Advent je v ľudových zvykoch charakteristický ochrannými obyčajmi, zastúpená je aj ľúbostná mágia, veštby, maskované obchôdzky, podomové vinšovanie, zákaz ženských prác. Pred Vianocami za sebou nasleduje viacero takzvaných stridžích dní. Ľudia si mysleli, že počas nich vo zvýšenej miere pôsobia škodlivé mocnosti. Patrí medzi ne Katarína, Ondrej, Barbora, Mikuláš, Lucia a Tomáš.
O zvykoch všeobecne, ale aj špecifikách Marikovej sme sa porozprávali s Mgr. Petronelou Rágulovou, PhD., etnologičkou a religionistkou.
Katarína a po nej pôst
Mnohé zvyky sa až podes udržali aj v Marikovskej doline, niektoré vymizli a zostali už len v spomienkach ľudí.
„Na Katarínu mali ženy zakázané tradičné práce ako šitie, tkanie, pradenie. Kto v tento deň vstúpi do domu, ten akoby "polazí". Ak to bola žena, malo sa dariť zle. Aby sa predišlo takejto návšteve, posielali po dedinách na obchôdzky malých chlapcov, aby doniesli dobré zdravie a hospodársku prosperitu. Chodili už zavčas ráno," hovorí Petronela Rágulová a dodáva, že tieto zvyky sa už veľmi nedodržiavajú.
Známe sú však stále katarínske veselice. „Po nich začína prísne obdobie adventného pôstu. Ľudia by si mali odriekať jedlo aj pitie, viac rozmýšľať o svojej hriešnosti, očistiť sa po fyzickej aj duševnej stránke. Dnes už sa to tak nedodržiava," vysvetľuje Rágulová.
Ľúbostná mágia na Ondreja
Zaujímavé sú ondrejské zvyky spojené s ľúbostnou mágiou, lebo svätý Ondrej je, okrem iného, aj patrónom neviest.
„Manželstvo bolo kedysi chápané veľmi osudovo. Každej žene bol daný nejaký "osúdenec", muž, a rovnako to platilo aj naopak. Termín osúdenec je odvodené od slova osud. Tým sa umocňovalo to, že ide o pevný, nemenný zväzok. Slobodné dievky na Ondreja konali magické praktiky, aby zistili, jednak meno budúceho muža, alebo to aké bude mať remeslo," vysvetľuje Rágulová.
Etnologička dodáva, že pre Marikovú je zaznamenaný zvyk chodenie dievok na krížne cesty, kde o polnoci triasli plotmi. „Z ktorej strany zaštekal pes, tam sa mali vydať," hovorí etnologička.
Lialo sa tiež roztavené olovo do studenej vody. V nej nadobúdalo rôzny tvar, z ktorého hádali remeslo svojho nastávajúceho. Varili sa aj halušky. „Do nich sa dávali lístočky s menami a ktorá posledná vyplávala na povrch, to mal byť ten osúdenec. Múka nemohla byť z domu, kde sa varilo, ale priamo z mlyna alebo pozbieraná z viacerých domov. Popri týchto magických praktikách hovorili dievčatá rôzne slovné zariekania, aby sa umocnila sila a účinok magického rituálu. Nebolo to jednoduché. Ak chceli dievčatá, aby sa to naozaj podarilo, museli sa celý deň aj postiť," vysvetľuje Rágulová a s humorom dodáva, že tieto praktiky pretrvali až dodnes, robila ich dokonca aj ona sama so sestrou.
Barborky nechodia, vetvičky pretrvali
Na Barboru chodia v niektorých častiach Slovenska po domoch barborky. Boli zahalené v bielej plachte a vymetali metlou alebo husími brkami v dome kúty, aby ho ochránili pred zlými silami. V Marikovskej doline si podľa etnologičky ľudia niečo podobné nepamätajú.
„Udržal sa však zvyk, že dievčatá chodia na čerešňové vetvičky, ktoré dávajú vykvitnúť do vody. Keď sa tak stane, do roka sa vydajú. Voda, do ktorej čerešňu dávajú, nesmie byť hocijaká. Nosiť ju musia každý deň z potoka v ústach," hovorí Rágulová. Nosenie vody v ústach sa zdá nezmyselné, ale sú aj výklady, že enzýmy zo slín majú vplyv na to, že sa povrch kôry aj púčika skôr rozruší a vetvička rýchlejšie zakvitne. Dôležité je aj to, že voda je ohriata.
