divadlo, ktoré bolo úspešné v súťažiach.
Anna zaujala porotcov s mono-drámami v minulosti ako gymnazistka, v osemdesiatych rokoch, ale aj teraz, ako vyzretá divadelníčka.
Hovorí, že hranie je pre ňu očisťujúca kúra. Rovnako ako učenie. Je profesorkou v gymnáziu, kde sama študovala.
Zhadzovanie boľačiek
Pri hraní je Anna schopná zhodiť zo seba boľačky a problémy a preto si myslí, že pre herca, aj keď nie je v pohode, môže byť niekdy hranie oslobodením od životného trápenia, terapiou.
„Keď idem na skúšku, veľakrát si poviem, že tam dnes nejdem, nemám náladu, nech mi dá každý pokoj. A nakoniec odtiaľ odchádzam usmiata od ucha k uchu. Nasajem totiž silu. Unikám z toho, čo ma tlačí, presúvam sa do inej dimenzie. Je to fajn očisťujúca kúra,“ zdôveruje sa Anna.
Prvé pokusy
Dodáva, že divadlo bolo prirodzeným vyústením toho, k čomu inklinovala už ako dieťa a jej túžby žiť viackrát. „Veľa som vždy čítala. Vďaka príbehom som mala možnosť, prežiť si aj nejaké iné životy. Ten jeden môj bol pre mňa odjakživa akosi málo,“ vysvetľuje, prečo má už od mala takú silnú záľubu v čítaní. Rovnakú možnosť jej dáva aj divadlo.
Prvé pokusy boli už v základnej škole. „S kamarátkami sme ako tretiačky písavali scenáre na všelijaké scénky. Potom sme sa prihlásili do divadelného krúžku v Dome pionierov, teraz v Katolíckom dome v Považskej Bystrici. To bolo super. Dosiahli sme aj menšie úspechy. Brali sme to dosť vážne. Na strednej škole som sa dokonca pohrávala s myšlienkou dať sa na herectvo. Vtedy mi moja mama povedala múdru vetu, že je lepšie byť dobrý a šťastný amatér, ako neúspešný a nešťastný profesionál. Takže tohto som držala a nakoniec som išla na pedagogiku,“ hovorí Anna.
Dopĺňa však, že aj v každom dobrom učiteľovi by malo byť kus herca a pôsobenie na javisku pomohlo aj jej v pedagogickej činnosti.
Nevychodené cestičky monodrámy
Počas gymnaziálnych štúdií v Považskej Bystrici sa venovala Anna monodráme a dosiahla aj úspechy. Scenáre si už vtedy písala sama.
„Akurát frčala Milka Zimková, vyšli knižky, aj sa premietal film Pásla kone na betóne a ja som ju videla niekde hrať monodrámy. Mimochodom, veľmi dobré monodrámy. V nich bola vynikajúca. V revue svetovej literatúry, lebo už vtedy som čítala vážnejšie veci, boli zase francúzske monodrámy, ktoré som síce nehrala, ale strašne sa mi tento druh literatúry páčil. Robila som aj iné divadlo, bola som v divadelnom krúžku pani profesorky Juríčkovej,“ spomína si Anna.
Vysvetľuje, že v kurze boli vtedy malé formy a divadielka poézie, čo bolo fajn, ale bolo to o niečom inom a výpoveď bola orientovaná iným smerom, ktorý jej celkom nesedel. „Nikdy som nepísala poéziu alebo prózu tak veľmi intenzívne, ako mladí zvyknú. Napísať si monodrámu, a potom ju aj zahrať, mi prišlo iné. Jasne, že som sa chcela aj ukázať,“ usmieva sa Anna.
Už vtedy v nej driemala túžba púšťať sa po nevychodených cestičkách, robiť niečo iné ako ostatní. „Bola som sama nakoniec prekvapená, že to malo dosť veľký úspech,“ spomína si.
