Jánovi Krakovi a Jánovi Ščurekovi rozbili hlavu tupým predmetom, Jozefa Chalupku obesili a Jána Lapšanského zastrelili. Štyria otcovia rodín z Novej Belej v Poľsku zomreli v apríli 1946 preto, lebo boli Slováci. Aj na ich pamiatku sa členovia občianskeho združenia Kiapeška z Malých Ledníc vybrali za krajanmi do Poľska.
Členovia združenia majú za sebou už viacero návštev Slovákov v zahraničí. Stretli sa s nimi v Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku či na Ukrajine.
Dramatický tieň minulosti
„Keby Jozef Kuraš so svojimi kumpánmi po vojne v našom kraji nevyháňal z domovov stovky Slovákov len preto, že sú to Slováci, keby jeho ozbrojené skupiny nezabíjali našich ľudí, za svoju vojnovú činnosť by si zaslúžil úctu. No v našich očiach ostal banditom,“ hovoria František Kunrát a jeho generačný druh František Brodovský o kontroverznej postave poľských dejín. Kto bol teda Jozef Kuraš? Muž, kvôli ktorému zomreli aj štyria slovenskí hospodári z Novej Belej? A ktorému naopak jeho poľskí obdivovatelia postavili v Zakopanom pomník, proti čomu tamojší Slováci márne protestovali...
Aby sme chápali súvislosti, vráťme sa do roku 1920. Vtedy bolo 27 slovenských obcí severného Spiša a Oravy administratívne pripojených k Poľsku. Aj s 25-tisíc obyvateľmi.
Jednou z nich bola aj Nová Belá, ktorá sa písomne spomína už v roku 1260. V rokoch 1769 až 1918 bola súčasťou Habsburskej monarchie, a teda hornouhorského Spiša. A mala takmer výlučne slovenských obyvateľov. Nová Belá bola hneď v prvých dňoch II. svetovej vojny opätovne pričlenená k Slovenskému štátu. Je fakt, že slovenskí vojaci už 1. septembra 1939 vpochodovali do Poľska po boku nemeckého Wermachtu. Medzi nimi sa na útočných bojoch podieľala aj naša trenčianska divízia. No ani tí najserióznejší historici nepopierajú, že slovenské dediny z poľskej strany hranice vítali vojakov slovenskej armády ako svojich osloboditeľov. Ich násilná polonizácia bola pred druhou svetovou vojnou totiž skoro tak intenzívna, ako pred vojnou prvou snaha o maďarizáciu.
Kto bol Jozef Kuraš?
Polonizovať Slovákov v Poľsku, respektíve vyhnať ich z Poľska, chcel aj Jozef Kuraš, ktorý na severnej strane Vysokých Tatier bojoval ako partizán proti Nemcom. Kruto sa mu pomstili. Zavraždili jeho otca a mamu a vypálili jeho rodný dom. Prisahal im pom-stu a k svojmu menu si pridal ďalšie: Oheň. Len čo v januári 1945 cez kraj okolo Noveho Targu prešiel front, Kuraš tu získal vedúce postavenie v nových milíciách. Slovenské dediny vnímal ako súčasť Poľska. Slováci však jeho milicionárov zo svojich obcí vyhnali, pretože chceli zostať súčasťou Slovenska. Už v apríli 1945 sa však Kuraš stal nepohodlným aj pre poľských komunistov. Odišiel do hôr a takmer dva roky bojoval proti novej moci v Poľsku. V jeho bande sa vystriedalo okolo dvetisíc ľudí.
No, bohužiaľ, terorizoval hlavne Slovákov. „Nenávidel nás za to, že aj po vojne sme chceli ostať súčasťou Slovenska. Tiež nám závidel, že naše dediny boli v tomto kraji najbohatšie, takže mal z čoho rabovať,“ hovorí pamätník tých časov František Brodovský.
Spomenie, ako na spišsko-oravské dediny, ktoré po vojne prešli opäť pod poľskú zvrchovanosť, uvaľoval vysoké peňažné kontribúcie a raboval gazdovstvá. Tiež svojvoľne vynášal „rozsudky“ nad slovenskými rodinami, aby sa bez majetku vysťahovali na Slovensko. Pred násilím utieklo vyše tisíc rodín.
Podobne krutý bol Kuraš aj voči Židom, ktorým sa podarilo prežiť vojnu. No tí, ktorí ho chcú prezentovať ako pozitívnu postavu a zvýrazňujú jeho boj proti Nemcom a komunistom, sa snažia jeho teror proti Slovákom a Židom bagatelizovať.
Nie, Kiapeškári sa na svojej ceste za Slovákmi v Poľsku pri pamätníku Jozefa Kuraša v Zakopanom nezastavili. Ich poklona a kytica kvetov patrila jeho obetiam - Jánovi Krakovi, Jánovi Ščurekovi, Jozefovi Chalupkovi a Jánovi Lapšanskému. „Keď sme im v sedemdesiatych rokoch stavali pamätník, neboli na to z vyšších miest vôbec žiadne pozitívne reakcie. Naopak, chcelo to od nás poriadnu guráž. No pozemok aj peniaze dal náš slovenský urbár, prácu dali urbárnici, takže sme si presadili svoje,“ konštatuje František Kunrát, ktorý urbáru predsedal. Vedie členov združenia aj k hrobu štyroch zabitých. František Brodovský spomenie: „Ich telá sa našli až 13 mesiacov po zavraždení. O tom, kde ich zakopali, sme sa dozvedeli od jedného z Kurašových kumpánov...“
O prežití slovenskej duše
„Nová Belá je posledná dedina v Poľsku, kde sa v základnej škole ešte učilo po slovensky. No aj to sa tento školský rok skončí,“ vysvetľuje novinárka Dorota Mošová. Pracuje v časopise Život, ktorý vydáva Spolok Slovákov v Poľsku so sídlom v Krakove. Ona má za sebou ešte základné vzdelanie vo svojom rodnom slovenskom jazyku. Aj vysokú školu absolvovala na Slovensku. Jej deti sa v jazyku svojej matky budú zdokonaľovať už len pri domácich rozhovoroch, pri programoch prijímaných cez satelit alebo zo slovenských časopisov. Zo Slovenska im ich prinášajú rodičia. Až 150 domácich totiž pracuje v Slovenskej republike.
