Presvedčili sa o tom už diváci nejedného podujatia, medzi inými aj v Považskej Bystrici.
Ste známa ako humoristka i speváčka. Čo vám je bližšie?
- Nedá sa to presne povedať, lebo pieseň má sama o sebe veľkú silu. Dokáže človeka dostať do nálady, pohody. Väčšinu textov si píšem sama. Snažím sa napísať príbeh, ktorý môže každá žena prežiť, môže sa s piesňou stotožniť. Snažím sa, aby výpoveď bola vždy o niečom a niekom. Takže aj slovo má svoju silu.
Z televíznych obrazoviek ste sa trocha vytratili. Nechýba vám to?
- Z obrazoviek možno, ale mám možnosť viac vystupovať na javisku. Preto toto obdobie vnímam ako veľmi príjemné, akýsi šťastný comeback, keďže je väčší záujem nielen o pesničku, ale aj slovo, ktoré je podľa mňa veľmi dôležité, pretože vie nielen potešiť, ale aj vzdelávať, inšpirovať. A diváci tiež majú radi, keď sa pekná pesnička predelí hovoreným slovom. Vždy sa ho snažím prispôsobiť publiku podľa toho, či ide o strednú, staršiu alebo, ako to bolo na považskobystrickom jarmoku, kde boli zastúpené všetky generácie, aj mladšiu generáciu. A bol to pre mňa zážitok, pretože bolo vidieť, že sa všetci, bez rozdielu veku, veľmi dobre bavia.
Ako hodnotíte svoje pôsobenie na umeleckej scéne?
- Dá sa rozdeliť na viacero častí. Krásne obdobie bolo, keď som začínala, mladosť bola plná očakávania, snov a pocitu, že celý život je predo mnou, čo všetko ma čaká. Potom som mala šťastie, že som bola medzi zakladateľmi vtedy známeho divadla Kabaret, kde chodili diváci z celého Slovenska. Bolo to úžasné obdobie, keď sme videli, ako ľudia čakali v trojstupe na lístok. Vtedy bol človek dôležitý, cítil, že o jeho prácu je záujem. Takže môžem povedať, že som mala veľký pekný štart. Prišla aj éra spolupráce so Slovkoncertom. Chodili sme do zahraničia, zúčastňovali sa festivalov i súťaží. Neskôr prišlo obdobie, keď som začala byť viac speváčkou. Tomu zodpovedala aj moja činnosť. Začala som nahrávať CD, mám ich už osem, a pri všetkej skromnosti sa musím pochváliť, že dve sú platinové a štyri zlaté. Najnovšie sa volá Vo vianočnom objatí. O čom je? Myslím si, že ho vystihujú slová, ktoré hovorím aj na CD: „Nech zvony pokoja a radosti znejú vo všetkých vašich domovoch. Do vašich rúk chcem vložiť šťastie a pokoj boží.“
Prednedávnom ste oslávili životné jubileum. Začali ste už myslieť na oddych?
- Ani nie. CD Vo vianočnom objatí odštartovalo ďalší projekt, ktorý mal dosť komplikovanú prípravu, lebo som chcela vyjsť s albumom nie každodenným, albumom, ktorý osloví divákov a mal náplň, ktorá sa neopakuje. Spolupracujú so mnou na ňom dvaja veľmi dobrí speváci Mirko Šváb a Marian Mariak. Spočiatku možno neboli veľmi nadšení, a musím povedať, že ani vydavateľ, pretože mojou ideou bolo naspievať najkrajšie mariánske piesne. Ja som však bola presvedčená, že bude oň záujem. Volá sa Kráľovná nebies, táto pieseň patrila medzi obľúbené pápeža Jána Pavla II. Prvým poslucháčom nového CD bol kardinál Ján Chryzostom Korec, ktorý povedal, že táto pieseň je modlitbou, do života ho odprevadil spisovateľ Jozef Banáš. A čo som veľmi rada, kladná odozva na tento netradičný projekt je aj u poslucháčov, hoci nie je spracované veľmi moderne, ale ani archaicky, aby si ľudia mohli piesne, ktoré sú na CD, aj zaspievať. A pokiaľ viem, mnohí si aj pri počúvaní spievajú.
Nevyhli sa vám ani smutné chvíle...