Nedá sa natlačiť do konvencií
A o čom boli jej úspešné mono-drámy? Prvá o dievčati, ktoré prišlo na miesto, kde sa malo hrať divadelné predstavenie, ale bolo zrušené. Pohráva sa tak na javisku so svojimi citmi, ktoré sú plné osamelosti a nepochopenia. Išlo jednoducho o výpoveď pätnásťročnej tínedžerky, ktorú trápia a ničia problémy celého sveta. „Obsah absolútne zodpovedal veku,“ usmieva sa Anna.
Druhá sa volala Odkrývanie prázdna a obsahom bolo odhaľovanie vzťahov medzi mužom a ženou. „Tiež to zodpovedalo tomu, čo som videla okolo seba, čím som žila ja a dievčatá okolo mňa. Nebola to však autobiografia,“ vysvetľuje autorka scenára, ktorý odkrýva dosť kontroverzný vzťah staršieho muža a mladého dievčaťa.
Na tú dobu a vek mladej gymnazistky to boli odvážne a veľmi nezvyčajné pokusy, ktoré trochu aj šokovali. Ale Anna patrí k ľuďom, ktorí sa radi vymykajú z koľají. Bola taká, keď bola tínedžerka, zostala taká dodnes. Bráni sa tomu, aby ju niekto vtrepal do mantinelov vytvorených konvenciami. „Aj dnes, keď som staršia, počúvam občas na svoju adresu poznámky typu – A čo si sa ty zbláznila? A čo to robíš, to je nejaké divné, nie? Naša spoločnosť je v podstate veľmi konzervatívna a neposkytuje ženám v našom veku niektoré veci ako v iných krajinách. Môžeš chodiť na jógu, na zumbu, alebo si môžeš niekde potichu maľovať alebo chodiť na záhradku. Ale vyžitie takýmto smerom, aby ťa bolo vidieť, a nedajbože, ešte v nejakom občianskom hnutí, to sa považuje stále za neprístojné a nevhodné pre ženu. Takže sa mi stáva, že sa na mňa ľudia pozerajú podozrievavo. Ale skôr z toho vzdialenejšieho okolia. Možno si v duchu hovoria - Bože, čo nesedí tá ženská doma, ale mne je to fuk,“ vysvetľuje.
Dlhé hľadanie
Svet kníh a divadla je ten, kde sa stráca veľmi rada. Je autorkou scenárov pre divadelný súbor Napíšte si výpoveď. Proces hľadania vhodného námetu pre amatérske divadlo je zdĺhavý.
Anna sa len nedávno vrátila k monodráme, ktorú robila už počas štúdií na gymnáziu.
„Veľmi mi pomáha, že viem cudzí jazyk, a potom blahorečím aj internetu. Dosť dlho totiž surfujem, pokiaľ nájdem, či nevyšiel nejaký titul, ktorý by sa nám hodil. Amatérske divadlo má totiž nevýhodu. Mám len určitý počet hercov, z toho istý počet mužov a žien a musím to prispôsobiť. A ešte musím brať do úvahy aj vekovú skupinu. Nemôžem si ako profesionálne divadlo vybrať titul a do toho si vyberať ľudí. Musí to byť našité na nás. Proces hľadania je potom dosť dlhý,“ vysvetľuje Anna.
Čo vyberá, je dosť špecifické. Napríklad príbeh telesne postihnutých ľudí. Vládne medzi nimi falošná účasť, ktorú prelomí nepríjemná otvorenosť jedného z nich. Na pozadí tragikomických rozhovorov, plných čierneho humoru, sa odkrývajú charaktery, a to, čo má naozaj hodnotu. Alebo pripravovaný príbeh, ktorý sa celý odohráva na záchodoch a odkrýva filozofiu a životné osudy mladých ľudí, ktorí prišli na večierok, kde sa ich kamaráti lúčia pred sobášom so slobodou. Už miesta a námety sú netradičné.
