Od lyží k autám
„Od malička ma bavilo lyžovanie, ktorému som sa venoval aj súťažne v TJ Gumárne Púchov. Je to krásny šport, ktorému sa venujem doteraz počas zimnej prestávky. Držalo ma to až do vojenčiny, ale po návrate do civilu sa môj život zmenil. Ešte predtým ako čerstvý majiteľ vodičského preukazu som začínal na Octavii, neskôr som našetril na gazík, ktorý slúžil na prepravu našej partie najmä na lyžovačky. Nasledovala klasická škodovka a dnes mám Ford Mondeo. V gumárňach som nastúpil do skúšobne pneumatík, kde sa vtedy začali vyrábať športové plášte. Veľmi sa mi nechcelo venovať iba jazdeniu, ale dotlačili ma k tomu, pretože potrebovali znížiť stavy. Mňa aj s kolegom vyčlenili ako športových jazdcov. Zúčastňovali sme sa známeho Ford Fiesta Cupu, kde takmer kompletné pole štyroch desiatok áut jazdilo na „pirellkách“, iba my sme testovali naše. Zo začiatku boli rozdiely výrazné, ale postupne sme sa zlepšovali a podarilo sa mi skončiť v prvej päťke.
Na stupňoch víťazov v strede.
Nespočítané trofeje
Slovenský reprezentant, člen EMS Racing club Slovakia v automobilových pretekoch do vrchu dosiahol doteraz veľké množstvo úspechov. „Už v roku 1995, kedy som vstúpil do pretekárskeho kolotoča, som získal titul majstra Centrálnej Európy a aj majstra Slovenska, bol som druhý v Alpen Donau cupe. Po výbornom úvode tituly v oboch súťažiach pribúdali a začal som jazdiť aj majstrovstvá Európy. Bolo to náročnejšie na čas, financie, ale darilo sa. Po zisku bronzu som sa v roku 1998 dočkal konečne titulu absolútneho majstra Európy. Donau cup som prestal jazdiť kvôli kolízii s ostatnými pretekmi. „Veľkú Európu som jazdil až do roku 2007, potom som z finančných dôvodov jazdil okrem slovenského šampionátu Majstrovstvá Centrálnej Európy. Doteraz som získal šesť titulov majstra Európy, trinásť titulov majstra Centrálnej Európy, jedenásť titulov majstra Slovenska, dvakrát som vyhral Challenge Champion, trikrát Czechoslovakia Trophy a dvakrát Castrol cup. Poháre za víťazstvá v jednotlivých pretekoch, za druhé a tretie miesta mám vystavené v kancelárii, ale presný počet neviem.
Európa za volantom
Počas svojej kariéry som jazdil rôznych štátoch. Centrálna Európa sa ide v Macedónsku, Čiernej, Hore, Chorvátsku, Srbsku, Slovinsku, Bosne a Hercegovine, Taliansku, Poľsku, Slovensku, Česku, Rakúsku. Najviac cenené Majstrovstvá Európy sa konajú v Česku, Slovensku, Rakúsku, Švajčiarsku, Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Slovinsku a Chorvátsku. Preteky do vrchu sa nejazdia v Rusku, na Balkáne, v krajinách Beneluxu a Škandinávii. Na tratiach nie je predpísaný výškový rozdiel, minimálna dĺžka je na Slovensku päť, v Centrálnej Európe desať a na ME pätnásť kilometrov. Ak je trať kratšia, idú sa dve či tri jazdy. Výnimkou je Nemecko, kde sa idú tri päťkilometrové úseky.
Stále za volantom
Na preteky vyrážame s mechanikom Mirom Orávikom z Púchova a s ďalším jazdcom, Bratislavčanom Petrom Ambruzom, v stredu v noci. Kedysi s nami jazdil aj známy herec Michal Dočolamsnký, ktorý už, bohužiaľ nie je medzi nami.Vo štvrtok večer sme na mieste, prespíme v karavane. V piatok je prehliadka trate, technické preberania, administratíva, v sobotu povinný meraný tréning a v nedeľu preteky a cesta domov. Takmer stále som za volantom, lebo aj trať treba prejsť viackrát, no iba na obyčajnom aute, nie na pretekárskom, aby sa čo najlepšie dostala do povedomia. Na štarte sa začína od najpomalších áut po najrýchlejšie. Idú historici, sériové autá, potom najpočetnejšia skupina produkčných áut, kde jazdím aj ja až po formulové autá. V mojej kategórii N, čo sú autá z bežného predaja s dovolenými minimálnymi úpravami. Nemožno meniť riadiacu jednotku, motor, prevodovku, diferenciál. Každé auto musí mať homologačný list, podmienkou bezpečnosti sú šesťbodové pásy, hasiaci prístroj, rám. Jazdíme na 102 - oktánový benzín.
Rozmanité kopce
Najkratším je Ostrá Luka pri Zvolene, ktorý je jednoduchý, jazdec vidí celú 2,5 km dlhú trať, kam ide. Je technický, kým sa dostanete do tempa, ste v cieli. Najdlhší kopec je medzi obcami Trento a Bondone v talianskych Dolomitoch, kde je 17 kilometrov úzkych zákrut, čo je veľmi ťažké na a pre úspech tu treba stráviť veľa tréningových jázd. Najťažší kopec je vo Švajčiarsku – San Tusan, kde sa ide kilometer cez dedinu, les, stále hore - dole, čo je veľmi náročné pri 200 kilometrovej rýchlosti. Najobľúbenejšia trať je na Jankovom Vŕšku, ktorý je najbližšie, ale aj mám tam najviac odjazdeného. Mojím snom je „kopec v oblakoch“ v americkom Colorade s dĺžkou 25 kilometrov, z čoho sú dve tretiny na asfalte a tretina šotolíny. U nás je pretekanie náročné, kvôli financiám a organizácii. Známa trať na pezinskej babe nefunguje pre spadnutú vozovku, súťažiť sa dá na Jankovom Vŕšku, Ostrej Lúke, Dobšinej a Jahodnej.
