strovanú knihu povestí a starodávnych príbehov.
Vincent Krivý sa zaujíma hlavne o históriu Dolného Moštenca, ale aj blízkeho okolia. Regionálne dejiny sú podľa neho veľmi zaujímavé.
„V minulosti sem chodieval aj známy archeológ Karol Pieta. V okolí Moštenca sa našli vzácne veci zo siedmeho storočia. V lokalite Skalice-Prieseky boli starobylé pohrebiská. Našli sa strmene, nože. Komunisti však nechali les zrovnať so zemou bagrami. Mala tam byť roľa. Aj tak sa tam nikdy nič poriadne nepestovalo,“ posťažuje si pán Krivý. Veľmi ho mrzí, že sa tak macošsky správame k pozostatkom našej minulosti. On má k všetkému, čo je staré, mimoriadne dobrý vzťah.
Staré listiny
Doma má ujo Vincent zbierku veľmi vzácnych starých predmetov. „Mám všelijaké staré listiny od babky. V krivovskom dome starých rodičov som zase našiel starodávnu pištoľ, fajky a mince. Ten dom dnes už nestojí, tak som ho aspoň namaľoval,“ hovorí pán Vincent.
Ukazuje nám starý zažltnutý list. „Za najstaršie slovenské slovo považovali doteraz Žilinskú knihu. Tam je zápis v slovenčine z roku 1480. Ale jadrné slovenské slovo je toto, čo vidíte. Nadpis je po latinsky, ale ostatné po slovensky,“ vysvetľuje starý pán a dodáva, že ide o zápis medzi dvoma bratmi o prevode majetku. „Ja Nikolaus Lieskovský činím týmto, že som pustil k mne dôležitej potrebe, zem tak rečenú v Horňjej doline, mejmu bratovi a společníkovi, Georgis Lieskovskému Krajčí,“ číta pán Vincent. Ukazuje nám aj dátum uvedený na listine, je to 12. február 1448.
Pán Vincent sa rád pochváli aj ďalšími písomnosťami. „Aj toto je vzácna listina z roku 1618, kde je vlastnoručne podpísaný Ján Jesenius Jesenský, vtedy bol ešte sudcom v Trenčíne, až neskôr odišiel do Prahy. Pozrite, ako je to všetko starostlivo, nádherne a s citom napísané. Už samo to písmo je vzácnosť,“ hovorí s úctou pán Krivý, ktorý má veľa starých listín zo 16. až 19. storočia.
Skoro odpadol
A ako sa k vzácnym písomnostiam dostal? „Jedna babka z Lieskova mi doniesla takú starú, celkom obyčajnú papierovú škatuľu. Dal som jej za to čokoládu a víno. Povedala mi, že to bolo v Stázinkinom dome, to bola taká prastará chalupa. Vedela, že také veci zbieram, tak mi to doniesla. Keď som ju otvoril a zistil som, čo v nej je, skoro som odpadol,“ spomína si pán Vincent.
Dodáva, že bol za ním už aj Jozef Moravčík z Považského múzea v Žiline, autor publikácie o histórii Žilinskej knihy. Pán Krivý sa však rodinného pokladu nechce vzdať. „Je to rodinná pamiatka zo ženinej strany, lebo ona pochádza z jednej vetvy lieskovských zemanov,“ tvrdí.
Zapisuj, čo hovoria starí ľudia!
To, čo vytvorili naši predkovia, si pán Vincent veľmi váži. Viedol ho k tomu aj otec. „Otec mi hovorieval - Vinco, zapisuj si, čo starí ľudia hovoria, lebo sa na to zabudne. Poslúchol som ho. U nás v dedine býval starý slepec, bola to chodiaca kronika. Volal sa Imrich Krivý. Ľudia ho volali aj svätý. Bol veľmi pobožný a pri smrti údajne videl. To vraj od boha dostal takú milosť, hovoria starí ľudia. On mi porozprával väčšinu starých príbehov,“ vysvetľuje ujo Vinco.
Aby sa zápisy zachovali pre budúce generácie na patričnej úrovni, urobil si sám po domácky vyrobenú knihu povestí. Je nielen nádherne napísaná, ale aj pekne starosvetsky ilustrovaná. Vinco sa rozhovorí aj o jednom z obrázkov v knihe. „Toto by mal byť erb rodu Krivých. Tento drozd je na imelovom kríčku. Imelový lep dávali do súkna, a tento rod bol rodom súkenníkov,“ vysvetľuje Vinco.
Starodávne príbehy
Listujeme v knihe a dozvedáme sa o Janovej smrti, o zbojníkovi, ktorý kedysi chodil po dedinách, o lakomej zemianke, ktorá bývala v Moštenci a mnohé iné. „Toto je o bratoch Krivovcoch, ako ich derešovali. Naše hory boli na Kľúčinnej a Dušianiciach. Iná rodina z Lieskova ich chcela vymeniť za tie svoje. Zavolali našich na jednanie, ale oni nechceli pristať, lebo bukové drevo sa predávalo až do Viedne. Pred stretnutím zobrali však synom starého Ondreja zbrane a natiahli ich na dereš. Tí sa naľakali a výmenu podpísali. Ale starý Ondro nie. Ten to udal kráľovi a bol z toho aj súd. Krivovci ho vyhrali, lebo kráľ sa nahneval, že ako sa opovážili takto niekto siahnuť na zemana. Dušianica im teda zostala, ale o Kľúčinnú prišli, keď to tí dvaja podpísali. Dostali však lesy v okolí Lieskova,“ hovorí Vinco.
