Kamarátka lopta
Narodil som sa v Trenčianskej, kde ma otec, tiež futbalista priviedol ma k futbalu. Od troch rokov som chodil takmer na každý zápas. V roku 1961 sme sa presťahovali do Novej Dubnice, a tu som začal hrávať za žiakov. Prvým trénerom bol Karol Bernstein až do pätnástich rokoch, neskôr ma viedol dnes už nebohý Janko Remšík. Prišiel som na nábor, vybrali ma a hral som. Vtedy v Novej Dubnici bolo mnoho mladých ľudí s deťmi, aj do školy sme museli chodiť na dve smeny. Keď som išiel z tréningu a lebo zo školy, často som netrafil domov. Bývali sme pri fontáne vedľa námestia a všetky domy mali rovnako natreté balkóny a aj rovnaké fasády.
Obojnohý strelec
Ľavé krídlo som hrával od malého chlapca, okrem futbalu som iné športy nerobil. Iba na školských pretekoch som behal či skákal, ale hádzaná a hokej boli pre mňa neznáme, vyhrával jednoznačne futbal. Vyrástol som na škvare, a keď som chcel hrať na svojom obľúbenom poste, musel som sa naučiť kopať aj ľavou nohou Neskôr sa mi to veľmi zišlo. Ako žiaci sme hrávali okresnú súťaž a do Beluše či L. Rovní sme cestovali vlakom z Trenčianskej Teplej a niekde potom ešte kus cesty pešo na ihrisko a po zápase naspäť. Už ako žiak som dával veľa gólov, mrzí ma, že som si neviedol evidenciu. Viackrát som dal päť či šesť gólov, rekord mám deväť a všetky boli z hry. Mojou špecialitou boli góly priamo z rohu, ktorý sa kopal z hranice šestnástky. Z každej strany som kopal inou nohou a bol som často úspešný.
Nebudem mäsiarom
Otec, ktorý bol mäsiarom, chcel aby som sa ním stal tiež. Mne sa nechcelo ísť z domu do Žiliny, a tak som absolvoval odborné učilište v Dubnici. Súčasne som hrával doma za dorast I. triedu. Hrávali sme s Rajcom, Ochodnicou, Lietavskou Lúčkou, najbližšími súpermi boli Považská Bystrica a Lednické Rovne. Pretože som pracoval v strojárstve, podpísal som dohodu a mal som iba päťmesačnú vojenskú službu v Dukla Řěčkovice pri Brne, kde sa hrala I. trieda.
Guláše a držková sú Vincovou špecialitou.
Prestup nevyšiel
Po návrate z vojny som mal ponuku z Trenčína, ktorý hral druhú federálnu ligu. Ak by som odišiel z práce, musel by som doslúžiť 19 mesiacov na vojne, a tak z toho nič nebolo. Naviac do Trenčína prišiel otec Pavla Demitru a člen klubu stovkárov Ladislav Józsa. Zrejme by som v silnej konkurencii musel sedieť na lavičke a ďalším dôvodom bolo, že novodubnické funkcionári ma nechceli pustiť, lebo v hre bol postup z krajských majstrovstiev do divízie. A tak namiesto proti Vlašimu, Vítkoviciam, Kladnu, Kysuckému Novému Mestu som hral proti Dolným Vesteniciam, Plevníku, Kalinovu, Žarnovici. Boj o postup do východnej divízie nevyšiel a tešili sa Dolné Vestenice. Aj medzi mužmi som dával veľa gólov, jedenástky som kopal veľmi málo, na to boli určení iní. Najviac si cením hetrik proti Lučencu.