Na štarte v Macedónsku.
Päťročný tátoš
Bez dobrého auta nie sú výsledky. Od Forda Cosworth, s ktorým som začínal, mám už päť rokov Mitsubishi Lancer EVO 9. Závisí podľa profilu trate, ale najviac som išiel 225 km/h, lebo obmedzovač rýchlosti viac nedovolil. Auto poslúcha, pretože ho používam iba na preteky, atkže životnosť je neobmedzená. Po každých pretekoch sa niektoré opotrebované súčiastky repasujú, tak je stále ako nové. Vyberať veľmi nie je z čoho, pretože homologizáciu okrem Mitsubishi má už iba Subaru. Občas sa objavia v iných kategóriách aj Hondy, ktoré sú lepšie do dažďa, ale podľa charakteru trate občas zdolám aj súperov, ktorí majú motor z formuly s vyšším výkonom a sú ľahšie. Keď v sezóne nasledujú jedny preteky za druhými, nie je čas na tréningy. Po zime sú reflexy utlmené, chvíľu to trvá, musím najazdiť mnoho kilometrov. Rád chodím na brniansku trať, kde aj pri jazdeckej chybe auto prinajhoršom skončí v piesku a nič sa mu nestane. Na posilňovňu čas nie, pretože posilňujem v práci.
Nebezpečný šport
Havárie sú súčasťou pretekov, bohužiaľ, aj smrteľné. Tento rok ich bolo dosť, v Taliansku skúsený jazdec, ktorý mal formulový motor, skelet z kevlaru, nezvládol extrémnu rýchlosť. V zákrute ho vynieslo, narazil do skaly a bol mŕtvy. Zvodidlá musia byť, niekedy sa dávajú balíky slamy, ale stalo sa, že jazdec po balíkoch vybehol a zrútil sa dolu svahom. Stane sa, že cez preteky vbehne na trať divák, zviera, ale pri jazde na to nesmiem myslieť, lebo by som išiel opatrne a bolo po dobrom výsledku, lebo rozdiely sú stotiny sekundy. Aj keď som vždy stopercentne koncentrovaný, mal som aj ja nehodu. V Chorvátsku si traťový komisár nevšimol olejovú škvrnu z auta, ktoré išlo predo mnou, dostal som šmyk na mieste, kde neboli zvodidlá a letel som viac než sto metrov dole svahom. Našťastie, nič sa mi nestalo, iba auto bolo na odpis. Inokedy mi po štarte odišla spojka, ale dokáza som prísť do cieľa, kde ma už museli potom dotlačiť do depa.
P. Jureňa (vpravo) s mechanikom M. Orávikom - druhý sprava.
Úsporný režim
Sezóna ma vyjde pri najväčšej skromnosti 30 000 eur, pričom za tieto peniaze niektorí jazdia iba Slovensko. V tíme sme iba aj a mechanik Miro, ideme už niekoľko rokov od smrti môjho manažéra na úsporný režim, ktorý prináša medaily. Na preteky ideme dvoma autami, za jedným na vozíku ťaháme súťažné auto a za druhým máme karavan na spanie. Žiadne hotely, ako využívajú iní jazdci s lepším zabezpečením. Pri jazdení sú často oveľa dôležitejšie skúsenosti, než silný stroj, pretože jazdiť do vrchu sa nedá hneď, treba na to množstvo absolvovaných tratí. K úspechom vedie ťažká cesta a každý nemôže byť najlepší.
Klasické Vianoce
Od malička som bol vedený k tomu, že na Vianoce by mala byť rodina spolu. Bolo nás päť detí, peňazí veľa nebolo, lebo sme žili iba s mamou. S bratom boli pre nás najkrajším darčekom lyžiarske „šponovky“ či bundy „toperky“. Dnes je to všetko inak, dnešné deti podliehajú reklame, a myslia si, že musia mať všetko tak, ako je to v televízii, čo sa mi nepáči. Na stole nechýba tradičná kapustnica, ktorú zajedáme so zemiakovou kašou. Ryby u nás nemusia byť, lebo nikto nemá rád kosti, tak si dáme rybie prsty alebo filé. Koláče nechýbajú, veď bez nich by to nebolo ono. Sviatky mám rád dodnes, lebo vtedy vynahradím rodine všetko, čo cez rok kvôli pretekom nestihnem. Užívam si ich v kruhu rodiny, chodíme sa lyžovať najmä s dcérou. Syn sa zatiaľ venuje iba autíčku na dvore autoservisu. Manželka má pochopenie pre tento šport, ale na pretekoch bola iba dvakrát, lebo neustále tŕpla, či sa mi nič nestalo.
Peter Jureňa dostal týždeň pred Vianocami ďalší pekný darček. V Srbsku si prevzal pohár pre absolútneho víťaza majstrovstiev Centrálnej Európy. Prajeme mu, aby podobných pohárov získal aspoň toľko, koľko doteraz.
