POVAŽSKÁ BYSTRICA. Rada hudobného fondu na návrh Združenia dychových hudieb Slovenska v piatok 30. septembra v Zichyho paláci v Bratislave slávnostne odovzdala cenu Karola Pádivého za dlhodobo vysokú úroveň, úspechy doma i v zahraničí a rozvíjanie tradície veľkých dychových hudieb na Slovensku Dychovému orchestru Základnej umeleckej školy v Považskej Bystrici.
Ceny hudobného fondu sa udeľujú každý rok za významné výkony a dlhoročný prínos v oblasti vážnej hudby, folklóru, džezu a dychovej hudby. Tento fond je zložený z viacerých významných osobností hudobného sveta, ako sú napríklad spevák Peter Lipa, virtuózny trumpetista Juraj Bartoš, hudobný skladateľ Vladimír Bokes, profesor na Vysokej škole muzických umení v Bratislave a jej rektor Vladimír Michalko.
Významné ocenenie
Dostať ocenenie od takýchto ľudí preto už niečo naozaj znamená. „Sme veľmi radi a milo prekvapení, že sa nám dostalo takejto pocty zrovna v roku, keď si pripomíname 35 rokov práce s týmto telesom, ktoré pôsobí pri základnej umeleckej škole. Je to zároveň záväzok, ale aj výzva pre ďalšiu prácu v budúcnosti. Myslím si, že nejde len o reprezentáciu školy aj mesta. Chcel by som poďakovať všetkým kolegom, učiteľom, ktorí viedli a vedú žiakov, bývalým aj terajším členom orchestra, muzikantom,“ hovorí Michal Broska, umelecký vedúci orchestra. Minulý rok dostalo teleso plaketu Daniela Licharda za rozvoj kultúry. Cena Karola Pádivého je teda už druhým najvyšším ocenením pre orchester a je to aj zadosťučinenie za všetku prácu, ktorú toto hudobné teleso odviedlo.
Začiatky
Ako si spomína Michal Bróska na jeho začiatky? „V roku 1976, keď som ako mladý učiteľ prišiel do školy, mal som určitú konkrétnu predstavu, ako robiť túto umelecko-pedagogickú činnosť. Chcel som, aby mali deti možnosť zúročiť to, čo sa naučili v konkrétnej muzike, aby sa naučili muzicírovať aj vo väčšom zoskupení hráčov,“ spomína si Bróska.
Trend vtedy bol, že detské aj mládežnícke dychové orchestre na Slovensku, hlavne po vzore západných štátov, si v rámci Československa vytvárali priaznivé podmienky pre činnosť. „Kopírovali sme to z Českej republiky, kde už bol vývoj vpredu. Ja som ako muzikant slúžil aj v profesionálnej posádkovej hudbe a naberal som tam prax ako člen profi orchestra vojenských hudieb. Na Slovensku ich bolo šesť alebo sedem. Takže som sa k tomu prirodzene dostal. Navyše mal tento druh hudby už v tých rokoch v meste veľmi dobré zázemie. Bola tu dychová hudba Považských strojární, kde boli vynikajúci muzikanti. Dostal som sa tu aj k dirigentskému pultu,“ pokračuje.
Sizyfovská práca
Umelecký vedúci orchestra dodáva, že vtedy vôbec nepredpokladal, že zámer, ktorý začne uskutočňovať, vydrží toľko desaťročí a že teleso bude neskôr zbierať významné ocenenia a vyznamenania. Udržať takéto teleso je sizyfovskou prácou. Už naučiť deti hrať na ťažkých hudobných nástrojoch je náročné. To, že sa niekam dopracujú a ide im to, znásobuje ich chuť zahrať si aj v orchestri. Kameň úrazu je v tom, že väčšina tých najlepších, ktorí končia v základnej umeleckej škole, po niekoľkých rokoch, už po maturite, odchádza. „Orchester z dvoch tretín tvoria práve títo ľudia, ktorí pôsobia v rôznych kútoch Slovenska, ale aj vo svete. Vieme sa však vždy stretnúť v bohatej zostave, keď je to potrebné dvakrát či trikrát do roka, aby sme dali niečo dohromady. Asi šestnásť ľudí z orchestra išlo na profesionálnu dráhu. Vyštudovali konzervatóriá a vysoké školy hudobné. Keď prídu, tak to podržia a kvalita sa znásobí. Ale stabilný počet ľudí, ktorí chodia na skúšku, je tak okolo osemnásť,“ vysvetľuje Bróska.
Kolektívna zásluha
Pri práci orchestra je súhra kolektívu, a to, aby sa každý pričinil, veľmi dôležitá. „Robím to s kolegom Mariánom Belobradom. Musím si pripraviť svojho nástupcu. Paľko Baška je zase manažérom našich ciest a zájazdov. Naposledy to bolo v Bekešskej Čabe na festivale. Zo štrnástich súborov zo sveta sme získali ocenenie organizátora a druhú cenu celkovo. Festival, kde sme bodovali, bol aj v našom meste. Samozrejme, chce to aj nadšenie, obetavosť a snahu každého jedného muzikanta, bez nich by nebolo nič,“ hovorí Michal Bróska.
