DUBNICA NAD VÁHOM. Základná škola Pavla Demitru sa môže pochváliť nejedným hokejovým reprezentantom. Počas tohtoročných majstrovstiev si jej žiaci mohli opäť spoločne vychutnať stretnutia Slovenska.
Našich hokejistov najskôr povzbudzovali len prostredníctvom televíznych obrazoviek, potom sa s nimi dokonca stretli naživo. Atmosféra bola viac ako vynikajúca.
Návrat do školských lavíc
Ivan Baranka, Mário Bližňák, Tomáš Tatar a Marek Hovorka sa po niekoľkých rokoch opäť vrátili na pôdu svojej bývalej základnej školy. Návrat to bol famózny, veď pred pár rokmi opúšťali svoje triedy ako žiaci deviateho ročníka a vrátili sa v úlohe vicemajstrov sveta.
Privítali ich nielen známi učitelia, ale najmä plná telocvičňa nadšených detí. Nechýbali reprezentačné dresy, vlajky, transparenty a úvodný pokrik: „Vy ste tu doma!“
Po emotívnom úvode už nasledovala beseda, ktorú mal pod palcom riaditeľ školy Ferdinand Brunovský. O otázky nebola núdza. Deti sa predbiehali v tom, kto strieborným chlapcom položí viac otázok. Okrem klasických, ktoré smerovali k pocitom hráčov po zisku medailí, sa našli aj nezabudnuteľné „perly“. Hokejistov pobavila najmä otázka, ako sa cítili v roku 2002, keď sa stali majstrami sveta. Keď doznel smiech, slova sa ujal riaditeľ školy, ktorí mladým nadšencom vysvetlil, že pred desiatimi rokmi v Rusku títo štyria hráči ešte neboli.
Pocit víťazstva nekúpiš
Spomínalo sa aj na bujaré oslavy, ktoré v podstate pokračujú dodnes. „Oslavovať sme začali už v lietadle. Musím uznať, že to boli a vlastne ešte aj sú, veľké oslavy. Potom sa pokračovalo v Bratislave na námestí. Tam to bolo veľkolepé,“ spomína Mário Bližňák.
„Ten pocit víťazstva jednoducho nekúpiš. Je to úžasné. Prial by som všetkým, aby niečo takéto zažili,“ dopĺňa ho spoluhráč z reprezentácie, Ivan Baranka. „Najkrajšie pocity boli po zápasoch s Kanadou a Čechmi. Po nich sme vedeli, že už je medaila istá,“ priznáva sa Tomáš Tatar.
Všetci chalani navštevovali športovú triedu. Žiakov zaujímalo, či sa báli, keď nastupovali do školy. „Na začiatku sme sa tešili na spolužiakov. V deviatej triede sme plakali za chalanmi z triedy, ale najmä za dievčatami, ktoré v tej triede neboli,“ smeje sa syn dubnického viceprimátora.
Mladí hokejisti začali so športom ešte v predškolskom veku. Otec Tomáša Tatara si spomína na fotografiu, na ktorej je jeho syn zachytený prvýkrát na korčuliach. „Mal tuším okolo dvoch rokov. Museli sme ho držať, aby nespadol,“ smeje sa hrdý otec.
Varenie a pestovateľské práce
Momentálne štyroch mladých športovcov najviac zamestnáva jednoznačne hokej. Čo však mali najradšej z vyučovacích predmetov počas školských čias? „Čítanie, písanie a varenie,“ vybuchne od smiechu Ivan Baranka.
V odpovedi pokračuje jeho spolužiak Marek Hovorka. „A ešte aj matematiku, slovenský jazyk, týmto zdravím svoje pani učiteľky a jednoznačne hudobnú výchovu a pestovateľské práce. Boli sme výborní žiaci. Napríklad ja som mal na vysvedčení samé jednotky.“
Na otázku, akú najvtipnejšiu poznámku dostali do žiackej knižky, opäť reaguje Hovorka. „Váš syn počas vyučovacej hodiny opäť čítal noviny.“
Všetci sa ale zhodli v tom, že najradšej mali najmä hokejové tréningy. Zaspomínali si na trénerov Holazu, Hovorku a Fabuša. Po tom, ako odzneli mená dubnických trénerov, zaburácal telocvičňou obrovský potlesk.
