rokmi ich kamarátovi Vladovi Špindorovi.
Horolezecký klub Manín v Považskej Bystrici usporadúva spomienkový pretek Menďov memoriál tradične každý rok. V tomto roku sa uskutočnil už jeho dvadsiaty piaty ročník.
Medzi milovníkmi hôr je stále obľúbený.
Trilobit. Spomienka z osemnásteho ročníka. FOTO: HK MANIN
Beh okolo Manína a to ďalšie
Z troch kamarátov, ktorí sa vybrali pred vyše dvadsiatimi rokmi na horolezecký výstup do Tatier, sa domov vrátili už len dvaja. Jeden z nich zostal v skalách.
Amatérka. Keď sa chce, zvládnete to. FOTO: HK MANIN
„Ten rok sa začínal jedným podujatím, ktoré sme sa snažili po rokoch oživiť. Stretli sme sa viacerí kamaráti a rozmýšľali sme, čo budeme v zime robiť. Liezť sa vtedy ešte veľmi nedalo a my sme rozmýšľali, akú akciu vymyslieť, aby sme nesedeli doma. Napadlo nás, že by sme mohli oživiť podujatie z minulosti, ktorého sa zúčastňoval ešte môj otec, keď mal pätnásť rokov. Bol to beh okolo Manína. Stretlo sa to s pochopením, a tak sme sa vydali na celodenný pretek, ktorého úspešné zavŕšenie sme oslávili pivom a fernetom,“ spomína si horolezec Ladislav Makay.
Laco dodáva, že potom to išlo trošku do stratena, na akciu zo začiatku roka sa zabudlo. Začala totiž lezecká sezóna a výlety do hôr už boli o inom. „Veľa sa v tom roku poliezlo. Jedna partia sa vybrala aj na masív Hrubô v Tatrách. Kamarát Menďo sa z tohto výstupu už domov živý nevrátil. Strhla ho lavína,“ hovorí o tragickej udalosti zo slovenských veľhôr Laco.
Najmladší. Ani oni na podujatí nechýbajú. FOTO: HK MANÍN
Aký vlastne bol?
Vlado Špindor Menďo mal dvadsaťpäť rokov, keď ho pri výstupe na masív v Tatrách strhla lavína. Horolezci vedia, že ide o ťažkú stenu, do ktorej sa v zime nevyberie hocikto. Nemal však šťastie. V horách stačí malá chyba, nepatrné podcenenie prírodných živlov, aby sa stalo nešťastie.
„Vlado bol univerzálny lezec, keby som to mal prirovnať k atletike, bol by asi výborný desaťbojár. Liezol od svojich pätnástich rokov. Kamaráti s ním chodili do hôr veľmi radi. Dalo sa na neho totiž spoľahnúť, bol to človek nielen s veľkou fyzickou, ale aj duševnou silou. Zvykol všetkých potiahnuť, lebo do čoho sa zahryzol, to ťažko pustil, pokiaľ nedosiahol cieľ,“ opisuje kamaráta Laco. Dodáva ešte, že bol síce introvert, ale keď sa dostal do partie ľudí, ktorých poznal, vedel sa otvoriť a nepokazil žiadnu zábavu. Bol to tiež priamy človek, ktorý jednal vždy na rovinu a spolu s kamarátmi si naplno užíval mladosť. Známy bol tiež svojou podnikavosťou.
Slovenské veľhory sa mu stali osudnými. Mladý chalan, ktorý mal pred sobášom, sa zo steny už živý nevrátil. „Pred lezením mi povedal, že je to jeho posledná túra v Tatrách. A bola, doslova a do písmena. Odvtedy, keď počúvam takéto výroky, reagujem na ne možno trochu príkro a každému pripomeniem, že netreba takto hovoriť,“ spomína si Laco.
Osudná lavína
Na Hrubô sa vtedy vybrali traja kamaráti.
„Dvaja z nich dosť zložito tento výstup prežili. Vlado sa akurát chystal na bivak. S najväčšou pravdepodobnosťou bol odviazaný. Ale stál na veľkej polici, širokej rampe, takže ak si človek trošku verí, nemalo by sa mu niečo stať. Jano Muráň si povedal, že sa radšej priviaže. Nemal v pláne niečo robiť, liezť. Len tak si povedal, že sa priviaže, keby sa mu nebodaj šmyklo. Zhora sa vtedy spustila lavína. Strhla oboch horolezcov do hĺbky asi tridsiatich metrov,“ opisuje udalosť Laco.