Horory
Sú tu aj hororové príbehy, napríklad, ako oráča vlci zabili. „Vtedy bola dedina malá, mohla mať tak dvadsať chalúp. Dievky drápali perie, a tento chlapík bol pri nich. Na dvere stále niečo driapalo, tak ho poslali, aby sa pozrel. Oj, ale on bol mrcha chlap, moc sa rúhal bohu, také čertisko. A to za dverami boli vlci. Vrhli sa na neho. Nohu v čižme našli ľudia zavlečenú až na cintoríne,“ hovorí pútavo ujo Vinco.
Slepý Imro - hlavný rozprávač
Knihu plnú starodávnych príbehov z minulosti písal Vinco po večeroch, postupne. Najprv si ich len nechal porozprávať. Potom ich prepisoval a odkonzultoval s autormi. Neskôr si pomáhal nahrávkami. „Mám ponahrávaných ľudí, ktorí by mali dnes už aj stotridsať rokov,“ vysvetľuje Vinco. Jeho manželka Mária sa usmieva. „Nerobí to stále, len keď ho kopne múza. Ide mi to veru koľko razy na nervy, keď si tu porozkladá tie staré rárohy, ale čo mám robiť, keď ho to baví,“ žartom dodáva pani Mária Krivá.
Nakoniec sa pán Vincent rozhovorí aj o hlavnom rozprávačovi príbehov, starom Imrovi. „Oslepol počas vojny v Sarajeve, tak ho poslali domov. Niekoľko dní sa vracal väčšinou pešo domov. Mal aj šťastie na ľudí, lebo nejaký Srb mu požičal na kus cesty somára. V Budapešti ho stretli vojaci, ktorí boli na dovolenke a posadili ho na vlak do Bratislavy. Po trenčianskej ceste šiel zasa pešo dvadsať dní do Trenčína. V čase Imrovho návratu bol, našťastie, na jarmoku v Trenčíne dedo po mojej mame, záhradník Ondrej. Keď stretol otrhaného, bradatého chlapa, na prvý pohľad ho zaujal, zdal sa mu povedomý. Pozrel mu bližšie do tváre a zistil, že je to Imro. Doviezol ho domov,“ hovorí Vinco.
Dodáva, že je veľmi dobre, že sa tak stalo. Nemal by mu totiž kto porozprávať staré príbehy. Tie teraz hovorí on svojim potomkom.
Najlepšia povesť je od dedka
Ujo Vincent má už šesť vnúčat. Jedna z vnučiek, ktorá chodí na umeleckú školu do Žiliny, zdedila po dedovi vzťah ku kresleniu. „Ale o históriu sa niktoré nezaujíma,“ podotkne trochu sklamane ujo Vinco.
Keď boli malí, často im čítal staré príbehy a povesti. „Veľmi rady ho počúvali,“ hovorí jeho žena. Dodáva, že tá najstaršia asi najviac. „Tak sme jej raz na Vianoce kúpili knihu povestí. Nikdy ju však neprečítala. Tvrdila, že to nie je ono. Najlepšie vraj je, keď číta, alebo vypráva dedko."
Smrť na Piave
Po viacerých miestach, ktoré sa v knihe povestí Vinca Krivého spomínajú, starý pán svoje deti a vnúčence aj povodil. Poznať svoju históriu a zachovať ju pre budúce generácie je podľa neho veľmi dôležitá vec. Nebyť toho, nezachoval by sa ani príbeh dedovho brata, ktorému syn zahynul v krutých bojoch pri talianskej rieke Piave.
„Dedo padol na ruskom fronte, brat mu bojoval aj so synom Ignácom na Piave. Boli to hrozné jatky, Slováci nevideli význam, prečo bojovať, a tak keď ustupovali, odhadzovali zbrane. Tak urobil aj starý Jano. Keď odhodil zbraň, utekal sa skryť do hory. Zamotali sa mu však chudákovi nohy a potkol sa. Spod svrčiny videl trčať nohu. Odhrnul ju a zbadal, že to bol zabitý jeho syn. Chcelo sa mu plakať, kričať, no nemohol, musel byť ticho. Vojenskou lopatkou vykopal aspoň plytkú jamu, hodil na ňu všetky svoje metále a tam ho pochoval. Navŕšil na neho biele kamenie, ktorým je koryto Piavy povestné. Keď odchádzal, stále sa obzeral. Bolo pre neho ťažké nechať tu ležať svojho syna. Keď nám chodil zabíjať prasa, hovorieval, že v sne vídava často tú cestu a v diaľke synov hrob. Tvrdil, že by ho aj po tme našiel,“ spomína si na príbeh dedovho brata ujo Vinco.
Tak je to dobre
Zachovávanie príbehov z minulosti považuje Vincent Krivý za dôležitú vec. „Vidíte, a keby sa tento príbeh z Piavy nezapísal, vedel by niekto po niekoľko sto rokoch, že aj v Taliansku je pochovaný jeden z nás?“ pýta sa starý pán.
Ujo Vinco má aj zbierku starých mincí, či vo veľkej knihe zviazané staré noviny. „Sú medzi nimi aj tie, ktoré vychádzali za Slovenského štátu či počas prvej republiky,“ zdôrazňuje ujo Vinco. Jeho rodina má doma naozaj vzácne poklady histórie ich rodu, ale aj Slovenska. A tak je to podľa uja Vinca dobre.
