te sa na ňu vybral aj Považskobystričan Roman Klinčúch.
Cesta z Pyrenejí do Santiaga de Compostela, alebo ako sa jej hovorí po španielsky Camino de Santiago, lákala pútnikov odjakživa. Popri cestách do Ríma či Jeruzalemu patrí už tisícky rokov medzi najvýznamnejšie pútnické cesty v Európe.
Svätojakubská cesta symbolizuje misijnú cestu sv. Jakuba takmer pred dvoma tisíckami rokov z Jeruzalema na Pyrenejský polostrov. Svätec, ktorý sa stal patrónom pútnikov, bol v roku 44 po Kristovi uväznený a sťatý. Podľa legendy previezli jeho telo do zeme, kde pôsobil ako misionár a pochované v najzápadnejšom cípe polostrova. Tam dnes stojí mesto Santiago de Compostela.
Chcel niečo viac
Nápad absolvovať cestu, po ktorej kráčal kedysi sv. Jakub, nedostal Roman Klinčúch hneď. Predchádzala mu kniha Paula Coelha – Pútnik z Compostely, mágov denník. „O podobné veci som sa zaujímal dávnejšie. Jasnejšie kontúry začal mať nápad cestu absolvovať potom, ako štyria kamaráti z KST Manín Považská Teplá absolvovali Cestu hrdinov SNP z Dukly po Devín, naprieč Slovenskom. Páčilo sa mi to, ale stále to nebolo ono,“ tvrdí Roman.
Myšlienka vydať sa na ďalekú cestu dozrela v ňom až potom, ako článok o ceste štvorice turistov vyšiel v prílohe MY Noviny stredného Považia – OKO. „Bol tam aj článok o dievčine, ktorá absolvovala púť do Compostely. Vtedy som vedel, že áno, toto je to pravé!“ dodáva Roman.
Rodina plánovala dovolenku v inej lokalite. Zdravotný stav Kataríny, Romanovej manželky, to však nedovolil. „Verím, že na púti nesie človek nielen svoje bremeno, ale aj bremeno za iných. Nie je to náboženská procesia, aj keď sa to možno niekomu na prvý pohľad zdá. Chcel som sa obetovať aj za Katku, ktorá mi moju cestu nevyhovárala, ale naopak, všemožne ma aj s deťmi podporovala,“ konštatuje otec troch synov.
Camino de Santiago bolo preňho výzvou. Je to turistika v inom, nádhernom prostredí, ktorá má určitý duchovný rozmer. Kráčate, kadiaľ kráčali pred vami králi, pápežovia, František z Assisy. Medzi pútmikmi je snáď sedemdesiat percent neveriacich. Po absolvovaní púte tvrdí drvivá väčšina z nich, že prišli na to, že medzi nebom a zemou určite niečo existuje. Niečo, čo ich posúva dopredu. Zažívajú na ceste veci, ktoré ich naozaj utvrdia v tom, že niečo skutočne medzi nebom a zemou existuje.
Príprava
Roman si prečítal rôznych sprievodcov, množstvo informácií našiel na internete. Snažil sa dostať ku všetkému, čo sa týkalo cesty do Compostely.
„Začal som sa pomaličky pozerať aj do učebnice španielskeho jazyka. Nie s veľkým odhodlaním. Povedal som si, že idem predsa šliapať po ceste, nie rozprávať do rádia alebo televízie! Učebnicu som zavrel, ale najmenší slovník som si predsa len vzal so sebou. Potreboval som sa spýtať na cestu, najesť, vyspať. Niečo som sa naučil, zapamätal, ale napokon prišlo cestou všetko akosi samo,“ usmeje sa Roman.
Odpije si čaju, vytiahne mapu a niekoľko popísaných listov denníka. „Nedá mi nepoďakovať sa manželke Katke, ktorá mi dopriala splniť si svoj sen a dať si zároveň darček k mojej štyridsiatke. Poďakovať sa priateľom a kamarátom, ktorí o mojom rozhodnutí cestu absolvovať vedeli, a podporovali ma. Veľmi mi vyšiel v ústrety Ľubomír Kubovič, za čo mu patrí vďaka. Našli sa v mojej blízkosti i dvaja-traja takí, ktorí mi chceli prípravu a rozhodnutie ísť znepríjemniť. Škoda, ale presvedčil som sa, že neexistujú iba dobráci. Ale to je už na ich svedomí,“ konštatuje cestovateľ.
