BELUŠA. Námestie v Beluši zdobí od novembra takmer štyri metre vysoká drevená socha miestnej krásavice.
Podľa povesti, viažucej sa k vzniku obce, zahynula v ú-trobách hradu lúpežného rytiera Kaja, ktorý ju uniesol jej manželovi.
Šikovný a štedrý rezbár
Sochu vytvoril dvadsaťpäťročný miestny rezbár Juraj Kapuš. „Práca mi trvala asi štyri mesiace. A či to bolo náročné? Myslím si, že keď človek tvorí s láskou, ide všetko ľahko,“ hovorí mladý rezbár.
Toto dielo nie je jediným. Zaujímavá lavička a rôzne drevené plastiky zvierat zdobia aj areál pred jedným z rekreačných zariadení v Belušských Slatinách, ktoré sú miestnou časťou Beluše. Najbližšie by mal robiť sochu anjela pre sídlo sestier vincentiek v Belušských Slatinách.
Šikovnosť umelca ocenil aj starosta obce. „Sme radi, že takýto šikovný rezbár je Belušan a jeho vzťah k obci sa prejavil aj v tom, že dielo vytvoril bez nároku na honorár. Vytvorenie sochy nestálo obec ani cent, všetky ostatné výdavky pokryli sponzori,“ hovorí starosta. Verí, že socha vydrží dlho pekná a nestane sa cieľom pre vyčíňanie vandalov.
„Povrchovo je upravená proti účinkom slnka a dažďa špeciálnym náterom, takže verím, že ma prežije,“ dodal s úsmevom mladý rezbár.
Padla za obeť ceste
Beluša má svoju históriu, z ktorej čerpal aj Juraj Kapuš pri tvorbe sochy. Každý, kto príde do obce, si môže prečítať skrátenú verziu povesti. Nájde ju na kamennom podstavci pri soche.
Socha, avšak kovová, ktorá pripomínala vznik obce, tu bola aj v minulosti. Padla však za obeť výstavbe novej cesty.
Prsia museli zakryť
A čo sme si vypočuli z úst mužov, ktorí boli pri odhaľovaní sochy?
Napríklad to, že mladá žena je veľmi pekná, ale vraj bola aj veľmi dobrá a manžela poslúchala. Tiež napríklad to, že prsia má síce prikryté, čo je škoda, ale zato sochár jej urobil veľmi peknú zadnú časť tela, ktorú si muži na ženách najviac všímajú. Mladému rezbárovi však nestála žiadna miestna kráska modelom.
„Stačí sa pozrieť na pár pekných žien, ktorých je aj v Beluši veľa a ide to ľahko. Pôvodne mala mať Beluška prsia nad erbom, no akosi to neprešlo. Povedali mi, že by na to babky hádzali kabáty, tak sme ich radšej erbom zakryli,“ podotkol s úsmevom Kapuš.
Požiar a statný jaseň
Zaujímavú históriu má aj materiál, z ktorého je socha urobená. Vznikla z kusa jaseňového dreva.
„V obci vyčíňal podpaľač, ktorý zapálil humno. To stálo v blízkosti cintorína. Oheň sa však rozšíril aj na statný jaseň, ktorý už rástol na cintoríne. Oheň ho natoľko poškodil, že uschol a ohrozoval hroby i obyvateľov obce. Preto sme ho zrezali,“ vysvetľuje starosta.
S nápadom urobiť sochu Beluše prišiel mladý rezbár.
Stávka
Ďalšiu tortúru však museli podľa starostu prekonať, keď sa pokúšali storočný ťažký kmeň jaseňa dostať z cintorína. „Ten pán, čo mu zhorelo humno, neveril, že sa nám to podarí. Smial sa, že ak to dokážeme bez nejakej škody, máme u neho liter domácej pálenky. No bude musieť zo zásob obetovať,“ so smiechom hovorí starosta Prekop. To, že takáto stávka bola uzatvorená, nám jej vyzývateľ potvrdil.
Sú hrdí
Belušania sú na nový symbol obce hrdí. „Mne hovoril tatino, že je to Beluša. Je pekná a bola aj dobrá. Vyzerá ako princezná. Pani učiteľky nám o nej čítali,“ prezradila svoje dojmy malá Kristínka Bednárová.
„Je to dobré, že sa obec takto zveľaďuje. Poznám povesť a hovorila som ju aj deťom. Je dobré, že im môžem to dievča aj ukázať,“ povedala Mária Hôrková.
„Stará socha bola len kovová konštrukcia z trubiek. Toto je celkom iné,“ pochválil Ervín Samaš.
„Všetci, čo sme prišli, sme čistokrvní Belušania, papučiari, a hovoríme, že táto drevená žena je veľmi pekná,“ skonštatoval Miroslav Zbín. „Ten náš Juraj má zlaté ručičky,“ dodal Anton Jankovič. Chlapi sa boja len jedného, aby im sochu nepoškodil nejaký vandal.
