rány, vďaka ktorým sa zachováva časť technickej histórie.
POVAŽSKÁ BYSTRICA. Štart aj cieľ trasy boli na Podjavorníku. Účastníci išli cez Papradniansku dolinu, potom po pravej strane Váhu do Nimnice. Ďalej do Púchova, cez Kočkovce a Visolaje do Pružiny. Odtiaľ pokračovali cez kopce do Domaniže a Považskej Bystrice, kde potešili priaznivcov historických vozidiel dlhšou prestávkou. Potom preteky pokračovali dalej, takže obdivovať veterány mohli aj v iných lokalitách nášho regionu.
Podujatie už po šiesty raz organizoval Klub historických vozidiel Považia.
Srdečné privítanie
Na trati boli podľa riaditeľa pretekov Veteran tour Manín Jozefa Polačka autá od roku 1915 až do 1967. „Ľudia si ich s nadšením pozerali. Najviac sa tešili, keď sme otvorili aj motor. Veď ten z tatraplánov alebo aeroviek, to je nádhera aj pod kapotou,“ hovorí Polačko.
Účastníkov milo prekvapilo srdečné privítanie v obciach. Zahrať prišla niekde aj ľudová hudba. Ľudia priniesli na stanovištia všelijaké špecialitky ľudovej kuchyne, prišli si pohovoriť s účastníkmi. Ocenili aj výber trasy vedúcej krásnou prírodou. S redakčným fotoaparátom sme ich čakali na horskom priechode z Pružiny do Domaniže.
Prví policajti z Fantomasa
Ako prvé sa zo zákruty v kopci nad Pružinou rútilo policajné auto. A nie hocijaké. Odrazu ste mali pocit, že beží kamera a stali ste sa súčasťou natáčania ďalšieho dielu filmu o povestnom zloduchovi Fantomasovi. Práve na tomto type auta ho totiž naháňali francúzski žandári. „Išlo sa nám výborne. Nie je podmienkou, aby sme boli vždy v čele kolóny, ale keď povedia, že musíme ísť prví, ideme,“ usmieval sa Peter Petrovič. Svojho veterána si vygúglil. „Predával ho Nemec, ktorý žil pri francúzskych hraniciach. Manželka zostala prekvapená, že som niečo podobné kúpil. O ničom nevedela. Ale neskôr pochopila, o čom táto záľuba,“ usmial sa na svoju polovičku hrdý majiteľ auta.
S Petrovičovcami sa v aute viezol aj ich syn Leo, ktorý, ako prezradila mamina, usilovne pomáha otcovi s údržbou veterána. Práve on sa podujal aj na úlohu zahrať počas jazdy postavu Fantomasa. Prekvapené reakcie si za to vyslúžil nielen od detí, ale aj dospelých. Občas však musel masku zložiť. Vydržať v nej totiž nebolo ľahké počas mimoriadne teplého dopoludnia.
Našťastie bolo pekne
Teplý slnečný deň potešil aj Jaroslavu Rebryovú z Novej Dubnice. „Hlavne, že neprší. Tak si to teraz užívam,“ skonštatovala. Zažila totiž už aj upršané počasie. Vtedy nie je jazda v ich aerovke až taká pohodlná. „Máme síce aj strechu, ktorú môžeme nad nás natiahnuť, ale to už nie je ono,“ vysvetľovala.
Doplnila, že auto si kúpil jej manžel sám, potajomky a poza jej chrbát ho opravoval. Určite to nebolo ľahké. „Kúpil som ho v šrotovom stave. Aby sa z neho stal takýto fešák, musíte sa mu venovať veľmi intenzívne a niečo o týchto mašinkách aj vedieť. Mne to trvalo asi poldruha roka. Pre náhradné diely musíte často chodiť na burzy, dobré bývajú aj v Čechách, alebo ich dať vyrobiť,“ prezradil Rudolf Rebry, ktorý sa rozhovoril aj o akcii v Košeckom Podhradí pri príležitosti prvej písomnej zmienky o obci a hrade, kde sa tiež objavia veterány. Aerovky sa stali natoľko jeho srdcovkou, že sa stal prezidentom Aero klubu na Slovensku. S autami prešiel už mnoho súťaží.
Vládne vozidlo veľvyslancov
Cestu veteránov absolvovalo aj americké auto, ktoré jazdilo v Kanade a vozilo amerických veľvyslancov. „Je to Packard Clipper, rok výroby 1947. Je to americká výroba, ktorá zanikla v roku 1955, keď Packard kúpil General Motors. Toto auto jazdilo v Kanade a vozilo amerických veľvyslancov, neskôr sa dostalo do Európy a cez niekoľko majiteľov až ku mne,“ opísal, aká bola cesta jeho veterána, pán Kolář.
Dodal ešte, že pre svoje štedré rozmery, auto totiž meria viac ako šesť metrov, je dosť problematické otáčať sa s ním na našich cestách.
