Kristína v Rusku pomáhala zdravotne postihnutým deťom. Práca s nimi bola ťažká, ale dala jej veľa skúseností do ďalšieho života.
Napriek tomu, že chladné Rusko nebolo jej vysnívanou krajinou, neľutuje ani jeden deň, ktorý tam strávila.
Snívala o tom tri roky
Kristína Madajová bola počas školy pracovníčkou Študentskej rady v Trenčíne, odkiaľ chodili na rôzne školenia.
„O projekte som sa dozvedela asi tri roky dozadu na jednom školení, ktorého som sa zúčastnila s riaditeľkou dubnického materského centra Tamarou Pakanovou. Strašne sa mi to zapáčilo a snívala som o tom, že raz si to vyskúšam. Mojou vysnívanou krajinou bola Brazília, ale to nevyšlo,“ spomína Kristína.
Keďže bola práve v maturitnom ročníku, musela pri výbere projektu a cieľovej krajiny prihliadať na čas, kedy by mohla vycestovať. A tak sa stalo, že tou najlepšou voľbou bolo práve Rusko. „Projekt mi sadol, lebo bol o práci s deťmi, čo som vždy chcela, takže som neváhala ani chvíľu.“
Pri zemlianke.
Škola neutečie
Jej práca spočívala v asistovaní na hodinách s postihnutými deťmi. „Keď sme sa po čase naučili viac o ich správaní a práci s nimi, tak sme s nimi mohli pracovať aj sami v takej špeciálnej miestnosti. Boli v nej rôzne prístroje na oživovanie svalstva a na podporu vnímania. Ale viac-menej sme pomáhali na tých hodinách,“ opisuje dni strávené v Rusku mladá dobrovoľníčka.
V ďalekej krajine získala veľa cenných skúseností, ktoré možno ovplyvnia aj jej ďalší život. Možno ju práca s deťmi ovplyvní aj pri výbere vysokej školy. „Rozmýšľala som, že štyri roky som strávila na strednej škole a ďalších päť by som sa mala „zašiť“ na vysokej, tak snáď si jeden rok môžem dať voľno, porozmýšlať o tom, čo chcem robiť v budúcnosti a ísť si vyskúšať dobrovoľníctvo. Nič neľutujem. Škola mi predsa neutiekla,“ hovorí s úsmevom.
Medzinárodný večer s kamarátmi (Slovensko, Egypt, Srbsko, Rusko, Nemecko).
Podpora priateľa
Projekt Kristínu zaujal natoľko, že od prvej chvíle, ako o ňom počula, vedela, že to chce zažiť na vlastnej koži. Projekty trvajú najviac jeden rok, Kristínin v Rusku bol však len na šesť mesiacov. „Povedala som si, že chcem ísť, aj priateľovi som povedala, že pôjdem a teba tu nechám,“ smeje sa sympatická študentka.
„Rodičia protestovali, aj keď viem, že mi veria, lebo som najstaršia zo súrodencov, ale nepáčilo sa im, že by som mala ísť do Ruska, pretože v nich vyvolávalo strach. Naopak, priateľ ma v tom od začiatku podporoval, lebo vedel, že som o tom snívala. Povedal, že to nejako vydržíme a my sme to naozaj aj vydržali.“
Slovenčina s ruským prízvukom
Kristínu išla do štvrtého najväčšieho mesta Ruska. „Nižnij Novgorod vôbec nevyzeral ako mesto, ktoré má jeden a pol milióna ľudí. Zdalo sa mi maličké. Prekvapila ma mentalita ľudí, ktorí sú do seba dosť uzatvorení. Nedávajú veľmi najavo emócie, čo je presný opak mňa. Mesto bolo až do roku 1993 zatvorené pre turistov, takže život tam bol iný, ako napríklad v Moskve, ktorá bola taká európskejšia,“ hodnotí Kristína.
Keď sa mladá žena rozhodla pre projekt v Rusku, nepoznala skoro žiadne ruské slová, dokonca ani azbuku. „Keď som tam prišla, mala som za sebou len pár hodín doučovania ruského jazyka. Vedela som len niekoľko fráz a naučila som sa azbuku. Ale veľmi mi pomohla slovenčina, lebo zahraniční kolegovia, čo tam boli tiež ako dobrovoľníci či už z Estónska alebo z Talianka, mi rozumeli, keď som rozprávala po slovensky s ruským prízvukom. Ale potom som sa ako tak naučila aj po rusky,“ smeje sa.
Na vyučovanie s vychovávateľkou sa museli pripraviť.
Ťažké lúčenie
Práca s deťmi je sama o sebe veľmi ťažká. Keď sa k tomu pridá ešte aj zdravotné postihnutie, je jasné, že Kristína to nemala ľahké. „Podľa mňa sú postihnuté deti oveľa vďačnejšie ako zdravé. Človek sa na ne ani nemôže hnevať. Mali sme tam dve skupiny. V prvej boli detičky do 15 rokov a boli všetky autistické. Druhú skupinu tvorili ľudia od 18 do 25 rokov. S nimi sme už napríklad riešili aj lásku, keďže niektorí sa do seba zaľúbili. Dalo sa s nimi aj normálne porozprávať. Veci sme museli často riešiť aj empaticky, najmä pri tých menších detičkách, ktoré ešte nevedeli rozprávať,“ spomína Kristína.
Mladej dobrovoľníčke je ešte aj teraz smutno, keď si spomenie na lúčenie. Pol roka ubehlo ako voda a bol čas ísť domov. „Tešila som sa na rodinu a priateľa, ale bolo mi smutno za kamarátmi. Aj v byte sme sa stretli výborná partia. Boli sme tri – ja, Jana z Nemecka a Marcela zo Slovenska. Bol to naozaj veľký smútok,“ priznáva úprimne.
Hodina ruského jazyka s ostatnými dobrovoľníkmi.
Učarovala jej Moskva
Kristína vďaka projektu zažila skutočne veľa. Naučila sa mnohým veciam, spoznala novú krajinu aj ľudí a navštívila mnoho pamiatok v Rusku. „Najviac ma očarila Moskva. Bolo to nádherné a očarujúce mesto, aj napriek tomu, že sme tam boli v zime.“
Mesiace strávené v Nižnom Novgorode nebude nikdy ľutovať, pretože si vyskúšala, aké je to pracovať s deťmi, s ktorými sa škaredo pohral osud, no tie sa nevzdali a vychutnávajú si každý deň života. „Bolo krásne, keď ma objali alebo keď mi venovali svoj úsmev. Naozaj mi je smutno, ale som veľmi vďačná za to, že som to mohla zažiť. Škoda, že sa to dá len raz za život. Určite to odporúčam každému, kto chce niečo nové zažiť, nebojí sa cudzej krajiny a nových ľudí, ako aj náročnej, ale za to krásnej práce,“ uzatvára svoje rozprávanie Kristína Madajová.
