mu.
Spoznávanie histórie sa stalo pre dnes už 83-ročného Štefana Meliša záľubou, ktorej sa venoval dlhé roky. Prebádal aj okolie Považskej Bystrice.
Pod jeho vedením pôsobil v rokoch 1992 až 2002 na území považskobystrického okresu archeologický krúžok. „Za zánik krúžku je čiastočne zodpovedný aj zákon o ochrane pamiatkového fondu, podľa ktorého sa hľadaním archeologických artefaktov môžu zaoberať iba študovaní archeológovia, navyše certifikovaní pre takúto výskumnú činnosť,“ vysvetlil ukončenie činnosti.
Spolupráca bola výborná
Štefan Meliš tvrdí, že zákon do značnej miery obmedzil možnosti bádania pre amatérov. „Neviem, ako dnes bádajú mladí archeológovia, respektíve nadšenci, ako som bol v minulosti ja. No myslím si, že takýto zákon prácu komplikuje. Za mojich čias takéto obmedzenia neboli a spolupráca vrcholných predstaviteľov našej archeológie a nadšencov bez titulovaného vzdelania prebiehala vynikajúco. Nejeden výskum, prechádzku, bádanie som absolvoval s významnými slovenskými archeológmi,“ povedal.
Archeologický krúžok na výstave v CVČ v roku 1998. FOTO: ARCHÍV ŠM
Doplnil aj príklady. „Ešte v šesťdesiatych rokoch som množstvo nálezov uskutočnil s nebohým PhDr. Petrovským-Šichmanom. V nastávajúcich rokoch som spolupracoval s pánom PhDr. Karolom Pietom, DrSc., či s omnoho mladším archeológom Mgr. Jozefom Moravčíkom. Všetko to boli a sú významní archeológovia. Mnoho rokov som členom Slovenskej archeologickej spoločnosti, zúčastnil som sa nejedného semináru, stretnutia, mítingu. V minulosti som bol veľmi aktívnym a myslím, že pre archeológiu nášho regiónu som toho urobil dosť. Mám množstvo zážitkov, stretol som množstvo ľudí, ktorí si v srdciach chovajú lásku k domovine, histórií. Za to som veľmi vďačný,“ rozpráva o sebe a svojom pôsobení v odborných kruhoch.
Nálezy si nenechávali
Štefanovi Melišovi i členom archeologického krúžku sa podarilo nájsť veľa stôp z histórie. Niektoré vzácnejšie, iné menej. „Asi najväčšími objavmi a zároveň najcennejšími artefaktmi, ktoré sa mi podarilo počas mojej aktívnej činnosti nájsť, sú staré strieborné keltské mince. Jednu som našiel na Prednej Hôrke, druhú na vrchu Klapé v Udiči. Veľmi významné sú i náleziská veľkomoravských hrivien – tých bolo päť a svetlo sveta ukázali na Širokej v Dolnej Marikovej. Ešte azda nesmiem zabudnúť na mnohé slovanské mohyly z obdobia z 9. storočia v okolí Beluše a Sverepca. Významných nálezov však bolo určite viac. Vždy, keď sme niečo našli, urobili sme záznam, nákres a potom sme predmet odovzdali Matici slovenskej, prípadne múzeu,“ vysvetľuje. Takto sa zbierky múzeí rozšírili o mnoho cenných artefaktov – dokonca staré keltské mince. Tie sú v súčasnosti majetkom inštitúcií ako Múzeum Púchovskej kultúry, Matica Slovenská a podobne.
Skrytá história
Skutočnému nadšencovi histórie nestačí len študovať literatúru. Najväčšia krása je v objavovaní. Štefan Meliš má s tým veľa skúseností. Nebolo žiadnou zvláštnosťou vidieť ho ako jednotlivca či v skupinke pri hľadaní predmetov z našej dávnej histórie. „Ja osobne som za takmer polstoročie prechodil a prebádal hlavne Papradnianskú, Domanižanskú, Sverepskú, Pružinskú a Belušskú dolinu. Ponachádzal som množstvo hradísk, mohylníkov, obetísk spolu s črepmi a artefaktami,“ zaspomínal si.
