POVAŽSKÁ BYSTRICA. Z deviateho ročníka Festivalu Zuzany Kardelisovej v srbskom Kysáči si odniesla Anna cenu za najlepšie stvárnenie ženskej postavy. Predstavila sa autorským projektom, monodrámou Posledné želanie, napísanou podľa poviedky Gilesa Smitha.
Z festivalu sa vrátila plná dojmov. Nadšená bola hlavne z toho, aká pozornosť sa venuje v Kysáči, ktorý má len päťtisíc obyvateľov, kultúre a podmienkam pre jej fungovanie a rozvoj.
Úspech na festivale v Kysáči
Festival Zuzana Kardelisovej je zameraný na ochotnícke divadelné súbory a tematiku ženy. Nesie meno po významnej osobnosti, ktorá bola prvou ochotníckou herečkou v Kysáči. Koná sa pravidelne v novembri už od roku 2004.
Má družbu s Festivalom Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom. A práve na družobnom slovenskom festivale Anna zaujala Jána Privizera, režiséra z Kysáča. „Zašiel za mnou a ponúkol mi, či by som nechcela prísť na ich festival. Povedala som si, prečo nie.“ Nakoniec si Anna aj zo Srbska odniesla cenu za ženský herecký výkon, čo ju veľmi potešilo i prekvapilo.
Podpora kultúry
Prekvapení však zažila na festivale viac. „Festival organizovalo kultúrne a informačné stredisko v Kysáči, zariadenie pre miestnych Slovákov. Oni tvoria drvivú väčšinu obyvateľov. Pomerne štedro ich srbská vláda podporuje. V päťtisícovom mestečku majú vlastnú a naozaj peknú divadelnú sálu, folklórnu miestnosť so zrkadlami pre tanečníkov, rádio v slovenčine, knižnicu a slovenskú krčmu, kde sa stretáva miestna, hlavne umelecká komunita,“ hovorí Anna. Tak trochu smutne dodáva, že pomery v takmer päťdesiattisícovej Považskej Bystrici sú, žiaľ, pre divadlo oveľa skromnejšie.
Skromnosť a veľký záujem o kultúru
Anna zostala prekvapená aj z toho, aký záujem je o divadlo zo strany diváckej obce. „Predstavenia boli každý večer plné, všetky, bez výnimky. Hlad po kultúre a slovenskom slove je tu veľký,“ vysvetľuje Anna.
Ľudia pritom žijú podľa nej oveľa skromnejšie, čo sa týka hmotného dostatku ako u nás. „Bývali sme u miestnych obyvateľov, mohli sme preto bližšie spoznať ich život. My sme boli ubytovaní u Jána Privizera. Je samostatne hospodáriacim roľníkom, ktorý má množstvo rolí a dvanásť kusov dobytka a ...“ Po chvíľke odmlky Anna dodáva s veľkým dôrazom, že tiež nesmierne bohatú knižnicu.
Vysvetľuje ešte, že v Kysáči nacvičuje divadlo a je to človek veľmi sčítaný, múdry. A čo je šťastie, je tu veľa takýchto ľudí. „Ťažko sa pretĺkajú životom, podľa mňa ťažšie ako my. Tvrdo pracujú na roliach. Doba ich donútila k takémuto spôsobu obživy. Nie je to ako u nás, že keď je niekto šikovný, tak má pomerne veľkú šancu robiť to, v čom vyniká. To nie. Veľa ľudí je nútených zostať pri poľnohospodárstve. V porovnaní s našimi slovenskými dedinami môžem povedať, že sa tam žije oveľa skromnejšie. Vidieť tam len staré autá, domy majú tiež staršie, nie je to tak, že vidieť vily alebo honosnejšie obydlia. Pritom Nový Sad je vzdialený len sedemnásť kilometrov a tam život frčí ako v akomkoľvek európskom meste,“ opisuje svoje dojmy Anna.
Hneď však dodáva, že ľudia majú v porovnaní s nami intenzívnejší a bohatší kultúrny život. Tiež silnú slovenskú komunitu a nádherne rozprávajú. „Ich slovenčina je krásna, príjemne mäkká, zakonzervovaná. Slovensko berú ako zem zasľúbenú. Už tu žijú viac ako dvesto rokov, ale tak ako sa naše deti ťahajú do západnej Európy a ďalej, tak oni sa ťahajú na Slovensko,“ hovorí Anna.
Zaujímavé situácie a čo sa Anne páčilo
V súvislosti s jazykom však pri uvedení jej monodrámy napriek tomu, že rozumeli všetci výborne, vznikali zaujímavé situácie. „Hlavne pokiaľ sme si vysvetlili niektoré významy slov. Ja na javisku aj varím v tomto predstavení, a síce držkovú z hlivy ustricovej. Tak najprv som musela publikum dotiahnuť do štádia, keď pochopia, čo je hliva, a potom, že z nej varím niečo, čo sa volá držková, i keď nemám držky. Ale boli veľmi vnímaví, ústretoví a komunikatívni. Spätná väzba bola výborná. Aj čo sa týka poroty,“ hovorí považskobystrická ochotníčka. Dodáva, že v nej boli aj divadelní profesionáli slovenského pôvodu žijúci v Srbsku a tiež Srbi.
Annu zaujali predstavenia divadelníkov zo Srbska, či už tie klasické, alebo moderné. Napríklad predstavenie Óda na rovinu. Mladí ľudia v ňom kombinovali výpovede starých obyvateľov z Báčskeho Petrovca, ktorí rozprávali o tom, prečo tak radi žijú na ich rovine s tieňohrou. „Malo to netradičnú poetiku, hravosť a veselosť, bolo to úprimné a bez umelého vlasteneckého pátosu. Mali by to vidieť aj naše decká, lebo u nás sa vlastenectvo veľmi nenosí,“ vyznala sa Anna.
