PAPRADNO. Šiestak Matej, ktorý je telesne hendikepovaný, môže odteraz cestu do svojej triedy zdolávať oveľa jednoduchšie a dôstojnejšie. Vďaka finančnej zbierke, ktorú zorganizovala škola, sa podarilo zakúpiť stoličkový výťah.
Zbierka je aj dôkazom toho, že ľuďom nie je ľahostajný osud druhých, tak ako dnes počuť veľmi často. V menších aj väčších sumách totiž takmer polovicou prispeli, okrem nadácií a podnikateľských subjektov, práve obyvatelia obce.
Výťah mu veľmi pomohol
Matej má triedu na druhom poschodí. Musí tak zdolávať schodište, na ktorom si nemôže pomôcť s chodítkom.
Pretože je to chlap, ako sa patrí na jeho vek, s fyzickou pomocou kamarátov, učiteľov či rodičov je to už problematické. Maťo síce šikovne zdolá túto prekážku do triedy aj sám, ale len kolenačky a s pomocou rúk.
Chodiť hore stoličkovým výťahom je podľa jeho slov niečo celkom iné, je viac nezávislý. „Jazdí sa mi na ňom výborne. Mám ho od apríla tohto roku. Je pre mňa oveľa lepšie a jednoduchšie dostať sa na druhé poschodie, kde mám triedu aj všetky učebne, kam chodíme. Predtým mi museli viac pomáhať spolužiaci. Najviac asi Tomáš, Dominik a Matúš,“ prezradil Matej Moravík.
Váži si to
Matej je mimoriadne bystrý a veľmi výrečný chlapec, ktorý je navyše veľmi úprimný a otvorený. „Mám jeden tajný sen, chcel by som chodiť,“ pohotovo odpovedal na otázku, čo by si ešte prial. Rýchlo hneď dodáva, ako ho potešilo, že môže chodiť lepšie po škole vďaka ochote iných. „Som veľmi rád, že tu niečo podobné mám a chcem poďakovať všetkým, ktorí mi na tento výťah prispeli,“ hovorí.
Z jeho slov cítiť, že aj do školy chodí rád a darí sa mu dobre. „Najobľúbenejšie predmety sú slovenčina, angličtina, nemčina, výtvarná výchova, matematika, fyzika a technika,“ menuje pohotovo. V súvislosti s výťahom a spolužiakmi prezrádza aj jedno malé tajomstvo. „Niekedy ma prehovárajú, aby som sa im dal odviezť na mojej špeciálnej stoličke. Raz som im ho dal aj vyskúšať,“ usmieva sa Maťo. Urobil to rád, veď sú kamaráti.
Ochota ich milo prekvapila
Ochota ľudí všetkých veľmi milo prekvapila. „Keď som s tým začala, len tak v kútiku duše som verila, že sa mi to podarí. Nakoniec to vyšlo vďaka dobrým ľuďom, ktorým patrí naša veľká vďaka. Teší ma, že aj v dnešnej dobe sa nájde veľa takých, ktorí sú ochotní pomôcť,“ hovorí Margita Bulíková, učiteľka školy, ktorá prvá prišla s iniciatívou. Maťo je jej vnúčik, a tak nám ešte prezrádza. „Má rád rýchlu jazdu v aute. Keď sa vezie, nepozoruje okolie, ale tachometer. Keď sa vezie na výťahu, najradšej by aj tu pridal na rýchlosti,“ hovorí Bulíková.
Riaditeľka školy Helena Janasová v súvislosti so zbierkou vysvetľuje, že nastúpila, už ako sa hovorí, do rozbehnutého vlaku. „Organizátorkou bola pani učiteľka Bulíková. Keď som sem prišla, vec som len dotiahla do konca. Som veľmi rada, že sa niečo podobné podarilo. Čo ma veľmi teší, je to, že veľkou mierou k tomu, aby sa pomohlo nášmu žiakovi, prispeli obyvatelia obce Papradno, ktorým nebol ľahostajný osud chlapca. Zdôstojnili mu tak podmienky pobytu v škole, za čo im veľmi pekne ďakujeme. Rovnako aj ostatným sponzorom, ktorí prispeli,“ hovorí Janasová.
Pomôže viacerým
Informácia o zbierke na stoličkový výťah bola zverejnená na webových stránkach školy a prosba o pomoc bola zverejnená aj v miestnom časopise, ktorý vychádza v obci Papradno. „Na našu žiadosť zareagovali ľudia rýchlo a veľmi milo nás prekvapili. Zbierali sa menšie aj väčšie čiastky, kto ako mohol,“ upresňuje okolnosti zbierky riaditeľka školy. Výťah nepomôže len Maťovi. Do školy majú prijať ďalšie dieťa, ktoré môže tento výťah používať.
Vďaka ochote ľudí sa podarilo vyzbierať 11-tisíc eur a z toho viac ako 4400 eur vyzbierali obyvatelia obce Papradno. Ostatné financie boli od súkromných podnikateľov a dvoch nadácií. Zbierka trvala asi rok a pol.
Na dobrú vec prispeli v Papradne radi
Chceli sme dať priestor aj obyvateľom obce v súvislosti so zbierkou na stoličkový výťah. Po absolvovaní viacerých neúspešných pokusov spýtať sa niečo len tak náhodne tých, čo prispeli, musíme skonštatovať, že v Papradne sú veľmi skromní ľudia.
Je to normálna vec
Väčšina darcov spomedzi obyvateľov nechcela, aby sme ich spomínali v novinách. „Prispela som, veď je to na dobrú vec pre chlapca tu, z obce. Tak prečo nie? Ale meno vám hovoriť nebudem. Veď je to normálne,“ dostali sme odpoveď od jednej z obyvateliek, ktorá hneď utekala preč, keď zbadala fotoaparát. Takýchto reakcií bolo viac.
Ostatné reakcie
Ľudia v Papradne však jednoznačne aktivitu ocenili. „Určite je dobré, že sa niečo podobné zorganizovalo. Je to veľké plus nielen pre samotné dieťa, ale aj pre jeho rodičov. Sama mám tri deti, budú sem chodiť do školy a som rada, že sa takto vychádza v ústrety,“ povedala Martina Gughová.
„Je to dobrá vec. Možno je to aj tým, že sme na dedine. Ľudia sú asi ochotní pomôcť si viac ako v meste,“ povedala Ľuba Bačíková.
„Viem, že ľudia dávali, len práve vtedy som tu nebol, bol som mimo, v práci. Bol to dobrý nápad. Poslúži to možno nielen pre toho chlapca, ale aj pre niekoho druhého. Je tu viac detí, ktoré potrebujú takúto pomoc,“ povedal pán Ľuboš.
Prispeli aj celé pracovné kolektívy. „Určite je to dobré. Chceli sme podporiť správnu vec. Všetci myslíme, že v dnešnej dobe by už mali mať v školách aj bezbariérové vstupy a malo by sa pomáhať takýmto deťom. Nikto nikdy nevie, či práve naše dieťa alebo vnúča nebude potrebovať niečo podobné,“ povedala za všetkých zamestnancov domova sociálnych služieb, ktorí prispeli, riaditeľka Viera Lališová.