Jediná červená
Ako hráč som si rozhodcov vždy vážil. Aj keď som robil vedúceho tímu, kapitána alebo trénera, hráčov som skôr upokojoval. Občas som si cez polčas vypil v kabíne kávičku. Žltých kariet som dostal niekoľko, ale červenú iba jedinú. Bolo to v Kalinove, ktoré chcelo pomôcť Lučencu k záchrane. V polčase sme viedli 1:0 mojím gólom z polovice ihriska. Domáci obranca ma neustále kopal a opľúval, tak som stratil nervy, keď som mu to chcel oplatiť, rozhodca ma zbadal a vylúčil. Zápas sme prehrali 1:3 a dodne sa za svoj skrat hanbím. Ale kto nebol vylúčený, ako keby ani futbalistom nebol. Aktívnu hráčsku kariéru som končil ako hrajúci tréner v roku 1987.
Trénerske kurzy
Keď som mal 25 rokov, urobil som si Jozefa a Tomáša Markovcov základný trénersky kurz. V Selciach som si zvýšil kvalifikáciu na „trojku“ a v roku 1991 som získal licenciu Euro B, ktorú som končil diplomovkou na tému Nácvik obranných kombinácií. V Novej Dubnici som viedol mladší dorast, starších aj mladších žiakov. Po zrušení žiackeho tímu som sa stal trénerom nového tímu a postupne sme postupovali z oblastnej II. triedy až do kraja. Prvý rok nám cestu ešte zahatala Domaniža, ale o rok sme vyhrali súboj s Lednickými Rovňami. Najlepším hráčom, ktorého som trénoval, bol Peter Kiška, ktorý je teraz na Cypruse. Podobne ako ja, dával v mládežníckych kategóriách päť - šesť gólov. P prestupe do Dubnice sa stal kapitánom Slovenska do 21 rokov. Ďalší ako Michal Kosáč, Janík či Švec už v dospelosti nedokázali zúročiť svoj talent.
S mladými futbalistami sa cíti najlepšie.
Míľniky s píšťalkou
Trénerčina sa nebola platená a vtedy ma Peter Marušinec s Mirom Turčanom prehovorili, že za rozhodovanie je aspoň dvadsať korún na pivo. Lámala, ma lámali, až ma zlomili a v marci roku 1991 na marcovom seminári som zložil rozhodcovské skúšky.
Prvý zápas bol 24. marca 1991, keď som v dueli dorastu H. Poruba – Kameničany 2:3 bol asistent. Na zápas mužov som sa dostal po mesiaci a bolo to v Bolešove, kde hrala Domaniža opäť ako asistent. Prvý mužský zápas v pozícii hlavného bol na jeseň 1991. Prejta zdolala Pružinu 4:2 a po odpískaní jedenástky proti hosťom ma obstúpili nahnevaní hostia, ale nič sa nestalo. Jubilejný zápas č. 100 bol v roku 1993 Orlové – Trstie, zápas číslo 250 Prečín – Bolešov, oba ako asistent. Okrúhlu päťstovku som dosiahol ako hlavný v roku 2004 v zápase dorastu D. Kočkovce – Bolešov 2:0. ďalšou métou bol zápas číslo 750 v roku 2008 Jasenica – D. Mariková konečne ako hlavný rozhodca mužov. Doetraz posledný zápas s poradovým číslom 798 bol 16. októbra tohto roku Lúky – Podmanín, kde hostia utrpeli jedinú jesennú prehru. Škoda, že počas posledných troch hracích víkendov som nebol nominovaný ani raz, už som mohol mať osem stoviek zápasov.
