UDIČA. Keď sa na konci dvadsiatych rokov prejavila aj v Kanade hospodárska kríza, o prácu prišlo i nemálo slovenských imigrantov.
Slovenský farár v Montreale Urban Koval ich informoval, že v severnom Ontáriu by mohli vlády výhodne získať od pôdu. Museli sa však zaviazať, že za päť rokov každý vyrúbe približne šesť hektárov lesa, postaví si dom, humno, vykope studňu a bude tam mať trvalý pobyt.
Osada na konci sveta
Prví šiesti Slováci prišli v roku 1930. Novej osade dali meno na počesť M. R. Štefánika. Nazvali ju podľa kopca a mohyly, kde sú uložené Štefánikove pozostatky, meno Bradlo. V čase najväčšej slávy mala čisto slovenská dedina 150 obyvateľov. Život v nej bol však mimoriadne náročný. Neúrodná pôda a krátke leto nežičili farmárčeniu. Rodiny žili z predaja narúbaného dreva. Jeho cena sa však znižovala najmä pre veľké vzdialenosti. Veď aj dnes treba z väčšieho mesta ísť do tejto oblasti až dva dni. Aj ženy, ktoré sem pricestovali za svojimi mužmi z chudobných slovenských dedín, boli zaskočené náročnosťou života.
V prvých rokoch však cesty späť nebolo. A tak si tu Slováci postavili kostol, poštu, školu, tanečnú sálu aj obchod. No ako kríza doznievala a pribúdalo pracovných príležitostí v mestách, ľudia, aj vzhľadom na budúcnosť svojich detí, Bradlo opúšťali. Niektoré slovenské pramene uvádzajú, že poslední Slováci odišli z Bradla v roku 1957. Mali to byť rodičia Rudyho Biesa. Ten však v časopise Kanadský Slovák (24. 9. 2011) na pravú mieru uvádza, že až do roku 1969 žil v Bradle celkom opustený a chudobný Matej (inde aj Matúš) Marcinák.
Spomienky
Matej Marcinák, bývalý účastník 1. svetovej vojny, prišiel do Kanady v roku 1926. Doma nechal svoju manželku Jozefínu a deti. „Mal skvelý zmysel pre humor, svetlé vlasy, plnú postavu a najviac ho milovali deti,“ spomína Rudy Bies. „Veľa sa smial a veľa spieval. Aj už v Kanade narodené deti učil slovenské pesničky.“
Rudy Bies tiež hovorí, že na Vianoce, ale ani na Veľkú noc, koledujúci chlapci nikdy neobišli jeho zrubový dom.
Chudobný drevorubač bude mať pamätník
Matej Marcinák sa vrátil prvý raz domov až v roku 1948. Vyše dvadsaťročné odlúčenie však znamenalo aj to, že manželka s deťmi sa do Kanady s ním neodišli.
On sa vrátil späť do osady Bradlo. Žil tu životom starého mládenca a napokon celkom opusteného človeka až do jari 1969. Chudobného, starého a chorého drevorubača Marcináka previezli do útulku pre seniorov vzdialeného vyše 100 kilometrov od Bradla. Navštívilo ho tam aj niekoľko slovenských rodín, ktoré M. Marcináka poznali ešte z Bradla. Zomrel 25. novembra 1969.
Na cintoríne v Kapuskasingu má len jednoduchý kríž s menom. Rudy Bies avizuje, že situácia by sa mala zmeniť. V rámci spolupráce múzea v Kapuskasingu, Slovensko-kanadského múzea s Spoločnosti Friends of Bradlo chcú tomuto rodákovi z Udiče postaviť kamenný pamätník.
Ako spomienku a úctu za to, že ako posledný držal pomyselnú slovenskú zástavu v legendárnej osade Bradlo, jedinej čisto slovenskej dedine v Kanade.
