POVAŽSKÁ BYSTRICA. Anna Jančová sa spracovaním poviedky The Last Requests (Posledné želanie) od Gilesa Smitha v rámci tvorby divadla dospelých Napíšte si výpoveď vracia k monodráme, ktorej sa venovala ešte počas svojho štúdia na strednej škole.
Druhý marcový piatok sa v Základnej škole I. W. Kráľa v Považskej Bystrici predstavila v postave pani Derekovej, šéfkuchárky z väznice pre odsúdených na smrť.
Splnila si sen
Anna si splnila túžbu, ktorá v nej driemala dlhšie. „Je to poviedka, ktorú som našla asi pred piatimi rokmi a stále som mala predstavu, že raz s tým niečo spravíme. Predstavovala som si však, že urobíme cyklus a budeme to hrať viacerí. Teraz, keď som bola dlho doma a nemohla som sa zúčastňovať vecí, ktoré sa diali v divadle, začala som robiť scenár. Chýbalo mi to. Povedala som si, že si môžem splniť sen a môžem sa vrátiť k tomu, čo som „vystrájala“, keď som bola mladšia,“ prezradila Anka Jančová.
Poviedku musela najprv preložiť z anglického originálu a potom upraviť. Rozmýšľať musela aj nad tým, čo na javisku uvariť, aby sa vtesnala do časových mantinelov. „Držkovú polievku z hlivy ustricovej som zvolila jednak s prihliadnutím na čas, ale aj preto, lebo zdravá strava zo zdravotných dôvodov v našej domácnosti teraz dominuje,“ dodala s úsmevom Anna.
Svojský pohľad do človeka
Anna sa v monodráme predstavila v postave ženy, ktorej celý život bol naplnený starostlivosťou o deti a manžela. Ako sama hovorí, bola naučená variť im samé poriadne jedlá. Podľa toho, čo si ľudia dávajú ako posledné jedlo svojho života, vykresľuje vo svojom rozprávaní rôzne ľudské charaktery a príbehy, s nadhľadom, cez svojskú prizmu starostlivej mamy kuchárky, ale veľmi citlivo. To preto, lebo málo jednoduchými slovami povie veľa. „Hra má veľa rôznych rozmerov, i keď to nie je na prvý pohľad možno zreteľné, dá sa ňou ísť dostatočne pod kožu,“ hovorí herečka i scnáristka v jednom.
S čiernym korením
Výpovede skúsenej kuchárky vyznievajú tragikomicky. Predstaviteľka hlavnej, a vlastne jedinej postavy, dokázala anglický originál výborne spracovať do série jednoduchých výpovedí ženy, ktoré skrývajú životné rady, okorenené netradičným humorom, ak by sme to mali povedať slovami pani Derekovej, tak hlavne čiernym korením. „Smutno-smiešne veci sú najlepšie na hranie, dá sa tam veľa ukázať. Som rada, keď ľudia odchádzajú spokojní,“ povedala Anna.
Spolupráca a ako to bolo doma
Režijne spolupracovala Anna so študentkou dramaturgie a réžie Jankou Smokoňovou. „Komunikovali sme spolu mailovo, lebo je momentálne v Londýne. Toto bola možno prvá taká internetová spolupráca,“ vysvetlila. Texty si prechádzala doma dopoludnia, keď mohla byť sama, lebo manžel aj deti sa vybrali za povinnosťami. „Susedia si už možno chvíľami mysleli, že mi preskočilo. Doma sa u nás navyše varilo v poslednom čase na elektrickej platničke a niekoľkokrát sa zopakovala v jedálničku hliva ustricová. Pri generálke ju museli ochutnať aj dievčatá zo školy, ktoré sem prišli,“ smeje sa.
Pre a proti monodrámy
Anna hovorí, že pri mono-dráme sa musí človek spoliehať sám na seba, čo má svoje pre i proti. „Keď sa pomýlim, zabudnem, musím sa len sama naštartovať, nikto ma nemôže zachrániť. Ale zase nehrozí, aby si niekoho iného vyviedla z konceptu, prípadne on teba,“ vysvetľuje.
Dodáva, že horšie je divadlo jedného herca na prípravu. „Na svetlo, rekvizity, a tak podobne, musí človek myslieť sám, aby nezabudol a nechýbalo to,“ hovorí Anna. Tvrdí však, že má okolo seba veľa ochotných ľudí, vrátane jej trpezlivej rodiny, kamarátov, kolegov a známych, ktorí jej pomôžu, inak by to asi išlo ťažko.