- Nedávno som ovdovela. Môj životný partner, aj partner na javisku, Michal Slivka nečakane odišiel. Bol to pre mňa veľký zlom. Pýtala som sa sama seba, či má vôbec ďalšia práca zmysel, ako budem ďalej žiť, lebo bez práce som si život nevedela predstaviť. Ale pozbierala som všetky svoje sily, lebo človek, ak chce odovzdať dobré posolstvo, dobrú myšlienku, povedať to divákovi tak, aby tomu uveril, musí to sám cítiť. Kým žijem, vládzem, zdravotný stav mi to dovolí a hlavne mám divákov, tak chodím, hovorím, spievam. Hovorím, že som tera- peut ľudských duší.
Blížia sa Vianoce, sviatky šťastia a lásky. Na ktoré si najradšej spomínate? Nie sú podľa vás príliš skomer- cionalizované?
- Staršia generácia je skôr uctievateľom tradícií. Má rada, čo nám rodičia, starí rodičia zanechali. Moderný život však prináša komerciu a musíme sa mu prispôsobiť. Môj syn žije v USA, takže som mala možnosť zažiť aj americké Vianoce. Nedajú sa, napriek všetkým výhradám, ktoré máme, silou atmosféry porovnať s našimi. Tie naše väčšinou biele, spontánne, krásne, vieme byť na seba milí, pozorní, takí, akí by sme chceli naozaj byť. Pre mňa sú naj-krajšie Vianoce, keď sme všetci spolu, môžeme si aspoň na Štedrý deň zaželať všetko dobré do nového roka. Pre mňa sú vždy posledné Vianoce naj-krajšie. Vždy to, čo prežívate, je emotívne najsilnejšie, lebo spomienky blednú, upadajú do zabudnutia. Preto hovorím: Teš sa tej chvíli, ktorú práve prežívaš, teš sa tomu a uvedomuj si to, že dnešok je veľký dar. Takže neplánujem veľmi do budúcnosti, lebo ktovie, čo všetko nám život prinesie, ale teším sa z toho, čo je. Teším sa, že budú Vianoce, že možno ma nečaká nič zlé, a keď tomu človek verí, tak možno aj kozmos nejako spolupracuje spolu s nami.
Ako umelkyňa ste určite často trávili vianočné sviatky mimo domu...
- Veľmi často. Sviatočný deň sme potom posúvali, ako sa dalo. Keď sme boli s Mišom Slivkom, mnoho Vianoc sme trávili s vojakmi, ktorí boli na stráži, lebo vtedy bolo veľmi veľa chlapcov na vojenčine. Po revolúcii zase pribudlo veľa bezdomovcov, charitatívnych akcií. Keď ma požiadajú o vystúpenie, nedá sa to odmietnuť, idem. Tohtoročné Vianoce budem takto tráviť v Turčianskych Tepliciach.
Takže nie doma?
- Na Štedrý večer by som chcela byť doma. Vždy mi je fajn pri srdci, lebo aspoň sa stretne rodina. Mám dvoch synov, jeden žije so mnou v Bratislave, druhý v USA, a keď môže, tak vždy príde na Vianoce domov. Býva v Kalifornii a chýbajú mu tie krásne zasnežené hory, lyžovačka. Chvalabohu, skoro každé sviatky sa vracia domov.
Aký darček je pre vás najkrajší?
- Nechcem byť patetická, ale už mi prestalo na týchto veciach záležať. Aj keď idem do Ameriky za synom, už sa nepozerám po obchodoch, lebo to všetko máme aj tu. Viac ma zaujímajú vzťahy, keď všetko v rodine klape, nie sú problémy, a hlavne keď sme zdraví.
Čo novoročné predsavzatia? Dávate si ich?
- Dávam. Niektoré sa podaria, niektoré nie. Medzi úspešne splnené patrí napríklad, že som prestala fajčiť a dodnes nefajčím. No nebolo to zase až také nezištné, lebo som si povedala, že za ušetrené peniaze pôjdem po prvý raz do USA. Vydržala som a aj som cestovala. A keď som sa z Empire State Building pozerala na New York, tak som si povedala, ako dobre, že som prestala fajčiť, lebo pohľad na mesto mi to vynahradil. Inak by všetko išlo do vzduchu. Možno práve toto bude pre niekoho inšpiráciou, že keď človek chce, tak sa to dá dosiahnuť, a potom si môže dopriať to, čo by si inak nemohol.
Čo by ste želali ľuďom do nového roka?
- Chcela by som to povedať veľmi jednoducho. Aby sme boli k sebe úctiví, tolerantnejší a prajnejší. Som už dosť dlho na svete a viem posúdiť, že v našich génoch je istá závisť, neprajnosť. Ak budeme prajní, dostane sa jej aj nám.
