Narodil som sa v Bzenci, kde som sa dostal k atletike na základnej škole. U nás nebol štadión, tak sme chodili na školské preteky. U nás bol Sokol a učiteľ bol súčasne aj cvičiteľom, ktorý nás viedol k športu, ale prevahu mali behy a skoky. Vtedy nebola špecializácia, ale prevládala masová telovýchova. Vzťah k športu som získal aj od otca, ktorý cvičil aktívne v organizácii Orol. Doma som pomáhal vo vinici, a tak o pohyb nebola núdza. Až potom som sa venoval behom a v Dubnici som hrával aj volejbal.
Prechod na Považie
Matka mala malú krajčírsku dielňu, o ktorú po februári prišla a ja, aby som si zlepšil kádrový profil, išiel som v roku 1952 na odborné učilište do Vsetína učiť sa za robotníka. Po roku ma vybrali na strednú školu do Vsetína ako závodného štipendistu a po dvoch rokoch som prestúpil do Dubnice na špeciálnu zbrojnú priemyslovku, kde som v roku 1956 zmaturoval.
V Dubnici vtedy končil známy tréner maďarskej reprezentácie a neskôr dubnickej mládeže Valášek a miestna atletika patrila medzi československú špičku. Dorastenci boli v republike tretí v družstvách. Známi boli Černý, Marton, Kulajta, Košťál. V Dubnici bol populárny hokej, menej futbal a väčšina hráčov sa venovala v čase voľna atletike.
Tu som pokračoval v atletike, behával som 800 metrov, kde môj najlepší osobný výkon mal hodnotu 1:59 min. Behal som aj 400 metrov vždy pod 50 sekúnd. Chodili sme na preteky, ktoré sme organizovali spolu so známym Ivanom Sovišom, mojím vrstovníkom. Po škole som musel nastúpiť do Vsetína, nasledovala vojenská služba u tankistov na pri Libave.
Na vojenčine sme iba občas behali a po návrate ma oslovil pán Vondra, duchovný otec dubnického športu, s ponukou prejsť do Dubnice. Nebolo to jednoduché odísť z jednej fabriky do druhej. Pretože vo Vsetíne neboli byty a ja som už bol ženatý, nasledoval som v roku 1959 manželku Annu na Považie a odvtedy som tu už viac ako päťdesiat rokov.
S úspešnou generáciou dubnických atlétov dole piaty zľava .
Tréner vrhačov
O rok sme založili atletický klub Spartak SMZ, a keď záujemcovia o členstvo pribúdali, musel som prestať s aktívnou činnosťou, lebo nebolo času na tréning. So Sovišom sme začali trénovať po absolvovaní trénerského školenia v Nymburku. Najprv sme robili behy spolu, ale keď sme chceli, aby sme mali úspechy v družstvách, ja som si zobral na starosť vrhy a skoky, Sovišovi ostali behy.
Medaily a talenty
Jedným z najlepších pretekároch v tej dobe bol neskorší predseda Filo, vynikajúci šprintér, ďalej diskár Oto Ozorák, Duda a Červenka. V roku 1962 sme boli na majstrovstvách Československa družstiev v Ústí and Orlicí tretí. Veľa medailí získali aj jednotlivci. Talenty sme nachádzali na pionierskej olympiáde najprv v školách, kde súťažili miestne školy . Na atlétov spoza Váhu dávali tipy Adolf Kobela a Milan Ondráš, a tak sme časom začali pracovať aj s dievčatami.
Prvá funkcia
Okrem trénera som robil od roku 1968 tajomníka ako po väčšinu života, iba teraz som podpredseda. Moja práca bola dôležitejšia než predsedova, lebo peňazí vtedy v športe bolo dosť, nebolo problém cestovať na súťaže. Stačilo dať objednávku na autobus, ubytovanie a jedlo a všetko sa zaplatilo. Radi sme chodili do Prahy na Beh februárového víťazstva, kde chodili len tí najlepší za odmenu. Raz sme bežali aj pri mínus dvadsať stupňov.
Naším rituálom bolo po príchode posedenie na pive u Fleků, čo zrejme pomohlo k dobrým výsledkom. Neskôr začali na dubnickej priemyslovke študovať kvalitní pretekári a paradoxne družstvá išli do útlmu, no veľmi sa začalo dariť jednotlivcom. Kladivár Danko aktívne pretekal až do 49 rokov a neskôr prešiel ku kulturistike. Boli sme súčasťou Stredoslovenského kraja, ktorý aj vďaka našim pretekárom patril k republikovej špičke.
Mäkká dráha
Takto to pokračovala takmer tridsať rokov až do roku 1999. V roku 2000 sa na Slovensku konali ME vo futbale do 21 rokov a jedným z dejísk mala byť Dubnica. Vtedy sme mali iba škvarovú dráhu a keďže pred kontrolou dva týždne výdatne pršalo, členovia komisie zapadli až po členky. Dostali sme ultimátum – zrušiť dráhu a alebo vybudovať umelú.
