Imro Weiner-Kráľ zviditeľnil mesto a jeho okolie aj v zahraničí. Na jeho obrazoch sa často objavuje Manín, staré chalupy mesta či postavy žien.
V rodnom meste nemal do dnešného dňa žiaden pamätník. Takmer štvormetrovú sochu mu odhalili pred mestským úradom v Považskej Bystrici v predposlednú októbrovú sobotu. Urobili tak pri príležitosti nedožitých umelcových 110. narodenín. Pripravených bolo však viacero akcií.
Zabezpečenie
Finančne zastrešilo vytvorenie a nainštalovanie sochy občianske združenie Spolok priateľov Imra Weinera-Kráľa, ktorý zorganizoval zbierku.
„Bolo pre nás dôležité, aby sa občania stotožnili s myšlienkou postavenia sochy. Nepodarilo sa nám získať prostriedky ani od štátu, ani od žiadnej inej inštitúcie. Sochu sa podarilo zrealizovať z čisto súkromných prostriedkov aj s pomocou, hlavne morálnou, mesta. Niektoré veci sa nami koordinovalo, boli nám nápomocní. Podstavec nám zabetónovali, pripravili,“ hovorí Pavol Demáček. Prispeli viaceré podnikateľské subjekty, dcéra umelca i občania mesta.
Kráľ sa vrátil domov
Predseda spolku Demáček dodáva, že celkom to ešte dofinancované nie je. Teší ho však, že socha stojí a podarilo sa tak prelomiť nedôveru, že niečo podobné nie je možné v meste zrealizovať.
„Niektorí ľudia neverili, že sa podarí niečo zozbierať. Teraz už sú ochotnejší rozprávať sa o tom, že to podporia. Myslím si, že toto trochu spojilo podnikateľov aj obyvateľov, bez ohľadu na politickú príslušnosť a zotrelo to aj malichernosti, ktoré medzi firmami sú. Mám z toho dobrý pocit," povedal Demáček.
Imro Weiner-Kráľ sa takto podľa neho vracia do Považskej Bystrice. „Verím, že nám pomôže trošku pozdvihnúť sebavedomie Považskobystričanov,“ hovorí Demáček. Dodáva, že ak príde obyvateľom nejaká návšteva a upozornia ju, že takýto významný človek tu žil a tvoril, pamätník bude toho markantným dôkazom.
Dcéra sa rada vrátila
Pri príležitosti odhalenia sochy a udelenia čestného občianstva I. W. Kráľovi in memoriam prišla do Považskej Bystrice aj dcéra umelca, Elise Champone. Osud nebol k umelcovi po stránke rodinného života veľmi vľúdny. Vo Francúzsku, ktoré musel nútene v päťdesiatych rokoch opustiť, nechal milovanú ženu a aj svoju dcéru. Stretol ich až po rokoch. Dcéra potom Slovensko navštevovala, spoznávala aj Považskú Bystricu a jej okolie pri spoločných výletoch s otcom.
„Som rada, že som sa mohla vrátiť do mesta. Mám tu rodinu, priateľov, priviedla som aj nejakých priateľov z Francúzska, ktorým rozprávam o Slovensku. Na Slovensku som bola minulý rok, ale do Považskej Bystrice som sa vrátila po štyridsiatich rokoch. Aj diela môjho otca, ktoré mám doma, mi pripomínajú Slovensko, toto mesto a kraj v okolí. Sú to obrázky z Marikovej, Púchova, obrazy Manína či Čičmian. Som rada, že môžem byť pri tejto udalosti a ďakujem všetkým, ktorí zorganizovali výstavu aj ostatné podujatia. Verím, že stretnutia sa budú uskutočňovať aj častejšie. Myslím si, že toto je začiatok, ktorý je pre mňa osobne veľmi dôležitý,“ povedala pani Elise.
Otec, plátna, Elise a dialóg
Umeniu sa dcéra I. W. Kráľa nevenuje, nedokáže preto po umeleckej stránke posúdiť, čo jej otec robil. Diela však majú pre ňu, vzhľadom na to, že žili istý čas s otcom odlúčení, špecifický význam.
„Celý život žijem s plátnami otca. Dokonalo poznám jeho práce, dokážem ich veľmi rýchlo rozpoznať. Viem si spomenúť na určité veci prostredníctvom diel, práve preto, že je to momentálne vyjadrenie pocitov, ktoré prežíval. Keď pozerám na plátna, je to vlastne dialóg medzi mnou a ním, o tom ako ho poznám, čo o ňom viem, ako si ho pamätám. Som preto veľmi rada, keď objavím aj nové diela, ktoré nepoznám, aby som sa dozvedela aj nové príbehy. Je však pre mňa ťažké vytvárať si názor na to, čo môj otec robil po umeleckej stránke,“ zhodnotila umelcova dcéra.
Ocenenie jeho práce prostredníctvom sochy, výstavy, udelenia ocenenia mesta si Elise Champon veľmi váži. „Aj to, že sa otec stal čestným občanom mesta, má špeciálny význam popri všetkých významných oceneniach, ktoré dostal. Je veľmi zvláštne vidieť v meste sochu svojho otca, som tým poctená, teší ma to. Dúfam, že vaše mesto sa stane vďaka nej známejším,“ dodala.
