POVAŽSKÁ BYSTRICA. Na panelákovom balkóne sídliska Rozkvet sa opäť uhniezdil párik sokola myšiara.
V kvetináči sa vyliahli štyri mláďatá. Zatiaľ sú neoperené. Rodičia sa o ne starajú spoločne. Ich obetavosť by bola určite dobrým príkladom i pre niektorých nezodpovedných ľudských rodičov.
Už druhýkrát
Dravce hniezdia na balkóne bytu syna Jaroslava Ševčíka, ktorý býva o poschodie vyššie ako otec. Jaro je lesný inžinier, k prírode má veľmi blízko. Je každodennou súčasťou jeho práce. Tento rok po zahniezdení dravcov oslovil ochranárov.
„Tieto dravce v prirodzených podmienkach fungujú na vysokých bralách. Sídliská im nahrádzajú tieto bralá. Hľadajú najvyššie polohy, najvyššie budovy s prístreškami alebo výklenkami. Keď nájdu vhodnú lokalitu, ktorá sa im páči, sú schopné zahniezdiť. Na synov balkón prišli už druhýkrát,“ hovorí Jaro.
Jaro odsledoval, že veľmi rady hniezdia práve v pozdĺžnych kvetináčoch. „Majú pekný výhľad na celú krajinu ako v prírode. Keďže je tu dostatok potravy, ako hlodavcov, myší, tu a tam nejakých krtkov, tak mláďatá vychovajú. Vlani ich bolo päť. Teraz mali šesť vajíčok, ale vyliahli sa len štyri,“ vysvetľuje Jaro.
Dodáva, že na považskobystrickom sídlisku, ktoré sa rozkladá vyššie nad mestom, sa sokol na balkóne uhniezdil už aj v iných panelákoch.
Vytláčame ich
Na otázku, či si nevytvorili tieto dravce na Rozkvete svoju obľúbenú lokalitu, Jaro odpovedá, že zvieratá sú veľmi prispôsobivé.
„Ich životný priestor v prírode sa neustále zužuje. A to sa netýka len sokolov, ale aj iných druhov zvierat. Sú ľuďmi vytláčané z oblastí, kde prirodzene žijú. Majú však určitú schopnosť prispôsobiť sa zmeneným podmienkam, aby prežili. Vyhľadávajú si podobné lokality, ako majú v prírode,“ hovorí Jaro.
Veľká obetavosť
Jaro, sediac za monitorom počítača, opisuje, čo sa práve deje v „bytíku“ sokolov. „Teraz samček doniesol potravu. Ukáže samičke, čo má, ona to preberie a samček ide potom na protiľahlú strechu strážiť. Vidieť tu starostlivosť oboch rodičov o potomstvo. Včera celý deň pršalo, ale samička sa nepohla z hniezda. Kryla mladé svojím telom, aby ich ochránila pred vlhkom a chladom. Nie sú operené, majú slabú izolačnú vrstvu, to znamená, že by sa mohli veľmi rýchlo podchladiť a uhynúť,“ hovorí Jaro.
Myslí si, že pre ľudí je to veľmi výchovná záležitosť. „Z toho, ako sa tieto vtáky dokážu starať o svoje potomstvo, by sa mohli poučiť mnohí ľudia."
Ako to celé bolo?
Vtáky zaregistroval lesník oveľa skôr, než sa uhniezdili. „Podľa zvukov. Dá sa to rýchlejšie ako pohľadom. Ony spolu neustále komunikujú. Špecifické sú zvuky, keď láka samček samičku, prípadne, keď je nebezpečenstvo alebo keď bežne komunikujú,“ opisuje Jaro.
Vysvetľuje, že niekedy v marci nastalo obdobie zásnubných letov, keď začali fungovať ako pár a neskôr sa aj párili. „Prejavy lásky boli na anténe paneláka oproti, aj na streche. Už predtým mali vyhliadnutú lokalitu, toto hniezdo, kde chceli odchovať potomstvo. Celý kolobeh vzťahov a partnerského života prebiehal v prostredí medzi panelákmi. Pokiaľ sú ľudia vnímaví, dokážu to registrovať a všetko pochopiť,“ hovorí Jaro.
Keď prebehli svadobné lety, samička začala klásť vajíčka. Kládla každý deň alebo obdeň. Nakládla ich šesť. Vyliahli sa len štyri malé sokolíčatá. „Jedno dokonca na narodeniny mojej dcéry. Stala sa jeho krstnou mamou," usmieva sa Jaro. Je rád, že sa zvieratám darí a v kútiku duše možno dúfa, že sa o rok operení podnájomníci vrátia zase. Lepšie by však podľa neho bolo, keby mali v prírode viac prirodzených lokalít pre život.
