Často vieme o tomto zaujímavom štáte a pohorí iba to, že sú krajinou vína, dlhovekosti a bájneho Prométea. Kaukaz sa spomína už v starých gréckych bájach. Na príkaz Dia bol Prométeus za to, že pomohol ľuďom, prikovaný k bralám Kaukazu. Po storočiach múk, keď mu supy trhali každý deň pečeň, ho oslobodil Diov syn Herakles. Odvtedy musel Prométeus nosiť železný prsteň s kúskom kameňa z kaukazskej skaly.
Gruzínci sú na svoju históriu hrdí. Dávajú to patrične najavo. Presvedčila sa o tom aj Janka, ktorá tvrdí, že niekedy jej prílišný nacionalizmus prekáža. Vzápätí však dodá, že si na obyvateľov i život v krajine zvykla a rada by sa do nej po nejakom čase vrátila.
Do Gruzínska cez projekt
Dievčina sa dostala do Gruzínska náhodou. „Hlásila som sa na iný projekt, no vybrali ma do Gruzínska. V krajine som bola na trojmesačnom pobyte, ktorý hradí organizácia. Pracovala som v ženskej komunite, ktorá sa zaoberá výrobou plstených výrobkov ako dobrovoľníčka,“ hovorí o spôsobe, akým sa do zaujímavej krajiny dostala, Janka.
Zvykla si
Dievčina hovorí o postrehoch z úžasne rozmanitej krajiny s horami a prístupom k moru, krajiny plnej starovekých kláštorov, rozsiahlych planín, divokých lesov a neuveriteľne pohostinných ľudí. Sakarthvelo, tak nazývajú Gruzínsko, svoju domovinu, dnešní potomkovia kedysi najobávanejších bojovníkov Kaukazu.
„Začiatky boli ťažké. Nebola som zvyknutá kúriť si drevom v peci, takže ma ráno často zobudila zima. Chvíľku mi to trvalo, ale zvykla som si. Čítala som pred odchodom do krajiny dostupnú literatúru, najmä o ľuďoch. Čakala som, či sa moje predpoklady naplnia,“ tvrdí slečna.
Dodá, že ľudia ju zaujali. „Sú veľmi príjemní a pohostinní. Zaujímali sa o dianie na Slovensku, rozprávali sa so mnou takmer o všetkom. Prekvapilo ma, ak ma hocikto cudzí pozval na kávu, koláčik a debatu. Male negatíva boli najmä na začiatku, ale dobré pocity napokon prevážili,“ dopĺňa informácie Janka.
Divoká príroda
Počas štvordňovej návštevy jedného z národných parkov si prišla na svoje. „Mám rada divokú prírodu, aká v tamojších horách je. Turistov sme veľa nestretli, skôr pastierov a divé kone. Tie prišli k nám napríklad počas našej prestávky na odpočívadle,“ dodá slečna.
Postrehy a úžasy
Mladá žena tvrdí, že sa dohovárala najmä po rusky. „Staršia generácia tento jazyk stále ovláda. Mladšia už nie. Pomohla som si ako každý, rukami, nohami, čo s kombináciou ruského jazyka pomohlo,“ zasmeje sa cestovateľka.
V mestečku, kde bývala, žili rodiny najmä v domoch. Gruzínska rodina drží spolu. Často sa navzájom navštevuje i susedmi. Sedí za stolmi a všetko má na starosti rečník – tamada. Ten prednáša dlhé a emociálne prípitky, ktoré trvajú niekoľko minút. Medzi nimi sa pije a je.
„Gruzínska mládež sa žení a vydáva v pomerne mladom veku. Často skôr, ako si stihne zohnať prácu. Preto rodičia deti často podporujú. Gruzínci sú veľmi hrdý národ a podľa mňa až príliš veľkí patrioti. Túto vlastnosť síce neobľubujem, ale tam sa to na mňa jednoducho nalepilo a Gruzínsko som si veľmi obľúbila,“ povie Janka.
„Chcem sa vrátiť za rok, dva. Vytvorila som si vzťahy s rodinou, v ktorej som bývala. Našetrím a prídem ju pozrieť!“ sľúbila Janka Štrichelová.
