviňu od človeka. Poznám však aj veľa naozajstných poľovníkov, ktorých tento stav rovnako mrzí a nemajú radi týchto strelcov na zver, lebo inak sa nedajú nazvať,“ hovorí Hulík.
Aj o rysíčatá majú spolu s Majdom strach. Nie preto, že by nemali dôveru v ich lovecké schopnosti či danosti prežiť bez pomoci človeka. Ide skôr o to, aby sa nestali loveckým terčom, či nezahynuli na ceste pod kolesami auta.
