Podujatie, ktoré pripravili mladí ľudia zo združenia PBlog, bolo rozdelené do dvoch dní. Navštívili sme ho v sobotu.
Organizátori začali exkurzom do histórie fabriky, ktorá ovplyvňovala a doteraz ovplyvňuje životy mnohých Považskobystričanov. Podujatie končilo efektnou kultúrnou bodkou.
Strojárne ako telo
Exkurzia priemyselným areálom pod názvom Strojárne ako telo bola pripravená v spolupráci s Pavlom Mikušom. Počas nej technickí odborníci a lekár hľadali a aj našli paralely životných funkcií človeka a strojov. Napríklad tepláreň a jeho rozvody fungovali vo fabrike ako tráviaca sústava, čistiareň odpadových vôd ako obličky a pečeň.
„Ľutujem, že sme to nestihli a prišli sme až v polovici, lebo prehliadka priestorov, kde sa vozilo a vykladalo uhlie pre tepláreň, bola super. Najviac sa mi však páčil ten záver pri teplárenskom komíne," prezradil Martin Gálik. Jeho priateľka Monika doplnila, že sa jej páčilo, ako to bolo pripravené.
Podujatie pritiahlo hlavne mladých ľudí.
Pod 199 metrov vysokým komínom, ktorý nikdy nedymil, minútu ľudia dýchali aj zaň, kvarteto mladých hudobníkov trúbilo na jeho počesť. Bola to elegantná bodka za prehliadkou fabriky.
„Zaujalo ma podzemie uhoľných skladov, ktoré sa onedlho zasype. Boli sme možno poslední ľudia, ktorí si ho mohli pozrieť. Prišiel som aj dnes. Program, ktorý bol v piatok, bol tiež výborný," povedal Juraj Šajdík. „Z prehliadky fabriky som mala zmiešané pocity, lebo mnohé časti areálu sú prázdne a spustnuté. Pritom som si v mysli premietala, že zopár rokov dozadu museli byť plné života. A videla som nielen priestory, ale aj ľudské osudy, takže mi bolo tak trochu aj smutno," prezradila Jurajova sestra Katarína.
Rád sa o starých objektoch strojární dozvedel viac aj Zdeno Metzker mladší. „Keď si o chvíľu pozriem filmy z archívu o Považských strojárňach, možno spoznám niektoré priestory a dám si to do súvislostí. Uvidíme," povedal Zdeno. Na prehliadke bol aj so svojím starým otcom, konštruktérom z vývojovej dielne motocyklov.
Z filmového archívu
Filmy o fungovaní viacerých závodov bývalých Považských strojární, o ľuďoch, ktorí tu pracovali, ale aj reklamné spoty o niektorých výrobkoch, poskytol štátny filmový archív. Premietalo sa v priestoroch bývalej závodnej jedálne. Po náročnom dni bol pre ľudí pripravený guláš.
„Bol to zážitok, oživili sa mi spomienky. Pracoval som tu, takže som poznával miesta, tváre ľudí. Niektorí už nežijú," prezradil Peter Lovíšek. Dodal, že ho veľmi potešila iniciatíva mladých ľudí, ktorí prišli s nápadom zrealizovať niečo podobné.
Takéto niečo vzniklo počas tvorivých dielní.
„Som smutný z toho, ako strojárne dopadli. Teší ma, že mladí ľudia oživujú tradíciu strojárskej výroby, ktorá tu stále je," pochválil ešte akciu Lovíšek.
„Mnohé filmy boli veľmi zaujímavé. Napríklad postup výroby ložísk bol spracovaný tak trochu aj umelecky. S dobrou hudbou to bolo príjemné pozeranie," vyjadril sa jeden z mladších divákov.
Bláznivá cesta na pionieroch
Priestor dostal aj čerstvý roadmovie mladých Banskobystričanov, ktorí sa vydali nedávno na motocykloch pionier do Ázie.
Divoká osemtýždňová jazda k Aralskému jazeru trvala pri rýchlosti 40 km/h 8 týždňov. Chalani prešli na motorkách jedenásťtisíc kilometrov, a tak si so sebou pre istotu vzali aj štyri náhradné prevodovky a motory. Pioniery však považujú na stroje veľmi dobré na takéto cesty.
„Prvýkrát som si na pioniera sadol, ešte keď som bol malý chlapec v garáži u kamaráta. Tá motorka ma už vtedy očarila. Takže sa k nej viažu detské spomienky. Potom, je to zároveň najlacnejšia motorka, ktorá môže jazdiť po cestách, samozrejme, ak má ŠPZ. Tak som si ju aj s kamarátmi, keď som bol starší, kúpil. Možno by sme aj mali na inú, ale tento motocykel je veľmi štýlový, nádherne cestovateľský. Prvýkrát sme sa s pioniermi vybrali na cestu okolo Slovenska, zvládli sme to v pohode, a tak boli plány smelšie, na poznávanie sveta. Naposledy mal kamarát Ďuro Číž nápad s cestou do Kazachstanu. Zapáčilo sa mi to, a tak sme šli,“ hovorí, ako vznikol vzťah k motocyklom, ktoré sa vyrábali v Považských strojárňach aj o podnete pre cestu k Aralskému jazeru Marek Slobodník.
Opravíš ju aj na kolene
Marekovi kamaráti, ktorí s ním prišli do Považskej Bystrice, sú tiež nadšenými cestovateľmi. Plánujú sa vydať na ďalšie cesty s pioniermi. Aj oni obdivujú jednoduchosť a spoľahlivosť stroja. Najnovšie snívajú o ceste okolo sveta.
