om je tohtoročný úspech na celoslovenskej tanečnej súťaži.
Keď sa manželom podarilo dostať sa na celoslovenskú súťaž Šafova ostroha, čo je celoštátna súťažná prehliadka sólistov tanečníkov v ľudovom tanci s medzinárodnou účasťou, Milanovi sa splnil sen.
Na poslednú chvíľu
„Miňo, ako skončil v Lúčnici, stále rozprával: Vieš ty čo mamenka? My sa musíme prihlásiť na tú Šafovu ostrohu. Ja by som strašne chcel ísť,“ prezrádza Janka Jankoviechová. Dodáva, že súhlasila, ale ju to až tak veľmi nelákalo. „Potom som otehotnela a posunulo sa to o rok. Nakoniec sme sa tento rok dozvedeli na poslednú chvíľu o okresnej súťaži. Času bolo málo, ale išli sme,“ hovorí Janka.
Milan dodáva, že narýchlo urobili kostolecký čardáš. „Mám záznamy z národného osvetového centra. Podľa nich sme to napochytro skladali, čo sa týka motívov. "
Prví v poradí a umiestnenie
Manželia postúpili na kraj do Trenčianskej Turnej a nakoniec aj na celoslovenské kolo. „Boli sme v kategórii C, voľný výber, čo je dosť ťažké. Z osemnástich tanečných párov sme si vylosovali v poradí jednotku. Mali sme zmiešané pocity, ale malo to aj výhodu, lebo zvyšok súťaže sme si v pohode užívali,“ hovorí Milan.
Už keď si na druhý deň vypočuli hodnotenie porotcov, boli spokojní. „A keď nás potom ešte vyhlásili, že ideme do galaprogramu, bolo jasné, že sme sa umiestnili na jednom z prvých troch miest. Bol som veľmi rád,“ hovorí Milan. Skončili tretí.
Musí to byť ako zo života
Porotcov zaujala na ich tanci hlavne spontánnosť a autentickosť. „Kedysi to bolo na dedinských zábavách len o improvizácii, a to sa vyžaduje aj na súťažiach. Tanečníčka by mala čo najviac reagovať na to, čo robí jej partner a nevedieť dopredu, čo bude nasledovať. Tak to bolo aj v reálnom živote. Chlap diktoval žene, čo idú tancovať, ako budú tancovať. Akurát, keď neboli v páre, žena si zacifrovala svoje. Ale celé tempo aj motiviku určoval chlap,“ vysvetľuje Milan.
Janka dodáva, že je to náročné. „Musím sledovať, čo robí, aby som vedela nadviazať.“
Spoločná cesta folklórom
Manželia sú naozaj zohraný pár. Spolu začínali v detskom tanečnom súbore Mladosť, neskôr prešli do Považanu.
„Starali sme sa o seba, už keď sme boli v detskom súbore, boli sme kamaráti. Dokonca sme si zopárkrát aj povedali, že budeme spolu chodiť, čo bolo také zlaté detské oťukávanie. Vážnejšie to potom začalo byť v štvrtom ročníku na strednej škole. Takže sme spolu vlastne už desať rokov, z toho manželia kratšie a folklóru, konkrétne tancu, sa venujeme spolu už dvadsať rokov,“ hovorí Janka.
Lúčničiar
Milan tancoval počas vysokoškolských štúdií aj v Lúčnici. „V tomto súbore sú nároky na tanečníka väčšie. Keď človek do súboru príde, musí čosi vedieť. Na lúčničiarsky level vás už dostanú sami tréningom. Po konkurze, v ktorom som obstál, som bol šťastný, a potom nasledovalo to ďalšie. Mesiac nás len pozorovali, lebo zobrali vyšší počet párov. Potom sa redukovalo a zostali len dva. Tri až štyrikrát do týždňa som chodil počas môjho pôsobenia v Lúčnici na trojhodinové tréningy a bolo za tým naozaj neskutočne veľa driny. Občas mi bolo všelijako. Keď však potom stojíte na javisku a vidíte, ako ľudia tlieskajú a sú nadšení, na drinu zabudnete,“ spomína si Milan.