Vtedajší primátor Štefan Štefanec povedal, že musíme s tým niečo robiť, lebo inak zanikneme. Kedysi tu bola štvorprúdová antuková dráha s dĺžkou 397 metrov a býval tu dojazd cyklistických Pretekov mieru, kvôli ktorým sa musela rozšíriť na šesť prúdov. Jej tvorcom bol známy pán Sibera z Houštky, svetový odborník, ktorý kládol antukovú dráhu aj na olympiáde v Tokiu.
Dráha bez peňazí
Hľadali sme východisko a predseda Filo navrhol osloviť poslanca Horta. Keď sa dozvedel, že na účte je 15 000 korún a dráha by stála štrnásť miliónov, nezľakol sa a sľúbil pomoc. Pustili sme sa do diela, mesto pomohlo pri likvidácii starej dráhy, stiahli sme desaťcentimetrovú vrchnú vrstvu, pod ktorou bol kvalitný podklad.
Škvaru sme vozili na dubnické školské ihriská a v roku boli základné prác hotové. Stále chýbalo ešte šesť miliónov na umelý povrch. Milan Hort zohnal polovicu z ministerstva, českú firmu sme presvedčili, aby nám počkali s s platením a v roku 2001 sa slávnostne otvorila.
Oceňovanie najlepších na Atletickom moste.
Pätnásť členov
Členská základňa rapídne poklesla, lebo nebolo kde trénovať a za dva roky klesala na pätnásť členov. Museli sme s tým niečo robiť a vybojovali sme si pridelenie jubilejných 55. majstrovstiev Slovenska, aby sme našu atletiku opäť pozdvihli.
Predseda klubu Filo navrhol, aby klub viedol Milan Hort. Veľmi sa mu nechcelo, ale nakoniec sa vyjadril, že je už predsedom kade tade, ale prezidentom ešte nebol. Tak sme ho urobili prezidentom klubu. Začali sme s náborom atlétov a veľkým lákadlom bolo, že na spomínaných majstrovstvách Slovenska sme dávali finančné odmeny. Atlétov začalo pribúdať, a preto sme sa rozhodli, že treba zvýšiť výkonnosť.
Riaditeľ kancelárie atletických pretekov.
Atletický most
Kedysi sme si museli vystačiť s ceruzkou a písacím strojom, ale dnes sa už bez výpočtovej techniky nezaobídeme. Ako prví sme mali v roku 1986 na Slovensku, elektronický systém spracovania výsledkov program ESO, ktorý je dnes na špičkovej úrovni.
V roku 2003 sme sa rozhodli usporiadať veľké medzinárodné podujatie v spolupráci s Banskou Bystricou – Atletický most, ktorý v tej podobe fungoval tri roky. Bolo nasledovníkom 21. ročníkov Ceny mesta. Po príchode manažéra a súčasného prezidenta Alfonsa Jucka ich usporadúvame sami a na rok bude desiaty ročník. V Dubnici sme privítali množstvo špičkových atlétov, pretože ľudia chcú vidieť kvalitu.
Míting má úroveň, lebo z tohtoročných 363 mítingov skončil Atletický most na 33. mieste a po odrátaní Diamantovej ligy dokonca na 19. priečke. Podľša dosiahnutých výkonov sme boli na svete na 22. mieste.
Slovenský suverén
V roku 2005 sme vyhrali hodnotenie oddielov na Slovensku za medaily a umiestnenia do 8. miesta. Odvtedy nepretržite až do 2011 muži vyhrali sedemkrát a ženy päťkrát. Zamerali sme sa aj na mládež, dorastenky vyhrali dvakrát titul. Medailí bolo neúrekom, čo ma veľmi teší.
Európsky bronz
So zahraničnými ale aj slovenskými posilami – Repčíkom, Vaľukevičom, Vanekom a ďalšími už niekoľko rokov súťažím aj v Európskom pohári. Muži aj ženy sa pohybujú medi A a B kategóriou. Najväčší úspech nám urobili muži v roku 2008 v Portugalsku, keď získali bronz za Lučom Moskva a Duklou Praha. Kuriozitou je, že najväčší klubový úspech nám dodnes v klubovni medzi množstvami trofejí pripomína najmenšia sklená soška.
Tu by Z. Hrbáček rád videl atletickú halu.
Vianoce bez varešky
U nás slávime štandardné Vianoce, ako inde. Teraz budú po rokoch iné, lebo rybaciu polievku, ryby a šalát, ktoré som vždy pripravovali, už nebudem môcť robiť. Po operácii srdca sa musím šetriť a už by som to nezvládol. Bude to mať na starosti manželka Anna, ktorá výborne pečie.
Teraz príde dcérka Zdeňka s deťmi, ktorá sa atletike nevenovala a skúšala iba lyžovanie. Syn Rasťo, bývalý vrhač a dnes počítačový macher, ktorý po mne prevzal funkciu tajomníka, chodí ide na Štedrý deň ku svokrovcom a u potom sa všetci spolu stretneme u nás.
Zdeněk Hrbáček ako podpredseda väčšinou zastupuje prezidenta Jucka, ktorý žije v Bratislave má okrem zdravia ešte niekoľko prianí. „Za desať rokov sa členská základňa rozšírila tridsaťkrát, z pätnástich členov máme takmer štyristopäťdesiat. Mojím snom je rozšíriť ovál o dve dráhy na osem a zlatým klincom by bolo vybudovanie atletickej haly.