Vysvetlil tiež, že bez podpory manželky Jany by sa len ťažko mohol venovať svojej záľube. „Ona je finančný riaditeľ, rozhoduje, koľko sa investuje, aj kam pôjdeme. Po vzájomnej dohode jazdí všade so mnou a myslím, že je spokojná,“ doplnil majiteľ vládneho vozidla spoza oceána.
Krásavec z Francúzska
Oči fajnšmekrov lákalo auto z roku 1927 Hispano Suiza. „Autami sa zaoberám asi dvadsaťpäť rokov. Záujem je stále mať lepšie a lepšie autá. K tomuto lepšiemu a lepšiemu mi dopomohli kamaráti z Francúzska. Je z regiónu tesne nad Parížom. Mám ho asi sedem rokov. S prípravami trvala oprava asi poldruha roka a teraz si to už len užívam,“ povedal Ladislav Novák z Uherského Hradišťa. Najťažšie bolo podľa neho nakontaktovať sa na Klub Hispano Suiza vo Francúzsku, prihlásiť sa tam a spolupracovať s nimi. „To všetko ostatné je už potom len práca, práca a práca, ktorú mám rád,“ vysvetlil Ladislav.
Na súťaže jazdí po svojej vlastnej osi. Na akciu do Považskej Bystrice prešiel na svojom veteránovi trasu asi 160 kilometrov absolútne v pohode. Na aute lákali obdivovateľov aj jednotlivé detaily, napríklad na volante malo zaujímavé zariadenie, niečo ako predchodcu moderných tempomatov.
Naj športové auto v Československu
„Toto je Jawa špeciál postavená v roku 1948 a v roku 1949 sa išla prvá povojnová dvadsať-štyrihodinovka v Le Mans a svoju triedu vyhrala. V absolútnom poradí auto skončilo na druhom mieste za dvanásťvalcovým ferrari. Ide o najúspešnejšie športové auto v Československu, aké bolo doteraz vyrobené,“ pochválil svojho krásavca Igor Hoes z Olomouca, ktorý chodí po súťažiach už dvadsať rokov a do Považskej Bystrice prišiel druhýkrát.
Zhodnotil, že Veteran tour Manín patrí medzi jednu z najlepších súťaží. „Výber áut, ľudí aj organizácia sú výborné. Som veľmi spokojný,“ doplnil.
Čakali sme už len žuvačku a nylonky
Vlastislav Žamboch, ktorý prišiel na americkom Jeepe Willys, ikone 2. svetovej vojny, nás privítal s typickým širokým americkým úsmevom. Skonštatovali sme, že posádka tohto auta bola vo vojenskom oblečení aj správaním veľmi autentická. „Keby ste si nastúpili, nech sa páči. Zveziem vás. Takže kamarát, prepáč, vystúp, si,“ vyzval kamaráta Petra Vlasto. Čakali sme už len na to, kedy nám ponúkne žuvačku alebo nylonky. Uloviť na takomto aute pekné stopárky nie je podľa chlapov žiaden problém.
Pakári z Turzovky
Na čele autokolóny išli francúzski žandári a uzatvárali ju slovenskí pekári na nádhernej zelenej krásavici. „Išlo sa fajn, len sme pomalí, a tak sme poslední. Toto auto naozaj používali v minulosti na rozvoz výrobkov pekári v Turzovke,“ prezradil Pavol Marušák.
Boli nadšení
Podujatie má veľký úspech. Aj pred hotel Manín, kde je jazda zručnosti, príde vždy veľa ľudí. „Veľmi sa mi páči, že sa vďaka takýmto akciám zachováva kus technickej histórie a som pyšný, že náš Klub historických vozidiel Považie hrá v organizovaní takýchto akcií prím. Ja auto vôbec nemám, ale je tu bratanec. Prišiel sem na tom, podľa mňa najkrajšom jaguáre, aký tu je,“ povedal Štefan Mlynár.
Pavel Arpai sa dostal k svojmu jaguáru náhodou. „Videl som ho, keď ho doviezol jeden pán na Slovensko. Bolo však finančne nedostupné. Potom mi volal jeho známy, že auto sa pokazilo a že má problémy a dal by ho za nižšiu cenu. Kúpil som ho a opravil, bola to len maličkosť, ale treba na všetko prísť. Vyše roka som ho ešte dával dokopy a odvtedy si ho užívam,“ prezradil Pavel.
„Páči sa mi packard, jaguár, aj staršia suiza. Chodíme sem aj s rodinou každý rok, keď sa tu zastavujú. Je to superakcia. Aj moji chlapci sa vždy tešia a tiež manželka,“ pochválil podujatie Rudolf Janota.
Zaujali aj nákladné vozidlá, ktoré vo veľkej miere používala tiež slovenská armáda. „Krásna je táto Tatra 805, prezývaná Kačena, ale aj Silák, teda Tatra 815, s ktorou sme ťahali na vojne odpaľovacie rampy protilietadlového systému. Pekné sú aj kúsky Tatry 111 v prevedení autobager,“ dodal s nostalgiou pán Radoslav.