Najlepšie boli prestávky a obedy
Hokejisti trpezlivo odpovedali na všetky otázky svojich obdivovateľov. Tých však neubúdalo, ba dokonca hlásiacich sa rúk pribúdalo. Mnohé z nich boli zaujímavé a strieborní chlapci si museli zaspomínať na to, ako to vyzeralo, keď boli oni na mieste žiakov.
Vtipných odpovedí sa žiaci Základnej školy Pavla Demitru dočkali aj pri otázke, čo mali v škole najradšej škole. „Prestávky,“ pohotovo reaguje Ivan Baranka. „A ešte aj obedy,“ dopĺňa ho Tomáš Tatar. „Baviča“ v sebe nezaprie ani Marek Hovorka, ktorý sa pridá a spomenie aj odchody zo školy.
Potom sa však prešlo na vážnejšie témy. Žiakov zaujímalo, ako sa dostali do reprezentácie. „Treba na sebe pracovať už od začiatku. Tvrdo trénovať, stretnúť tých správnych trénerov a podávať dobré výkony,“ radí Mário Bližňák.
Ivan Baranka zasa odpovedá na to, ako si zvykli na trénera Vůjteka. „Je to charizmatický tréner. Obľúbili sme si ho. Vie nás aj vypočuť, dal nám všetkým šancu. Spolupráca s ním je vynikajúca.“
Tomáš Tatar zase odpovedal na to, kto ho naučil tak dobre tancovať. Narážali na jeho tanečný výkon, ktorý podal po prílete z Helsínk na pódiu v Bratislave. „Keď som počul hrať hudbu, tak som sa začal vlniť. Videl som, že sa to ľuďom páči, a tak som pokračoval. Ale žiadne hodiny tanca som nemal,“ zasmial sa nádejný tanečník.
Dievčatá museli odháňať
Na časy, keď do školských lavíc každý deň sadali dnešní strieborní chlapci, spomína aj ich triedna učiteľka Eva Drieniková. „Ja si na nich spomínam len s radosťou a láskou. Keď som sa dozvedela, že na majstrovstvách budú hrať Baranka a Hovorka, tak som v zborovni povedala, že bude určite medaila. A nikto mi neveril. Pretože Ivan, to je taký baran, čo do všetkého tvrdohlavo ide. Marek Hovorka nechá na ľade aj dušu. Mária Bližňáka som zasa učila slovenčinu a poznám ho ako veľmi poctivého žiaka. Tá jeho poctivosť sa prejavila aj na ľadovej ploche. Tak ako sme ich poznali na základnej škole, sa prejavujú aj dnes a my môžeme byť na nich hrdí.“
Eva Drieniková spomína aj na to, že sa na nich nikdy nevedela poriadne nahnevať. „Skutočne nikdy neprišlo k takej situácii, kedy by som si povedala, že končím ako ich triedna. To bola jediná trieda, ktorá vedela odkiaľ pokiaľ. Boli mojou prvou športovou triedou. Boli veľmi chtiví. Učili sa na samé jednotky, často si aj sami vypýtali nejaké úlohy. Dodnes na nich spomíname aj s pani učiteľkou Bujnovou. Hoci v hokejovej triede bola absencia dievčat, chlapci sa na nezáujem zo strany opačného pohlavia sťažovať nemohli. Spomínam si, ako som musela dokonca od našej triedy odháňať staršie dievčatá,“ smeje sa bývalá triedna.
Po tom, ako hokejisti odpovedali na všetky zvedavé otázky žiakov, venovali každému svoj podpis. Nechýbala ani prechádzka školskými chodbami a ujsť si nenechali ani návštevu svojich bývalých tried.