Zvyky na Luciu sú staršie
Zaujímavá je aj história mikulášskych obchôdzok, ktorá však nie je až taká stará ako mnohé iné zvyky z obcí. Je to tak aj v prípade Marikovej.
„V minulosti sa v súvislosti s tým, že je Mikuláš aj patrónom študentov, konali veľmi bujaré zábavy, ktoré cirkev zakázala. Zredukovali sa na obchôdzky troch postáv - Mikuláša, čerta a anjela. Išlo o tradíciu skôr z miest, ktorá do dedinského prostredia prenikla dosť neskoro, až koncom 19. storočia, niekde až začiatkom 20. storočia," vysvetľuje Rágulová. Dodáva, že pochôdzky bývajú v Marikovskej doline dodnes.
Oveľa staršie sú však zvyky na Luciu. Najvýznamnejší stridží deň. „V našej ľudovej tradícii je chápaná ambivalentne, pestro. Ako svätica aj bosorka. Je tu trošku protirečenie. Navŕšilo sa totiž kresťanské chápanie ako dobrá žena, ale aj aspekt pohanský, keď je Lucia chápaná ako čarodejnica," hovorí Rágulová. Tento deň bol podľa starých kalendárov najkratší v roku. Počas dlhého trvania tmy majú zlé sily možnosť pôsobiť čo najdlhšie a majú najviac sily. Práve preto sa v tento deň robili rôzne opatrenia proti bosorkám. Dom, izby, okolie domu, maštaľ aj hospodárske budovy sa svätili svätenou vodou. Robili sa aj kriedou kríže na dvere či kruh okolo domu.
Pozor na ženy v dome a mäso
Po marikovských dedinách chodili tiež na Luciu mládenci a robili hluk. Tak mali odohnať bosorky.
„V Marikovej nepúšťali von deti, aby sa išli hrať do susedov. Tak isto nemala ani v tento deň prísť do domu žena, preto "polazovali" malí chlapci. Mali byť malí, krásni, zdraví a nesmeli sa na nič sťažovať, nesmeli do domu doniesť nič negatívne, mali byť pozitívne naladení. Nesmeli tiež doniesť mäso, lebo by tam uhynulo nejaké hospodárske zviera. V predvečer svätej Lucie začali chodiť lucky, čo sa dodržiava dodnes. Chodia celé zahalené v bielom, mlčky vchádzajú do domu a vymetajú izby a tiež kúty domu," hovorí Rágulová.
Pochôdzky s betlehemským divadlom
V advente chodili však po Marikovskej doline v minulosti aj s betlehemským divadlom.
„Vystupovali v ňom postavy pastierov a anjela. Pastieri sa volali Fedor, Kubo a Stacho. Boli oblečení v kroji a na ňom mali kožuch obrátený na ruby, z huňatej strany von, klobúk a súkenné nohavice. Všetko mali previazané hrubším koženým opaskom. Chodili po domoch. Ľudia ich vítali a oni v každom dome zahrali scénku o tom, ako bolo pastierom zvestované, že v Betleheme v maštali sa narodil malý Ježiško a že sa mu idú pokloniť. Viedli rôzne prekáravé dialógy, ktoré boli okorenené typickým humorom. Torzo divadla sa dochováva dodnes v podobe spevov betlehemcov počas svätej omše na Vianoce. Ako symbol nosili kedysi pastieri aj drevený betlehem," hovorí o zaujímavostiach z Marikovej etnologička.
Aj cigánka s deckom
Na Silvestra sa až podnes zachovalo zase v Hornej Marikovej chodenie takzvaných babiarov.
„Sú to podomové obchôdzky maskovaných mužov. Tváre majú namazané sadzami. Jeden býva prezlečný za cigánku s malým deckom. Ak ľudia neotvárajú, dieťa zaplače, aby ich obmäkčilo," vysvetľuje etnologička. Mládenci spievajú koledy a recitujú rôzne vinše. V Hatnom chodia zase kubovia. Ľudia dávajú hosťom naturálie. Tie potom dajú mládenci na spoločný stôl počas zábavy.