No ak by si niekto myslel, že za koncom slovenských škôl v Poľsku sú nejaké skryté tlaky, nie je to teraz tak. Tie tlaky boli iste po vojne, kedy v Poľsku zakázali slovenčinu v školách aj v kostoloch. Tiež v Novej Belej, napriek búrlivým protestom veriacich, uväznili dlhoročného slovenského kňaza Františka Moša. Na jeho miesto dosadili Poliaka. „Nový farár Kvašnik síce sľuboval, že sa naučí po slovensky, ale slovo nikdy nedodržal,“ spomenie František Brodovský.
Postupne po vojne sa situácia uvoľnila, no Slováci to v Poľsku nikdy nemali jednoduché. Za socializmu však hovoriť o tomto probléme bolo v podstate absolútnym tabu. Príchodom demokracie sa situácia zmenila, no asimilácia postupuje inak. „Dnešný život je skrátka taký, že mladí ľudia sa berú bez toho, aby sa pozerali na to, kto je Slovák a kto Poliak. No a deti, hoci ovládajú obe reči, predsa len vyrastajú v Poľsku. Preto potrebujú predovšetkým poľské vzdelanie a samotní rodičia ich postupne začali dávať do poľských škôl. Skrátka, väčšina ľudí už má aj mentálne bližšie do Nového Targu ako do Kežmarku “ konštatuje starosta Novej Belej Jozef Majerčák.
Mládež si na slovenčinu nepotrpí
Na jednej strane stola sedia Kiapeškári Peter Sádecký, Vladimír Hucík, Jozef Lednický a Pavol Vitko. Na druhej strane starosta Jozef Majerčák a miestni pamätníci. Tí starší budúcnosť nevidia najružovejšie. „Odteraz už bude slovenčina v Poľsku pre našich vnukov a pravnukov v rámci vyučovania len nepovinným, a teda okrajovým jazykom,“ predsa len so smútkom v hlase dodáva František Kurnát. Energický dôchodca a otec piatich detí dlhé roky pôsobil ako predseda Združenia rodičov a priateľov školy. Vie, koľko úsilia stálo ich školu vybudovať a ochrániť. Porovná: „Ešte niekoľko rokov po vojne sa u nás poľština v dedine ani len neučila. Veď sme tu mali len štyri poľské rodiny... “ Pred šesťdesiatimi rokmi mala Nová Belá 900 obyvateľov. Dnes ich má 1500. Do dediny sa prisťahovalo, takmer bez výnimky, poľské obyvateľstvo.
Starosta, muž v strednom veku plný sily, však vie, že sa musí pozerať predovšetkým dopredu: „Najviac sa teším, že sa nám s pomocou poľských aj slovenských štátnych inštitúcií darí postupne dokončievať v našej obci Centrum slovenskej kultúry na Spiši.“ Muž, ktorý na Slovensku vyštudoval umelecký smer, no vrátil sa do svojho rodiska, sa aj takto usiluje o zachovanie slovesného jazyka a kultúry vo svojom kraji. Skutočne veľké a polyfunkčné kultúrne centrum začal budovať v roku 2006. Je to výborný príspevok pre zachovanie slovenskej duše v tomto kedysi slovenskom kraji. „Je symbolické, že toto centrum vzniklo na základoch našej starej Slovenskej rímskokatolíckej ľudovej školy. No a tú vybudovalo aj vlastnilo urbárske spoločenstvo,“ pripája sa ku starostovi a predsa len oceňuje symbolickú kontinuitu celoživotne aktívny senior František Kurnát.
Pozdravy Slovákov Slovákom
Kiapeškári sa lúčia. Ako tradične odovzdávajú miestnym Slovákom zopár drobností, ktoré môžu využiť pri svojej činnosti. Vedia, že ak na svete žije mimo Slovenska približne 2,5 milióna Slovákov, v Poľsku ich je okolo 15-tisíc. O 5-tisíc menej ako pred dvadsiatimi rokmi. Ide pritom nie o vysťahovaleckú, ale o pôvodnú slovenské enklávu. O to viac je dobré, že stále je... „Hlavne na nás tam na Slovensku nezabudnite, že sme, že existujeme – a ak sa dá, tak pomôžte,“ prízvukuje nám František Kunrát, národovec telom aj dušou.
„Pre mňa je dôležité, aby sa v našej obci dobre cítili všetci ľudia, bez ohľadu na národnosť,“ konštatuje starosta. Teší sa kultúrnym aktivitám svojich poľských susedov a zároveň je rád, že v dedine pôsobí slovenský folklórny súbor Spiš. A že tento rok otvorené Centrum slovenskej kultúry na Spiši v Novej Belej bude symbolickou pevnosťou pred iste nie násilnou, no stále postupujúcou asimiláciou Slovákov v Poľsku.
