Obeť vraždy bola vašou priateľkou. S akým pocitom ste písali knihu Nemiluješ, zomrieš? Prečo ste sa vôbec rozhodli napísať jej príbeh?
- V čase, keď sa odohrala táto tragédia, ktorá hlboko otriasla celou mojou rodinou, som mala rozpísaný rukopis štvrtej knihy. Nevedela som sa naň však sústrediť, neustále som myslela na priateľku, na absurdnosť a zbytočnosť činu, ktorý ju pripravil o život. Stále som si premietala naše posledné rozhovory, uvažovala som, či sa dalo zabrániť najhoršiemu. Príbeh som zaznamenala do počítača – len pre seba, cez slzy, cez jed a bezmocnú zlosť na človeka, ktorý zobral život matke, dcére, sestre a kamarátke. Neskôr som, po rozhovoroch s priateľkiným synom, poslala rukopis vydavateľstvu. Chcela som, aby sa ľudia, ktorí si knihu prečítajú, dozvedeli, aká bola obeť výnimočným a dobrým človekom. Na druhej strane, ak príbeh pomôže čo i len jednej žene uniknúť zo vzťahu, ktorý by ju mohol ohroziť alebo pripomenie, že dôveru je vždy potrebné skombinovať s opatrnosťou, potom kniha splnila cieľ.
Aká bola vaša priateľka? Nevidela hroziace nebezpečenstvo?
- Bola to výnimočná žena. Všetko robila naplno – pracovala vo dvoch zamestnaniach, venovala sa synovi, ale vedela si aj užívať – milovala umenie, výstavy, slnko i zábavu v kruhu priateľov, ktorých mala neúrekom. Rada pomáhala iným, nespomínam si, že by mi bola niečo niekedy odmietla. Nikdy nezabudnem na jej typický smiech, ani na slzy, keď sme sa lúčili. Prioritou bol pre ňu syn a rodina. Aj v práci bola jedinečná, rozvíjala v deťoch výtvarné nadanie, vyhrávala s nimi medzinárodné súťaže. Vo vzťahu bola veľkorysá, nikdy nepátrala po druhovej minulosti, dôverovala mu, hovorievala, že nechce ľudí posudzovať podľa toho, čo o nich povedia iní, ale že si názor utvorí sama. Jej druh bol spočiatku pozorným partnerom, nemala dôvod o ňom pochybovať. Menil sa postupne, nenápadne, na povrch vyplávali jeho negatívne vlastnosti. Vtedy s ním chcela prerušiť kontakty. Nevedel sa s tým vyrovnať.
Prezradili ste, že jej vraha, spočiatku mlčanlivého a tichého muža, ste hostili vo svojom dome...
- Priateľku som poznala dvadsaťdeväť rokov, od narodenia som teda poznala i jej syna a takmer všetkých priateľov. Bolo prirodzené, že k nám chodievala i so svojím druhom. Bol to pokojný submisívny tichý muž, uzavretý, s vášňou pre šport a turistiku. K spoločným zábavám sa nepridával, ale od priateľky sa nepohol ani na krok. Nik z nás netušil, aká majetnícka je jeho láska, ani nám nenapadlo, čo vykoná.
Nielen vy, ale aj ďalší blízki ľudia z okolia vašej nebohej priateľky, sa postupne dozvedali o jeho zvláštnych, temných povahových črtách.
- Vždy sa trošku stránil spoločnosti, rešpektovali sme, že je introvert, s ohľadom na ňu sme ho brali takého, aký je. Až po poldruha roku sa mi priateľka postupne otvárala a pomaličky sa delila o súkromné zážitky s ním. Veď žena si nerada prizná, že bola oklamaná, že uverila rozprávkam, že zlyhal jej ďalší vzťah. Mala v úmysle vycúvať, lenže druha si pripustila až príliš blízko a jeho láska sa zmenila na posadnutosť. Nevedel sa vyrovnať so skutočnosťou, že viac nebude súčasťou jej života.
Neskôr sa už Roman - ako ste ho nazvali v knihe - správal vyslovene ako psychopat. Výstižne ste napísali, že jeho láska bola posadnutosťou, sebeckou túžbou vlastniť bez ohľadu na city...
- ,,Roman“ kvôli zdravotným problémom nepracoval, mal čas, žil životom svojej družky. Býval u nej, varil, piekol, upratoval a vyčkával ju. Neskôr ju začal sledovať a obmedzovať. Napriek tomu, že mu nedala žiadny podnet, chorobne žiarlil, chcel ovládať jej život. Bez zjavnej príčiny menil nálady a vymýšľal dôvody na konflikty. Vtedy sa ho začala báť a chcela ho opustiť. On túto možnosť vôbec nepripúšťal.
Záver príbehu je priamo hrôzostrašný na čítanie, nieto na reálne prežívanie. Nekladiete si s odstupom času otázku, či sa nedalo tragédii predsa len zabrániť?
- Na toto myslím často. Nebola som jediná, kto ju nabádal, aby išla na políciu. Lenže jej partner dovtedy nič nevykonal, fyzicky ju neatakoval, bol to navonok neškodný muž. Zároveň nik z nás neveril, a ona už vôbec nie, že je schopný takého nezvratného skutku. Plánovala pomaličky sa od neho odpútať, potrebovala čas. Ten jej však nedal.
Po vašej priateľke zostala sirota - syn. Rozhodli ste sa pre veľmi pekné gesto- podelíte sa s ním o honorár za knihu.
- Jej syna pokladám za člena rodiny, chodieva s nami na turistiku, lyžovačku, rozumie si s mojimi deťmi. Rodina pozostalej sa oňho po strate matky stará vzorne, darí sa mu v škole, má veľa priateľov a záujmov. Verím, že finančné prostriedky z predaja knihy mu aspoň trochu pomôžu v plnení jeho snov. Zaslúži si to, je rovnako srdečným človekom ako jeho matka. Nechala nám tu v ňom kúsok seba.