„Na tejto motorke je fantastické to, že sa dá všetko opraviť a v podstate na kolene, veľmi ľahko, stačí základné náradie, zopár náhradných dielov so sebou a motorka vás nesklame. Nie je tam žiadna elektronika fungujúca na čip, s ktorým keď si neporadíte, neopravíte to a s cestou ste skončili. To sa vám pri pionieri nestane,“ hovorí Michal Miháľ.
Jeden z konštruktérov bývalej vývojovej dielne na motocykle Zdeno Metzker starší sa usmieva. Otvorene priznáva, že vďaka tomu, čo chlapci urobili a povedali ľuďom na podujatí Strojartne, je ešte viac hrdý na prácu ľudí z fabriky. „Filozofia sa mi páči, v jednoduchosti je naozaj nielen krása, ale aj spoľahlivosť. Tak to bolo aj myslené a konštruované. Pri moderných strojoch sa bez servisu nezaobídete. Treba pomoc automechanika a opravy sú často finančne veľmi náročné. U pioniera, ako hovorí tento mládenec, je to inak a nás to teší,“ usmieva sa spokojne pán Metzker. „Presvedčilo ma po rokoch, že filozofia, na základe ktorej sa motocykel konštruoval, bola dobrá.“
Obdivovatelia pionierov sa stretli s ich konštruktérom.
Metzker dodáva, že história výroby začala v Prahe, ale Považská Bystrica potom na nej samostatne pracovala, až sa to dotiahlo do dokonalosti. „V tých motocykloch je veľa umu aj práce. Vyrobili to naši ľudia, ktorých dobre poznám, takže pochvala chlapcov sa veľmi dobre počúva. Veľmi ma teší, že sa našli odvážlivci, ktorí si vytýčili tento neľahký cieľ. Vybrať sa skúšať motocykle do púšte, na to musia byť dostatočne šialení, samozrejme, v dobrom slova zmysle. Takých skúšobných jazdcov by sme potrebovali aj pred rokmi,“ hovorí Metzker.
Krásna klasika, už i kult
Že pri jazdení na pionieroch ide o zobúdzanie starej nádhernej klasiky, svedčí aj reakcia Kamila Snopka. „Ide o kultovú záležitosť. Usudzujem tak podľa reakcií ľudí. Je to fantastické, keď na nej fičíte a starí chlapi, hlavne takí päťdesiatnici, keď nás vidia na ulici či inde, pokrikujú – Hej, to je pionier! Aj ja som mal takého, keď som mal pätnásť rokov. Super, chlapci!“ hovorí Kamil Snopko.
Výstava, divadlo, tanec, folklór i koncert v hale
Sobotňajší program však nebol len o histórii fabriky, jej súčasnosti a tom, čo by bolo, keby s ňou nebolo to, čo sa stalo, ale aj o kultúre. Tá dostala priestor v opustenej hale bývalej prevodovkárne.
Pripravená bola výstava umeleckých objektov a kutilských vynálezov využívajúcich industriálny materiál. Našli ste tu diela sochárov a výtvarníkov, ako Milan Lukáč, Ján Vasilko a Jozef Syrový. Vystavené boli aj výrobky domácich majstrov, ktorí svoje zlepšováky poskladali doma z rôznych súčiastok, aj umelecké predmety z týchto materiálov. Pripravená bola aj multimediálna inštalácia Daniely Krajčovej v skrytých priestoroch haly.
Hralo sa aj divadlo. Gymnaziálne divadlo sa pod vedením Ivy Posluchovej predstavilo s hrou R.U.R. Pospájané priestory sociálnych zariadení v hale využili divadelníci veľmi originálne na podarenú recesiu. Predviedli tu živý orloj s úderníčkami, udržbármi, telovýchovnými činovníkmi, konštruktérmi a podobne.
Speváčky z Považanu s halovými trávnicami dali podujatiu trošku iný, poetický rozmer. Ten pokračoval tancom Lucie Kašiarovej s vysokozdvižným vozíkom, na ktorý čakali všetci s napätím. Nikto netušil, čo sa za týmto bodom programu skrýva.
Netradičné a nebezpečné
Tanec krehkého dievčaťa s veľkým strojom nakoniec vyvolal nadšené reakcie. „Bolo to super, nič podobné som ešte nevidel," povedal Vlado Majerčák.
„Nádhera. Zmes adrenalínu, elegancie, zvláštnosti a šikovnosti. Keď vozík tesne míňal to dievča ležiace na zemi, mal som všelijaké pocity," reagoval iný muž v stredných rokoch.
Absolútna pohoda
Po tomto vystúpení sa nakoniec hala ponorila do tmy, aby hudobníci pod vedením Marka Piačeka ozvučili archívne filmy a Angakkut predstavili skladbu so zakomponovanými zvukmi strojární. Ľudia sa po hale prechádzali, vnímali súzvuk tónov viacerých hudobných nástrojov, sledovali pritom filmy, tu a tam prehodili šeptom s ostatnými reč, aký majú dojem. Mladučká tínedžerka sa vyjadrila, že išlo o absolútne vypnutie a uvoľnenie počas príjemnej masáže viacerých zmyslov.
„Som pyšný na to, že sa v našom meste organizuje aj niečo iné ako klasické jarmoky. Podujatie má slušnú úroveň, program dokážu organizátori správne načasovať. Všetko je neokukané a originálne. Keby nebolo toto podujatie, určite sa do týchto miest nepozriem. Je to zaujímavý spôsob, ako pozvať obyvateľov poznávať mesto, kde žijú, “ skonštatoval večer Martin Halmeš.
