POVAŽSKÁ BYSTRICA. Manželom Ivanovi a Anne Cehelským zhorela takmer do tla pred rokom na Zamagurí drevená chalupa. O materiálnej škode dnes už nehovoria, skôr o tej duševnej.
Pán Ivan je presvedčený, že išlo o pomstu pre jeho ochranárske aktivity. Vyšetrovanie polície uviazlo na mŕtvom bode. V spravodlivosť už veľmi neverí.
Ako polovičný bezdomovec bez spomienok
Posledné leto bolo podľa Anny veľmi smutné. „Prišli prázdniny. Zistili sme, že sa nemáme kam podieť. Viac ako 13 rokov sme chodili na Zamagurie do našej chalupy, ktorú sme postavili od základu postupne, zdĺhavo, sami, bez akejkoľvek firmy. Bola to naša veľká radosť chodiť tam. A zrazu jej niet. Cítim sa ako polovičný bezdomovec,“ hovorí.
Drevenica bola aj miestom, kde mala hlavne pani Anna uložené veci, ktoré sa zachovali ako spomienka na predošlé generácie jej rodiny. „Opatrovali sme to, bola to určitá svätosť v našom dome. Zhoreli aj spomienky po mojej mame, ktoré mala ona ešte po svojich rodičoch. Veľmi staré modlitebné knihy, sväté obrázky, zničený bol starý riad, kalíšky, ktoré doniesol starý otec z cudziny či veľa ručne robených predmetov, ktoré sme mali ako spomienku na moju mamičku a tety. Veci tkané na drevených krosnách či páperové periny, ktoré urobila špeciálne pre nás do chalupy. Naše deti už nebudú môcť čítať svojim deťom tak, ako sme to robili my, zo starých rozprávkových kníh,“ hovorí s trasúcim sa hlasom pani Cehelská.
Dodáva, že každý predmet, ktorý zhltol oheň, ich oslovoval. „Videli sme za ním konkrétnych ľudí, ktorých sme milovali a ktorí už nie sú, žiaľ, medzi nami. Zhoreli nám takto spomienky niekoľkých generácií. Nejde o stratu materiálnu, ale duševnú, ktorú nám nič nenahradí,“ posťažuje sa.
Osudná noc, hovorí o pomste
Keď volali Ivanovi v tú osudnú noc o pol jednej susedia zo Zamaguria, že im horí chalupa, nechápal. „Myslel som si, že je to nejaký nepodarený žart alebo omyl. Mal som tam ísť ráno. Preto som mal mobil blízko pri sebe a na ňom nastavený budík. Inak si ho nedávam k sebe, aby nás zvonením v noci nebudil. Keby tam nebol, chalupa by nám zhorela a my by sme sa to dozvedeli bohvie kedy. Nevedel som v zmätku, čo mám robiť. Už vtedy som mal nepríjemnú predtuchu, že sa nám chcel niekto pomstiť. Teraz som o tom už presvedčený,“ hovorí Ivan Cehelský.
Tvrdí, že práve preto, že budovali prázdninové útočisko v horách tak ťažko, boli vždy opatrní, sú nefajčiari a dávali si veľký pozor na to, aby nevznikol požiar. Ivan Cehelský hovorí o pomste. Podľa neho sa jej dočkal za to, že sa angažoval v istej veci, ktorá sa týkala nedodržiavania zákonov v súvislosti s ochranou životného prostredia na Považí.
Čierne auto a povera
Cehelský hovorí, že keď im tesne predtým miestni ľudia hovorili jednu poveru, usmieval sa a považoval ich za zbytočne poverčivých. „Suseda nám predtým, než sa to stalo, hovorila, že mala zlý sen. Videla pred našou chalupou častejšie veľké čierne auto z Považskej Bystrice. Najprv si myslela, že sme to my. Že už nemáme to naše staré, ale kúpili sme také parádne na lízing. Vtedy nás upozornila aj na to, že v chalupe máme podkovu, ktorú treba obrátiť naopak. Oblúk smeroval totiž hore a ona tvrdila, že nám uletí šťastie. Stalo sa. Jediné, čo som veľmi rád, že sa pri požiari nikomu nič nestalo a že susedom nič nezhorelo,“ hovorí Cehelský.
Roztriasli sa jej kolená
Pani Cehelská mala veľké zábrany chodiť na Zamagurie tesne po udalosti. „Bolo to tesne pred koncom školského roka. Dlho som nemala odvahu vybrať sa tam. Keď som sa konečne odhodlala a blížila som sa hore kopcom k miestu, odkiaľ už bolo vidieť našu chalupu, roztriasli sa mi kolená. To, čo som videla, bolo strašné,“ spomína si.
Hovorí ďalej o tom, ako viackrát, opakovane, veľmi dlho a starostlivo prehrabávali celý týždeň aj s manželom zhorenisko. „To, aby sme zistili, či sa predsa len nezachovali nejaké predmety, naše spomienky. Všetko som vyberala a postupne odnášala k potoku, aby som to umyla vodou, vydrhla a zistila, či sa to dá zachrániť, čo ma potešilo, alebo nie. Veľa vecí sa, žiaľ, zachrániť nedalo,“ hovorí pani Anna smutne.
Sú sklamaní
Manželia Cehelskí stavajú drevenicu odznova. Nevedia si predstaviť, že by na mieste, kde toho toľko prežili, nechali len veľké čierne nič, ktoré by zarástlo burinou.
Polícia je vo vyšetrovaní prípadu zatiaľ neúspešná. „V novembri 2010 bolo trestné stíhanie prerušené. Nezistili sa totiž skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe, čiže páchateľ nie je známy,“ informoval Daniel Džobanik, hovorca Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove.
Manželia Cehelskí sú sklamaní. Celý život sa obaja angažovali v ochrane prírody, verili v akú-takú spravodlivosť. Dnes hovoria len o chimére, ktorá má na Slovensku nejaké kontúry. „Len vtedy, ak máte peniaze a známych na tých správnych miestach,“ dodáva Ivan Cehelský.