Aj Janka študovala vtedy v Bratislave. Pre oboch študentov však bolo takmer nemožné, nájsť si na seba čas. „Bolo to komplikované. No zvládli sme to a vydržali. Asi to bude tým, že nás to k sebe tak ťahalo,“ usmieva sa Janka.
Čo mu to dalo?
Milan si na pôsobenie v Lúčnici spomína aj po inej stránke.
„Pri tréningoch sa používajú aj prvky klasického tanca. Slúži to na zveľadenie techniky a držanie tela. Naučil som sa veľa, aj čo sa týka vnímania choreografie. Bol tam okruh ľudí, ktorí ju študovali a od nich som sa mohol veľa vecí pochytiť. Neskutočne veľa mi dali aj rozhovory s pánom Nosáľom. Je to vynikajúci odborník a tiež fantastický človek. Vedel vysvetliť mnohé detaily, ktoré človek dovtedy nechápal, prečo sú dobré tak, ako sú. Dovtedy som to vnímal celkom inak,“ hovorí Milan. Skúsenosti neskôr zhodnocoval aj ako tanečný pedagóg Mestského folklórneho štúdia v Považskej Bystrici.
Tanec vyrieši aj hádku
Na otázku, či sa vedia vždy ako manželia pri tanci zhodnúť, prichádza pohotová reakcia od Janky. Záporne krúti hlavou. „To by sme boli asi chorí,“ dodáva Milan. Obaja svorne tvrdia, že občas v zákulisí padajú aj otázky typu – To čo si tam robil? alebo Veď na tom sme sa nedohodli, si ma prekvapil?
„Najhoršie je asi to, keď sa pohádame, som na Milana nahnevaná a musím sa na neho usmievať. Často sa však stáva, že tancom celý hnev aj končí, a tak je to fajn,“ prezrádza Janka.
Milan hovorí, že zle si počas tanca nerobia. Janka však oponuje a smeje sa. „Ale nehovor, niekedy sa navzájom poštípeme.“ Milan prikývne a dopĺňa, že všetko je len v rámci žartu. Viac sa údajne pošťuchávajú, keď majú dobrú náladu.
Zážitky
Mať vedľa seba pri tanci takého silného chlapa, ako je Milan, je fajn. Manželia spomínajú aj situácie, keď Janku chytil pri tanci záchvat smiechu. „Vtedy vám zoslabnú nohy, a nie je ľahké tancovať. Milan ma vtedy doslova celú držal, veľa by som asi nezvládla,“ hovorí Janka.
Rozhovorí sa dokonca aj o chúlostivejších zážitkoch priamo z javiska. „Raz mi Milan počas tanca musel zapnúť podprsenku. Bolo to pri cepovom tanci. Biela sukňa, biela košieľka. Vzhľadom na oblečenie, po tom, čo sa mi podprsenka rozopla, by bolo vidieť dosť veľa,“ spomína si Janka. Otočila sa na Milana a povedala mu, čo sa stalo. „Nerobil si z toho hlavu a povedal, že mi to zapne,“ usmieva sa. Manželia však tancovali celkom vpredu a Milanovi sa nedarilo. Aj vtedy sa prejavil ich dar vedieť pohotovo zaimprovizovať. „Stačili nejaké tie figúry a už sme tancovali vzadu. Potom opäť figúra a odrazu som mala podprsenku zapnutú. Mohli sme pokračovať,“ opisuje Janka.
Cifruje aj Anička
Tanec majú obaja manželia v krvi a prenášajú tento vzťah k folklóru aj na svoju trojročnú dcérku Aničku. „Aj ona tancuje občas ako o život a niekedy len tak hopká, keď počuje hudbu. Takže myslím, že žije tým, čo máme my dvaja radi. Ale možno sa dá nakoniec na hip-pop,“ usmieva sa Janka.
Milan dodáva, že nútiť ju do ničoho určite nebudú. My si však myslíme, že aj z malej bude nakoniec dobrá tanečnica. Mali sme možnosť presvedčiť sa o tom na folklórnych slávnostiach v Praznove. V jej hopkaní, ktoré predvádzala, keď sa spustila muzika, boli určite aj nejaké tie figúry, ktoré pochytila od rodičov.