Málo kariet a penált
Najviac gólov som odpískal v žiackom zápase Dubnica – Košeca 16:0. Jedenástky maximálne dve v zápase, nikdy som zatiaľ nenariadili v niečí prospech dve. Karty udeľujem väčšinou za urážky, červené karty tiež nedávam ako na páse, viem sa ako bývalý futbalista vžiť do pozície hráča a posúdiť úmysel. Najvydarenejší bol zápas Horovce – Púchov B 3:2 (3:0) v roku 1992, čo bol môj 53. zápas. Rozhodoval som sám a po zápase ma pochválil nielen úspešní domáci, ale aj hostia, hoci prehrali. Pochvál bolo niekoľko, ale na tie si nepotrpím, doteraz ma pred sezónou nik nevetoval. Najhorší zápas bol Mikušovce – Šebešťanová. Domáci hráč mal žltú kartu, urobil faul, kedy som ho mal vylúčiť. Neurobil som to a ten istý hráč o chvíľku zlomil protihráčovi nohu. Najkratším zápas Ladce – Podmanín trval iba šestnásť minút. Za stavu 6:0 hostia, ktorí prišli iba siedmi, prišli o zraneného hráča a musel som zápas ukončiť. Najdlhší bol zápas Pružina – Borčice. Po hustom daždi sa nedohralo, druhýkrát to bolo ešte horšie, ale povedali sme si, že tretíkrát sa už nevrátime a zápas sa dohral. S divákmi bol občas problém. V Dolnej Breznici ma sotili po zápase, inokedy som musel dať nespratníka vyviesť, ale väčšinou sa po zápase každý ospravedlnil.
Tri biele miesta
Najradšej som pískal v Papradne, kde som viedol aj zápasy hokejistov Dukly Trenčín, v Beluša obecenstvo rozumelo futbalu, ale aj v Jasenici, ale problémy neboli ani inde. Nikdy som doteraz nepískal iba v Bodinej, Vrchteplej a v Domaniži. Bol som už aj na ihriskách neexistujúcich klubov v Slavnici, Mestečku, Záriečí, Horenickej Hôrke, Moštenci, Mojtíne, Hatnom a Lieskove. Do Praznova som šliapal dve hodiny pešo z Považskej Bystrice.
V rozhodcovskom drese.
Padne tisícovka?
Za sezónu sa dá zvládnuť asi 40 zápasov, tak za päť rokov by mohla padnúť tisícovka. Veková hranice u nás nie, starší ako ja sú už iba Vincent Kováčik a Rudolf Petrušek. Mojou nevýhodou bolo, že som začal až ako 35-ročný, s fyzičkou som doteraz nemal problémy. Teraz je veľa mladých rozhodcov, viacerí postupujú do kraja. Myslím si, že nie je dobré nechať ich na začiatku pískať samých. Sú tu viacerí nádejní arbitri – Ondráš, Judíny, ale dnešní mladí rozhodcova mladí majú iný štýl. Niektorí sú veľmi dôležití, udeľujú zbytočné karty a potom je veľa nervozity. Keď som začínal s Dohnanskou, Pribilom, Slukom , Mičúchom, bolo sa od koho učiť. Držím palce mladému Cabajovi, čím adept skôr začne, tým lepšie.
Rodinný typ
Mám troch synov, Peter hral za žiakov, teraz skáče na padáku, Marián chytal za žiakov futbal, neskôr pozemný hokej, Braňo bol iba v prípravke. Manželka Alena plávala, k športu mala vzťah a nikdy mi nebránila. Svokra mi dala desať korún za každý gól, ale musel som doniesť noviny. Futbal ma baví dodnes, občas si chodíme zahrať. Hrával som aj mestskú ligu , kde som bol najlepším strelcom. Dnes som väčšinou divák, najradšej chodím na najmenších. Práve pre nich som pred trinástimi rokmi vymyslel Valentínsky halový turnaj. Vianoce sú pre mňa najväčší sviatok, lebo na Veľkú noc sa hralo. Vtedy mám pokoj od futbalu, prídem na iné myšlienky a konečne som s rodinou. Na stole nechýba kapustnica, fazuľová polievka, hríbmi, kapor, šalát, vianočka, koláče. Klobásky robím ja, musia byť. Rád varím, mám udiareň, akcie bez môjho guláša či držkovej sa nezaobídu. Robím ich aj na svojej záhradke, kde relaxujem v skleníku a pri stromčekoch.