Jano a ďalší horolezec sa celú noc zložito zachraňovali. Keď ráno zistili, že nikto nie je na štande, kde bol Vlado, tušili, že je zle. Z kamaráta našli najprv len topánku, potom kúsky tela. Lavína ho poriadne zomlela. „To sa stalo v utorok alebo v stredu. My sme s inou partiou vo štvrtok odchádzali liezť na Kaukaz. Nevedel som o tom. Viacerí chalani to vedeli, ale nepovedali nám radšej nič pred odletom na expedíciu. Vedeli, že by to nebolo dobré,“ spomína si Laco.
Jano Muráň. S Vladom bol v osudný deň v Tatrách. FOTO: HK MANÍN
Spojenie myšlienok
Myšlienka na oživenie preteku okolo Manína sa v ten rok po Menďovej smrti spojila so snahou usporadúvať každoročne spomienku na kamaráta. „V ten rok veru dôvod na oslavu nebol. Na Menďa, ale aj ostatných kamarátov, ktorí neboli medzi nami, sme si však chceli zaspomínať každý rok,“ vysvetľuje Laco.
Hneď o rok bolo preto na svete podujatie, ktorého sa už tradične zúčastňujú desiatky milovníkov hôr a horolezeckého športu. „Väčšinou je to beh na bežkách. Nie však vždy. Záleží od podmienok. Každý rok to býva niečo iné. Účastníkom sa snažíme beh „osladiť“ rôznymi nápadíkmi,“ usmieva sa Laco. Dodáva, že je to vždy nejaké iné prekvapenie.
Tvrdí tiež, že nejde o žiadnu nenáročnú prechádzku. „Bývajú tam aj dosť ťažké disciplíny, ktoré majú problém absolvovať aj niektorí lezci, čo je penalizované. Naše nápady voláme atrakcie a nikto nevie dopredu, čo vymyslíme. Je to však fajn, keď sa musí človek prekonať a nasadiť do niečoho. O tom je predsa každý šport,“ opisuje akciu Makay.
Keď už účastníkovi konečne podarí doraziť do cieľa, aj tu ho čaká malá škodička. „Dobehneš do cieľa po dvadsiatich kilometroch a tisícpäťsto výškových metroch a ešte skôr než sa môžeš napiť, musíš zjesť vrecúško sušených tyčiniek alebo urobiť päťdesiat drepov či urobiť si z vajíčka praženicu a tú zjesť. Ide o srandy, ktoré ľudia so vzťahom k horám a horolezeckému športu chápu a zabávajú sa na tom, i keď nezúčastnenému človeku by sa mohlo zdať, že je to trochu drsné,“ vysvetľuje Makay.
Manínske okno. Po trase býva vždy veľa krásnych miest. FOTO: HK MANÍN
Príprava a vzácne miesta
Bežeckú trasu sa snažia každý rok pripraviť usporiadatelia tak, aby ľudia absolvovali oba Maníny, teda vrchy, ktoré sa stali symbolom mesta Považská Bystrica.
„Trasu poctivo pripravujeme celý rok s jedným z krstných tatkov akcie Janom Muráňom. Na ceste je veľa prírodných zaujímavostí. Máme tu nádherné skalné hríby, jaskyne a iné zaujímavé útvary, ktoré sú trochu bokom, tak ich ľudia nepoznajú. Vždy je na trati niečo, čo ich prekvapí. Preženieme trať vždy tak, aby boli ľudia poučení, poznali niečo nové. Sú tu naozaj krásne miesta v Manínskej úžine, ktorú málokto pozná,“ hovorí Makay. Tento rok to boli napríklad skalné útvary Sfinga a Havrania skala. Lezecky ide o nezaujímavé miesta, ale ten, kto ich navštívi, spozná jednu z najkrajších scenérii v úžine.
Podujatie nie je teda len o športovom výkone, či možno drsnejšom druhu srandy, ale aj o objavovaní miest, na ktoré by sa človek možno nedostal, i keď sú len tu kúsok za humnami. Ľudia si podľa Makaya aj tento rok trasu veľmi pochvaľovali.
Oddych. Trasa nie je ľahká. FOTO: HK MANÍN
Hory sú už také
Boľavá spomienka na Vladovo nešťastie v horách zostáva v pamätiach najbližších kamarátov stále živá. Pripomína ju aj Menďov memoriál.
„Som rád, že organizovanie akcie pretrváva. Vždy ju absolvujeme inak. Pešo, na bežkách či na bicykli. Som rád, keď je bez toho, aby pribudlo ďalšie meno do zoznamu kamarátov, ktorým sa stala láska k horám osudnou. Žiaľ, niekoľko mien po Menďovi ešte pribudlo. Ale hory sú už také, krásne, ale aj kruté,“ dodáva Laco. Podobných akcií sa na Slovensku organizovalo viacej, máloktoré z nich však vydrží tak dlho ako tento memoriál, ktorý sa dožil svojej dvadsaťpäťky