Zbytočnosti von z batoha i hlavy
Do batoha sa snažil vziať iba veci, ktoré mu odporučili. „Aj tak som si vzal niekoľko zbytočností. Na prežitie treba naozaj iba to najnutnejšie. Až tam som pochopil, že obsah batoha môže byť odrazom toho, čo nám stačí pre život. Zahŕňame sa množstvom nepotrebných vecí,“ dodáva Roman.
Vzápätí dodá, že postupne začal vyhadzovať veci z batoha i hlavy. Potom sa človeku kráča omnoho ľahšie!
Ľudia na Slovensku sa pozerajú na púte z iného uhla, väčšinou iba z náboženského. V Španielsku sú podľa Romana viac veci svetské i náboženské spoločne prepletené. Cesta do kostola je súčasťou bežného života. „Nedohadujú sa, či pôjdu napríklad ráno, aby večer nemuseli, lebo sa im nechce. Prejsť Camino de Santiago je pre väčšinu Španielov a Talianov veľkou prestížou. Hlavne pre vysoko- školákov je to akoby skúška dospelosti v prekonávaní prekážok na ceste ďalším životom,“ dodá.
Rob čo ostatní!
Pútnik z Považskej Bystrice bol pred odletom trošku nervózny. Nikam zatiaľ neletel. Stres a nervozitu mu pomohla odohnať známa s konštatovaním: „Pozeraj sa a rob to, čo všetci pred tebou!“ Z Viedne do Madridu odletel 5. augusta. Z Madridu sa dostal do Pamplony.
„Zaregistroval som sa v ubytovni – albergue, pre pútnikov a dostal som credencial del pelegriňo. Doňho som cestou získaval pečiatky. V kostole, obchodoch... Na základe takéhoto dokladu som získal v Compostele osvedčenie (v latinčine), že som cestu absolvoval,“ opisuje cestu Roman.
O deň neskôr začal ukrajovať prvé kilometre. Cesta je značená žltými šípkami alebo svätojakubskými mušľami. Išiel sám, a veril, že ak má niekoho stretnúť, stane sa tak!
„Prvý deň som dorazil do mestečka Obanos. Bol som hladný a chcel som si kúpiť chlieb. Bola siesta, a tak som musel čakať, pokiaľ skončí. Pretože som veriaci, šiel som do kostola, na omšu. Bolo to iné ako u nás. Zbor na chóre spieval nádherné piesne. Zrazu sa pred oltárom zdvihol kríž a ľudia sa rozostúpili. Sprievod, ktorý vznikol predo mnou, niesol rakvu. Bol som na pohrebe. Pomyslel som si, že v tej chvíli zomrel vo mne starý Roman,“ tvrdí pútnik.
Pútnici a priatelia
Udalosti začali naberať spád a s pribúdajúcimi kilometrami sa stalo vždy niečo zaujímavé. Ďalším mestom bola Estela, kde začal stretávať ďalších pútnikov. Snažil sa s nimi vždy komunikovať. Na jeho prekvapenie vedeli napríklad Kanaďania, kde leží Slovensko. Samozrejme, že vďaka hokeju.
„Pri telefonovaní s rodinou započul moju slovenčinu Pavlík z Prahy. Tým sa začalo naše priateľstvo. Niekoľkokrát sme sa potom rozišli a vzápätí stretli, podobne, ako so sympatickým pátrom Klimentom z rádu Augustiánov. Pôsobí v Londýne odvtedy, ako mu jeho nadriadený v Česku povedal potom, ako doštudoval, že ako Róm nemá šancu. Odišiel do sveta, kde je šťastný. Staral sa o chorých a nakazených na HIV, teraz má svoju farnosť,“ opisuje zážitky a stretnutia Roman.
