POVAŽSKÁ BYSTRICA. Niektorí z obyvateľov tejto mestskej časti prispeli prácou, iní financiami. Ochotný bol dať do nájmu pozemok aj jeho vlastník, tiež miestny obyvateľ. Pomohla veľmi aj poslankyňa za túto časť. Drevo dali k dispozícii Mestské lesy.
Nápad a začiatok
Jeden z prvých aktérov, Ján Rybárik, hovorí, že do budovania ihriska dotlačili mužov ich ženy, maminy.
„Stretávali sa po ulici a nemali sa ísť kam s deťmi hrávať. Prišli s nápadom, že by bolo dobré, keby sa urobilo nejaké posedenie a aj miesto, kde sa môžu deti spoločne hrávať. Pán, ktorému patrí pozemok pod ihriskom, povedal, že nebude mať nič proti tomu, aby sa tu niečo podobné postavilo. Mal však podmienku, že sa oň musíme starať, aby nechátralo,“ hovorí o začiatkoch Rybárik. Dodáva, že veľkú podporu a pomoc mali aj od poslankyne Kataríny Beranovej.
„Okrem viacerých vecí zabezpečila aj to, aby sa cez oficiálne zaregistrované občianske združenie Za krajšiu Považskú Bystricu spísala s majiteľom zmluva o nájme,“ dodáva Rybárik.
Sponzorsky a svojpomocne
Mestské lesy poskytli tejto mestskej štvrti drevo. Samozrejme, nebyť ochoty ľudí zasponzorovať myšlienku a prísť brigádovať, by nevzniklo nič.
„Niektorí prispeli aj sponzorsky. Dala sa tiež dohromady partia, ktorá sem začala pravidelne chodiť a stavať. Stabilne chodievame robiť tak piati až siedmi. Máme medzi sebou šikovného stolára, deväťdesiat percent roboty sa robilo hlavne u neho. Máme aj stavbára. Tuto Juraj zase robil kovové časti, pätky a úchyty na zariadenia. Každý jednoducho urobil, čo mohol a vedel. Susedovci hore zasponzorovali kúpu šmykľavky a hojdačiek, iní zase dodali štrky a piesok. Všetko je jednoducho urobené sponzorsky a svojpomocne,“ hovorí Rybárik.
Keď ľudia chcú, dá sa veľa
O tom, ako ihrisko vzniklo, sa rozhovorili ľudia na poslednej brigáde pred zimou, keď prišli porobiť nutné úpravy.
„Treba to tu vyhrabať, vyčistiť, začať robiť skalku, s ktorou sa bude pokračovať na jar. Aby sa kamenie, ktoré je na ihrisku, neroznášalo, doniesli sme tieto drevené polguľáče, ktoré sa dajú okolo ako lem. Cez týždeň sme namaľovali ešte kovové časti niektorých komponentov, aby nehrdzaveli. Musíme pripraviť ihrisko na zazimovanie a na budúci rok budeme pokračovať. Tí ľudia ho chcú, je to úprimne od nich, radi preto prídu robiť. Ja by som si želala, aby bolo vždy plné detí,“ hovorí poslankyňa Katarína Beranová.
Dodáva, že bez ochoty ľudí, ktorých oslovila táto myšlienka, by to nešlo. „Museli hlavne oni chcieť. Keby to nechceli, nikdy tu nič nie je,“ tvrdí Beranová.
Od rána bol s maminou Jankou Kostkovou na ihrisku aj jej jedenásťmesačný syn Janko. „Prišli sme s tatinom. Varí guláš. Som rada, že sa niečo pre deti robí. Zdalo by sa, že v štvrti, kde má pri rodinnom dome každý dvor, ihrisko netreba, ale nie je to pravda. Deti sa potrebujú spoločne hrávať a doteraz nemali priestor. Aj my, maminy, sme sa často rozprávali len cez plot pri bránke. Teraz máme neutrálny priestor, kde sa môžeme stretnúť,“ vysvetľuje Kostková.
Radi prídu
Chlapi prišli robiť, i keď unavení po oslavách. „Je to najmenej, čo môžem urobiť. Myslím si však, že sú iní chalani, ktorí tu odrobili viac ako ja. Tých by sa bolo treba spýtať,“ prezradil Martin Briestenský.
Noví pomocníci stále pribúdajú. „Som tu teraz prvýkrát. Keď ma oslovila pani poslankyňa, či by som neprišiel, povedal som, že ak nebudem v práci, určite. Som rád, že sa niečo začalo. Ja mám tiež dve deti, syn má štrnásť a dcéra desať rokov. Hrávali sa na ulici, keď boli menšie. Tam chodia autá. Často sme hovorili o tom, že by bolo dobré niečo také spraviť, lebo to je nebezpečné. Všade už sú nejaké ihriská, a naše deti sa nemajú kde hrávať. Vieme, že niet peňazí, tak sme sa spojili a chceme si pomôcť sami,“ hovorí Jozef Sovík.
Niečo pre starších
Ihrisko by chceli obyvatelia ešte rozšíriť aj na pozemok vzadu. Priestor na loptové hry by mali aj staršie deti či dospelí. Pozemok chcú vyrovnať a zatrávniť. Dal by sa tu hrať volejbal, badminton či nohejbal.