Výstava v Trenčíne
Pred odhaľovaním sochy v meste otvorili v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne aj výstavu diel umelca. „Po dvadsiatich piatich rokoch sa I. W. Kráľ opäť vracia do našej galérie. Ide o veľmi rozsiahly súbor so 111 dielami. Prikladáme tejto výstave veľký význam. Poskytuje prehľad všetkých tematických okruhov a periódy vývoja umeleckého pôsobenia,“ hovorí Danica Lovišková, riaditeľka galérie. Už niekoľko dní po otvorení skonštatovala, že návštevnosť Považskobystričanov je veľká.
„Inštalácia bola mimoriadne náročná. V galérii sú totiž diela od piatich súkromníkov, čo tvorí sedemdesiat percent a zvyšok zo šiestich galérií. Ide o prehliadku širokej tematickej oblasti, ktorú umelec vytvoril od roka 1922 do roka 1975 so zameraním na maľbu. Samozrejme, on bol aj grafikom, ilustrátorom, vynikajúcim kresliarom, komentátorom, politickým komentátorom spoločenského a výtvarného diania,“ hovorí Dagmar Srnenská, historička umenia, ktorá sa už roky venuje tvorbe I. W. Kráľa.
Výber prezentovaný v galérii je zameraný na sociálnu tematiku, protivojnovú, na romantizujúce témy, ktoré boli v období 40. rokov, kedy strávil umelec 12 rokov vo Francúzsku. Po roku 1950 musel nútene odísť. Bol vyhostený späť do Československa. V obra- zoch cítiť pohodu z francúzskych miest i vidieka, hlavne milovanej Bretagne. Nosné sú šesťdesiate a sedemdesiate roky, ktoré už strávil na Slovensku aj v Považskej Bystrici.
Symbolika dvoch krajín
Niektoré vystavené diela sú vyslovene expresívne, iné romantické či abstraktné a nájdu sa aj diela, ktoré sú kombináciou týchto troch výrazových prostriedkov. Takisto aj farebnosť sa v niektorých obdobiach líši.
„Dvadsiate roky charakterizujú skôr temné farby, neskôr sa paleta rozjasňuje a cítiť predovšetkým jeho najobľúbenejšiu farbu – modrú s jej najrozličnejšími odtieňmi. Túto farbu považoval sa symbol oboch krajín, Francúzska aj Slovenska. Zvolili sme diela, ktoré symbolizujú Francúzsko, predovšetkým katedrály a tiež symboly rodného mesta, vrch Manín a tiež vidiecku architektúru Slovenska. Sú tam aj povestné muškáty, ktoré umelec považoval za symbol Slovenska a nevädze a ľalie, ktoré zase symbolizovali Francúzsko,“ hovorí Srnenská o tom, z čoho vychádzali pri voľbe diel do výstavy," povedala.
Majú k sebe blízko
Srnenská dodáva, že na výstave nájdu ľudia tiež minimálne štyri obrazy, z ktorých kompozície vychádzal presne symbolicky pri tvorbe diela akademický sochár Milan Lukáč, jej autor.
Ten má k umelcovi veľmi blízko. „Už ako desaťročný chlapec, ktorý sa zaujímal o výtvarné umenie, som chodil s rodičmi na výstavy. Náhoda chcela, že jedna z prvých autorských výstav, ktorú som ako dieťa videl a ktorú dodnes fixujem, napriek tomu, aký mladý som bol, bola spoločná výstava I. W. Kráľa a Františka Malého v dnešnom Osvetovom národnom centre v Bratislave v roku 1971. Aj v detstve som sa potom ďalej často pohyboval medzi obrazmi tohto umelca,“ hovorí Lukáč.
Sochár dodáva, že ďalší spojovací bod, ktorý ho spája s umelcom, je spoločný vzťah k Francúzsku. „Mal som to šťastie, že som mohol študovať nejaký čas v Paríži. Dôverne preto poznám francúzske motívy, aj tie z Bretónska, ktoré sa v diele I. W. Kráľa objavujú. Tento umelec prekročil významom svojho diela hranice Slovenska, hlavne tým, že v jeho diele sa objavuje premostenie európskej kultúry a Slovenska,“ vysvetľuje Lukáč.
Poskladať dielo dohromady nebolo ľahké, od návrhu bronzovej sochy po jej liatie a zváranie bola dlhá cesta, nechýbal časový tlak. Všetko sa však podarilo, našťastie, stihnúť dokončiť v hodine H.
Výstava mesta
Aj mesto pripravilo výstavu akvarelov umelca na mestskom úrade. „Chceli sme ukázať aj my, čo máme na meste, čo sa podarilo po vzácnom umelcovi zachovať. Dali sme obrazy v priebehu troch týždňov zarámovať, zrekonštruovali sme ich tak, aby sa mohli na ne ľudia pozrieť," skonštatoval primátor Karol Janas.
Na výstavu prišlo veľa obyvateľov, nechýbalo tiež veľa mladých ľudí.
