PLEVNÍK-DRIENOVÉ. Oslavy 15. výročia dychovej hudby Hoľazňanka a hody v obci začali slávnostnou svätou omšou. Pokračovali potom sprievodom účinkujúcich do športového areálu. Na oslavách sa zúčastnilo sedem ďalších dychových súborov. Nechýbalo vystúpenie mažoretiek, ktoré už akosi k dychovkám patrí. Vystupovali aj deti z folklórneho súboru Dúbravček a ľudová hudba Dúbravienka z Plevníka-Drienového.
Patrí k životu obce
Dychová hudba Hoľazňanka je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho života obce, čo na začiatku programu v športovom areáli pripomenula moderátorka Janka Muráňová. „Vyjadrujeme poďakovanie jej bývalým aj súčasným členom za čas, energiu, nadšenie odovzdané posolstvo a kultúrne i duchovné obohatenia počas mnohých odohraných vystúpení nielen v obci, ale aj mimo nej,“ odznelo z pódia.
Rôzne cesty hudobníkov
Vekové zloženie muzikantov v Hoľazňanke je veľmi pestré. Aj ich cesty k dychovke boli rôzne. „Pred tridsiatimi rokmi som hrával v dychovej hudbe Třineckých železiarní. Potom som išiel na vysokú školu a myslel som si, že hrať už v živote nebudem,“ spomína si Pavol Delina. Potom sa vrátil domov, oženil sa a presťahoval do Plevníka-Drienového. „Len tak nezáväzne sme spočiatku hovorili s kapelníkom miestnej dychovky o muzike. Sľúbil som mu, že mu budem pomáhať. Ale len organizačne a že budem učiť. Nikdy som si nemyslel, že by som mohol ešte hrať. Postupne som sa dal nahovoriť a začal som hrať na pozón. Naň som sa učil hrať v škole. Postupne som si pribral barytón a stal som sa aj zástupcom pre veci organizačné,“ hovorí jeden zo starších členov dychovej hudby. Dodáva, že vôbec neľutuje. „Muzika je nádherná vec a som rád, že aj dcéra Janka sa dala na muzikantskú dráhu. Hrá na trubku. Vnučka tancuje v Dúbravčeku, takže verím, že bude aj ona pokračovať v našich šľapajách,“ prezradil Pavol Delina.
Dvadsaťsedemročný Miroslav Valient hovorí, že oni sa dali nahovoriť aj s kamarátom na účinkovanie v dychovke. „Bolo to asi pred pätnástimi rokmi. Neľutujem. Keď to človeka baví, je to fajn. Hrám na krídlovku,“ prezradil Miro.
Jeho kolega František Bačík hrá v dychovke asi tri roky. „Predtým som hrával päť rokov v umeleckej škole v Považskej Bystrici. Časovo je to pre mňa náročnejšie, lebo som ženatý. Ale keď je kapelník dobrý, tiež kapela a organizačne sa vieme zhodnúť, dá sa to zvládnuť,“ hovorí Fero. Nepopiera, že muzike treba venovať naozaj dosť veľa času, aby to-čo človek robí, prinieslo nejaké ovocie.
Ako je to s dychovkou?
Pôsobenie dychovej hudby patrí už v Plevníku-Drienovom akosi prirodzene k histórii obce. Najstarší doteraz známy záznam o existencii organizovaného dychového prejavu sa viaže k roku 1924, keď vznikla hudba pri hasičskom zbore.
A aká je história Hoľazňanky? „Dychová hudba vznikla v roku 1997. Bola tu dychovka, v ktorej hrávali starší chlapi, medzi nimi aj môj tatko a predtým dedo. Väčšina už nie je medzi nami. Takže nejaké základy som mal. Chcel som, aby sa tradícia udržala. Začal som vyberať od žiakov. Zobral som všetkých a Karol Miškovský mi potom pomohol vybrať tých najlepších. Po prvom výbere ich bolo 32 a potom zostalo 24. Z tých postupom času tiež čosi odpadlo a zostalo nás dvadsať. To sa tiež, samozrejme, rokmi menilo. Niektorí odišli na školy, dievčatá sa povydávali a tak. Tak stabilne nás býva asi trinásť. Aj teraz sa mladí chalani, asi šiesti, osamostatnili a založili si Považskú Veselku,“ hovorí o vývoji dychovej hudby v obci jej kapelník Marián Turčáni.
Je to väčší problém
Turčáni hovorí, že by chcel opäť ešte pribrať nejakých mladých. Dnes je to však podľa neho stále ťažšie a ťažšie. „Všetko závisí od toho, aký bude záujem,“ vysvetľuje Turčáni a trochu si posťažuje na dnešnú kybernetickú dobu. „Počítače sú dnes katastrofa pre záľuby. Deti nemajú taký záujem ako kedysi. Už je to dnes trochu o inom, čo je často na škodu veci,“ vysvetľuje pán Marián. On sám trávil ako dieťa popoludnia v ľudovej škole umenia a bavilo ho to. „Hrával som na akordeón. Potom som hrával v dychovej hudbe strojárskeho učilišťa u Jožka Baroša. To bol veru pán kapelník. Veľa ma tiež naučil. Dôležité však je, že ja sám som veľmi chcel. Dokonca aj keď som začal sám učiť deti, tiež popri nich som sa veľa naučil. Hneď ako som sa dostal k nejakej zaujímavej literatúre, už aj som ju študoval,“ hovorí Turčáni.
Odkiaľ má meno?
Marián Turčáni sa usmeje a ukáže na pohorie za jeho chrbtom, ktoré sa týči nad obcou. „Volá sa Hoľazne. Naša obec má dvojslovný názov a odvodiť z neho pomenovanie dychovky by bolo problematické, tak sme sa rozhodli dať si meno podľa pohoria,“ vysvetľuje kapelník dychovej hudby.
Hostia
Na oslavy Hoľazňanky prišli aj iné dychové hudby z okolia. Predmerčanka, Považská Veselka, Kolárovičanka, Mošťeňanka, Pavažanka, Senioranka zo Žiliny, Lieskovanka, Oravanka. Nechýbali mažoretky, prišiel súbor Nelly z CVČ Púchov. Na pódiu sa tiež predstavil Detský folklórny súbor Dúbravček a ľudová hudba Dúbravienka z Plevníka-Drienového. Mošteňanka hrala aj na tanečnej zábave až do polnoci.