„Osobitne blízky vzťah som mal s tanečníkom Pavlíkom, s ktorým sme sa stretávali vždy, keď bol jeden z nás v núdzi. Púť sme zakončili spoločne, keď sme sa stretli – určite nie náhodou." Takisto sa nezmazateľne do jeho srdca vryla študentka medicíny, Talianka Deborah. Tá ho, okrem iného, cestou učila angličtinu podľa hudby, ktorú mal nahratú v mobilnom telefóne. Hoci sa ich cesty po čase rozišli, opäť sa stretli pred katedrálou v Compostele. Náhoda? Šťastie?
V alberguoch sa dali stretnúť zaujímaví ľudia. Každý má svoje zvláštnosti. Väčšinou ich spravuje cirkev. Ceny za ubytovanie nie sú prehnané, za ubytovanie sa platí často dobrovoľne. Z toho, čo sa vyberie od pútnikov, sa kupuje na ďalší deň strava pre tých, ktorí prídu.
Cesta sa dá absolvovať pešo, na koni, somárovi, bicykli. To sú povolené dopravné prostriedky. Ľudia okoloidúcim pomôžu, poradia. K značeniam pridávajú značky na domoch, kde vidieť kachličky so známym znakom mušle. Podobné tvary majú i kovania na bránach, šípky, bronzové či mosadzné znaky na mostoch či chodníkoch. Nikto ich neukradne, čo by sa u nás už dávno stalo. Pútnici aj domáci sa zdravia: „Buen Camino – šťastnú cestu!“
Obrazy krajiny i ľudí
Roman svoju cestu rozdelil na niekoľko obrazov. V každom z nich človek prežíva intenzívnejšie niečo iné. „Ako prvé zažíva človek duchovné očistenie. Cesta od Pamplony, kde som začal, do Burgasu (asi 300 kilometrov) pôsobila na mňa ako duchovná očista. Prechádzal som peknými mestečkami i a miestami. Videl som nádherne zdobené kostoly. Niekto cestou meditoval, iní sa modlili. Každý prežíva svoje duchovno inak. Akoby sa pripravoval na všetko, čo ho čaká. Človek vyhadzuje z batoha a hlavy všetko nepotrebné. Zistí tak, aké nezmysly v jednom i druhom nosí,“ myslí si pútnik.
Od Burgosu do Astorgy (250 kilometrov) sa zmenilo aj prostredie. Rôznorodá a pekná pestrá zelená krajina sa zmení na náhornú plošinu, kde najvyšším stromom je kukurica. Táto časť púte preverí človeka po psychickej i fyzickej stránke. Musí šliapať pri 40-stupňových horúčavách. Tieňa niet, nedá sa kam ukryť.
„Úvod vás pripraví na to, čo vás čaká. Potom vás to začne preverovať psychicky. Človek začína nasávať duchovno,“ dodáva Roman.
Záverečná časť vás preverí hlavne fyzicky. Cesta po Atlantik, kde sa prestiera Galícia. Kus zelenej krajiny sa stal jeho srdcovou záležitosťou. Dobré klobásky, delikatesná chuť syra, kamenné domčeky, vône ruží ... Prechádzate členitou krajinou s množstvom starých gaštanov a bukov, porastených machom a brečtanom. Ľudia neboli nevrlí, k pútnikom sa správali srdečne. Ak ste potrebovali pomoc, pomohli.
Vrátim sa!
Za 28 dní prešiel Roman Klinčúch 720 km. Na záver cesty si pridal ako bonus 90 kilometrov zo Santiaga na Finistere, čo bol v stredoveku pomyselný koniec sveta, a ďalších 35 kilometrov na poloostrovček Muxia, kde sa nachádzajú akoby kultové pláže pre pútnikov.
„Myslím si a dúfam, že sa tam vrátim. Kto vraj cestu okúsi raz, chce sa vrátiť späť. Tešiť sa z každodenných malých zázrakov. Malým bol aj fakt, že som každé ráno vstal a išiel ďalej,“ končí svoje rozprávanie Roman Klinčúch.
Viem, že zbiera zvončeky, i to, že jeden si chcel kúpiť na letisku, cestou domov. Tvrdil, že si ho nekúpil preto, lebo sa preň raz vraj vráti.