Hľadanie podľa neho nie je ľahké. „Niečo sa hľadá ľahšie, niečo ťažšie. Keď však viete, ako a kde hľadať, nie je to nič nemožné. Mohylníky napríklad vznikali väčšinou na kopcoch – ľudia tak robili, aby ich zosnulí predkovia ďaleko videli. Svojich predkov spaľovali, popol, spolu s predmetmi, ktoré zosnulému patrili, vložili s jeho ostatkami do džbánu či krčahu a zahrabali hlinou, prípadne kamením. Keď išlo o náčelníka, prípadne významnú osobu svojej doby, mohylník býval väčší.“
Ako napovedá nákres, sú aj v okolí Sverepca: FOTO: (ŠM)
Náleziská takýchto mohylníkov sú najmä južne od Považskej Bystrice – v Papradnianskej a Belušskej doline. Sú miesta, hlavne vrchy, kde je takýchto nálezov viac ako dvadsať – Briestenné a oblasť Budzina, Ostrá Malenica – medzi Pružinou a Belušskými Slatinami. Okrem nich tiež mnohé, menej početné, zato rovnako významné lokality – vrch Manín, Bukovina, Kostolec, Bosmany...
Hradiská boli najmä popri riekach
Popri Váhu, ktorý bol už v predhistorickom období pomerne husto obývaný, je množstvo hradísk. Prezrádzajú ich hlavne obranné valy, ktoré tu boli budované. „Rieky boli v dávnej minulosti jednou zo základných podmienok určujúcich, kde budú ľudia budovať svoje sídla. Voda vždy bola a je pre ľudí zásadná – využíva sa na dopravu, je dôležitá pre poľnohospodárstvo, celý život ľudí je ňou limitovaný. Preto bolo Považie pre budovanie sídiel výborné,“ objasňuje Štefan Meliš.
Takto vznikli hradiská pozdĺž celého Považia. Niektoré boli drevené, iné, tie významnejšie, mali hlavné obranné valy a steny z kamenia. „Napríklad hradisko na Podskalskom Roháči bolo vďaka miestu, na ktorom bolo vybudované, takmer nedobytné. Rovnako tak tie, ktoré boli vybudované na Malom Maníne či nad Súľovom. Určite boli aj v Kostolci, na Prednej Hôrke, v Dolnom Moštenci, v Hatnom, v Pružine, Jelšovom, Beluši, Hájnici, Podváží, Hvozdnici, Papradne, Prečíne a na mnohých iných miestach,“ poukazuje na mnohé miesta, okolo ktorých prechádzame a možno ich ani nevnímame.
Máme sa čím pochváliť
Na strednom Považí bolo v minulosti vybudovaných aj veľa obranných hradov. „Len v priestore od Žiliny až po Dubnicu sa ich nachádzalo relatívne veľké množstvo. Niektoré plnili obrannú funkciu, iné boli obývané celoročne. Na severe to bol Hričovský či Bytčiansky hrad, južnejšie od nich Súľovský a Lietavský, smerom od severu na juh nasleduje Považský hrad, hrad Domaniža, Košeca, Ilava. Zo severnej strany váhu je to v tejto oblasti hrad Lednica či ten vo Vršateckom Podhradí,“ stručne vysvetľuje Štefan Meliš.
Archeológovia pri slovanskom hradisku v Pružine v roku 1997. FOTO: ARCHÍV ŠM
Hoci z hradov sú zväčša už len ruiny, stále je čo obdivovať. Keď už nie hrady, tak je to nádherný pohľad z kopcov, na ktorých stáli. „Krásna príroda a bohatá história je to, čím obyvatelia stredného Považia disponujú a určite sa tým môžu pochváliť celému Slovensku, ba aj svetu,“ dodal.
Autor: Anton Kasagranda