Čierny humor im sedí
„Sme divadlo, ktoré sa asi nikdy nepredstaví slovenskou klasikou. Zistili sme, ako sme sa hľadali cez rôzne rozprávky a shakespearovké vecičky, že toto je náš štýl, práve čierne komédie. Majú posolstvo a dá sa na nich aj zabaviť,“ tvrdí Anna. Dodáva, že miluje čierny humor.
„Je to asi najlepší humor, aký môže byť. Slováci mu až tak neholdujú, berieme sa veľmi vážne. V ťažkých a veľmi smutných situáciách je dobré, ak ho človek má. Aj teraz si sama na konto svojho zdravotného stavu urobím srandu a väčšina ľudí reaguje tak, že povie, aby som tak nehovorila. Ale mne to pomáha, dýcha sa mi potom ľahšie. Myslím si, že čierny humor odľahčuje, oslobodzuje,“ vysvetľuje Anna.
Chce hrať životné príbehy
A po čom túži, čo by si chcela ešte Anna zahrať? „Teraz by som zase mala chuť zahrať si nejakú životopisnú vec. Napríklad Coco Chanel. To je veľmi silná téma, čítala som aj jednu knihu o žene, ktorá sa volala Perdita, čo bola veľká anglická herečka osemnásteho storočia a milenka kráľa," hovorí o svojich plánoch Anna. V rámci monodrám naposledy zaujala v Poslednom želaní, kde si zahrala postavu pani Derekovej, ženy, ktorá pripravuje jedlo väzňom odsúdeným na smrť.
Po tom, čo píše dlhší čas Anna scenáre, hovorí, že číta postihnuto. „Nečítam pre zábavu, alebo málokedy, čítam s predstavami na javisku,“ usmieva sa. Je však vďačná za to, že dar herectva dostala do vienka od svojich príbuzných. Treba vraj mať aj nejakú danosť, a ak je potom podnetné prostredie, rozvinie sa to. Anna si rada spomína na svoju babku, v jej očiach to bola veľká herečka.
Babka krčmárka aj herečka
Divadlo hrával Annin otec a aj babka Anna Kramarová bývala veľká ochotníčka. „Dokonca som počula historku, že ju po nejakej divadelnej súťaži lanárili do národného divadla. Zostala však robiť krčmárku v Mikšovej. Vždy som milovala, keď rozprávala historky. Ona vedela všetkých chlapov z krčmy absolútne verne predstaviť. Aj dvojmetrových hromotĺkov interpretovala táto poldruha metra vysoká žena tak verne, že pri tom poriadne povyrástla,“ s láskou spomína vnučka. Tvrdí, že ona je rodinný mix génov. To by však podľa nej nestačilo. Dôležité je aj to, s kým sa človek v živote stretne.
Kolektív, divadlo a manžel
Anna mala šťastie, že sa dostala postupne do kolektívu pedagógov na gymnáziu, ktorí inklinovali k divadlu a vďaka tomu sa k nemu vrátila.
„Nebola som pri začiatkoch divadla Napíšte si výpoveď. Začalo sa formovať asi pred ôsmimi rokmi, keď na gymnázium nastúpila dosť silná generácia mladých, tesne po škole, na čele s Ivou Posluchovou. Ona všetkých zlanárila, začali niečo robiť, skúšať. Ja som sa veľmi nehlásila k tomu, že som robila divadlo. Ale postupom času sme sa začali viac kamarátiť. Mali sme totiž rovnaké názory na život, literatúru a umenie, chodili sme spolu do kina a kade-tade. No a potom, keď už mali spravené asi dve veci a moje deti boli odrastené, povedala som si, že to s nimi skúsim,“ vracia sa do nedávnej minulosti Anna.
Je rada, že sa takto rozhodla. Tento rok sa dokonca k hercom pridal aj jej manžel, čo ju teší, i keď sa trošičku možno aj obáva, že jej zoberie kúsok toho jej výhradne rezervovaného sveta. Vzápätí však dodáva, že divadlo je krásna záľuba, ktorú každému dopraje a je rada, že sa lepí aj na jej najbližších.
