Prvýkrát spolu
Do Jihlavy cestovalo štvorčlenné družstvo v zložení Daniel Žilovec, Jaroslav Cisík, Branislav Šukala a Peter Faktor. „O pretekoch sme sa dozvedeli na internete, tak sme sa prihlásili. Výhodou bolo, že ako zahraniční účastníci sme nemuseli štartovné platiť vopred, ale až po príchode na mieste pretekov. Ak by bolo mimoriadne nepriaznivé počasie, nešli by sme a o vklad by nám neprepadol. Organizátori pozvánky neposielajú, kto chce príde. Preteky boli súčasťou Česko-slovenského pohárá, tri podujatia sú v Čechách a jedno na Slovensku. Pre tím to bolo niečo úplne nové, skúsenosť z podobnej akcie sme mali iba ja s Braňom v Rajeckej Lesnej,“ hovorí Jaroslav Cisík.
Najkrajší okruh
„Časť pretekov viedla centrom mesta a spolu s terénom meral jeden okruh 9,5 kilometra. Profil trate bol členitý s prevýšením medzi 150 – 200 metrov. Na trati bolo všetko, asfalt, schody, ktoré sme hore vybiehali a dole schádzali na bicykli, zákutia okolo mestských hradieb. V strede mesta sa jazdilo za čiastočne obmedzenej premávky medzi taxíkmi či autobusmi. V teréne nechýbali technické pasáže, zákruty, či prejazd cez úzku lávku. V mojej doterajšej kariére to bola najkrajšia vyvážená trať. Cez deň bolo dosť divákov, ktorí pretekárov bez rozdielu povzbudzovali,“ pokračuje Jaro.
Nerovnaká porcia
„Štart bol presne napoludnie a predchádzala mu naša porada, kde sme si určili, v akom poradí budeme jazdiť. Podľa pravidiel je na trati vždy jeden člen tímu, striedanie je ľubovoľné. Ďalší je pripravený v cieli a zvyšní dvaja oddychujú, alebo sa mohli občerstvovať či osviežovať sprchou. Počas dvadsiatich štyroch hodín sme spolu absolvovali 53 okruhov, čo bolo 503 kilometrov. Začínal Daniel a každý z nás išiel po dva okruhy. Neskôr sa to zmenilo, lebo začal som mať problémy s kolenom a v nedeľu som bol už iba v depe a na trati sa striedali už iba moji traja kolegovia. Prešiel som iba deväť okruhov, najviac im mal na konte jaro – šestnásť. Víťazný tím absolvoval o štyri okruhy viac, tvrdý boj bol o druhé miesto, kde rozhodovali minúty. Naša strata na pódiové umiestnenie nebolo hrozná, na tretí tím sme stratili dve kolá. Ak zoberieme do úvahy, že prvé tri družstvá súťažili s pretekármi, ktorí na rozdiel od nás majú oveľa lepšie podmienky na prípravu, s výkonom môžeme byť spokojní,“ informuje kapitán Braňo Šukala.
Superčas s defektom
„Jeden okruh trval približne 22 minút, ale najlepší čas pretekov bol o minútu lepší. Najlepší výkon z nášho tímu dosiahol Jaro Cisík – 22:01 min, čo bol sedemnásty najlepší výkon spomedzi všetkých viac než štyroch stoviek pretekárov. Bol to v jeho treťom okruhu a paradoxne dostal defekt a do cieľového priestoru prišiel na prázdnej duši. Niektorí dosahovali lepšie časy, pretože išli iba šesť či dvanásťhodinový pretek. Neskoro sme sa dozvedeli, že v prvom okruhu bola vypísaná prémia za najrýchlejšie kolo a pri spoločnom štarte všetci „leteli ako blázni“ a práve tu padol rýchlostný rekord 29 km/h. Priemerná rýchlosť bola približne 23 km/h.,“ pridáva sa Daniel Žilovec.
Najlepší cudzinci
„V našej kategórii štvorčlenných tímov do 40 rokov štartovalo devätnásť družstiev. Za prvými štyrmi českými sme boli ako najlepší zahraniční účastníci. Z dvoch ďalších slovenských tímov Divina skončila hneď za nami so stratou takmer celého okruhu a Dema team bol deviaty. V ostatných kategóriách, o ktorých sme prehľad nemali, boli možno aj ďalší cudzinci, no nik z nich neskončil lepšie ako my,“ s hrdosťou hovorí kapitán Braňo.
Noční jazdci
Necelá polovica pretekov sa išli v noci, čo kládlo na pretekárov väčšie nároky. „pripravili sme sa dobre, na riadidlách sme mali 1200 – lumenové svetlá, na rozdiel od Rajeckej Lesnej, kde sme mali iba obyčajné malé svetlá. Pri pohľade z depa sa všetkým naskytol v noci nádherný pohľad na pohybujúce sa svetlá v serpentínach na svahu. Vyzeralo to, akoby sa tam pohybovali svätojánske mušky. Jediným problémom bol nájazd na lávku, kde pri chybe hrozil náraz riadidlami do zábradlia a prípadný pád. Okolo 22. h odrazu zmizli z trate všetci organizátori a ostali na nej iba pretekári. Ak by niekto spadol dolu svahom do hustého porastu, bol by problém si ho všimnúť, aj keď povinnosťou bolo mať červené svetlo. Nad ránom sme stretali hlúčiky zabudnutých fanúšikov, ktorí v okolí trate zaháňali smútok z prehry s našimi hokejistami alebo oslavovali výhru Chelsea v Lige majstrov. Našťastie boli hluční, takže ku kolízii nedošlo,“ smeje sa Jaro.
Chýbal masér
„Krízu sme počas pretekov nemali, väčšina z nás na spánok nepomyslela. Psychicyk na tom bol najlepšie asi Daniel, ktorý do dvoch minút dokázal zaspať a spolu naspal asi poldruha hodiny. Strava bola podobná ako na iných pretekoch gely, tyčinky, ale na trať sme ju nebrali, možno trochu vody rezervnú dušu. V prípade defektu veľa možností nebolo. Buď prísť na prázdnej galuske, alebo sa vrátiť do cieľa v protismere a požiadať vymazanie kola alebo skúsiť defekt opraviť priam na trati. Pred pretekmi sme si dali dobrú večeru, a potom už bola klasická pevná strava – polievka, špagety, guláš. S jedením to nebolo ľahké, pretože posťahovaný žalúdok porciu zvládol na viackrát. Bolo o nás dobre postarané, dostatok ovocia, zeleniny, pitný režim, vlastného kuchára sme nemali. Škoda, že sme nemali maséra, alebo masérku, zišli by sa. Do budúcnosti by sme sa nad tým mali zamyslieť,“ usmieva sa kapitán.
Hokejová radosť
Počas pretekov sa hral semifinálový zápas MS Slovensko – Česko. „Diváci fandili, a keď česi vyrovnali, ozývalo sa celé mesto. Ja som na svoje ďalšie dva okruhy vyrážal v závere druhej tretiny za stavu 1:1. Hovoril som si, keď bude ticho, gól sme nedostali. Prešiel som okruh, nič sa nedialo až v po príchode do cieľa ďalšieho okruhu som sa pýtal, či sa ešte hrá, alebo sme vyhrali. Jeden z organizátorov s kyslým úsmevom povedal, že sme vyhrali. Večer vo veľkom občerstvovacom stane domáci povzbudzovali Chelseu s Peterom Čechom v bráne proti Bayernu v Lige majstrov a fandili je viac, ako hokejistom. Na oslavu výhry nad českom nebolo kedy, ale všetko sme si vychutnali až doma,“ spomína Daniel.
Ďalšie ciele
Radi by sme sa zúčastnili ako tím na dvadsaťštyrihodinovke v Poluvsí v prvý júlový týždeň, ale možno vyskúšame aj Bystričku. Spolu s Braňom absolvujeme všetky oblastné preteky, ale nechýbame ani v ostatných kútoch Slovenska. Prednosť má terén, na ceste jazdíme menej, na rozdiel od Daniela, ktorý prvýkrát v tomto roku sadol na horský bicykel až V Jihlave, ale v nohách už mal 3000 kilometrov na ceste. Preteky podobného rázu sa jazdia ale v oveľa väčšom rozsahu sú populárne najmä v Kanade, či USA, ale na to by sme museli byť iní profesionáli,“ dodáva Jaroslav.
Pretekári Finančné centrum teamu dosiahli po organizačných úspechoch aj ďalší športový v na Slovensku netradičnej disciplíne. Či si trúfnu po maratóne horských bicyklov a cyklokrose na takúto veľkú akciu, ukáže čas.
