važskej Bystrici otvoril nedávno nový ateliér, ktorý nesie jeho meno.
Nový ateliér vznikol na novom podlaží po rekonštrukcii ZUŠ I. W. Kráľa v Považskej Bystrici. V ateliéri už vyučujeme. Škola nadviazala na doteraz úspešnú spoluprácu s Milanom Sládkom. V jeho osobe je nielen herec, ale aj výtvarník.
Mnohí si ho pamätajú z predajnej výstavy, kde priniesol na predaj niekoľko svojich diel, samozrejme, že výťažok z ich predaja išiel na pomoc škole.
Prekvapenie z Považia
To prišlo po telefonáte zo ZUŠ I. W. Kráľa. „Veľmi milo ma prekvapilo, keď mi pani riaditeľka zatelefonovala a spýtala sa, či môžu nové priestory pomenovať po mne. Mňa to veľmi potešilo a zároveň ma to zaväzuje, aby som s väčšou intenzitou navštevoval túto školu a so žiakmi sa stretával. Netvrdím, že budem chodiť do školy každý mesiac, ale môžem sa podieľať na organizovaní rôznych workshopov, možno urobíme nejakú inscenáciu alebo strelenú akciu v meste,“ povie o ďalšej spolupráci mím.
Ateliér je prvou stavbou umeleckého druhu, ktorý nesie od minulého týždňa Sládkove meno. Bude slúžiť na vyučovanie, prednášky umenia, nácviky divadelníkov, pre verejnosť...
Pantomíme sa v ZUŠ zatiaľ nevenujú. Ktovie, možno jej čas ešte len príde.
Divák musí veci pochopiť
Sládek sa vyznal k vzťahu či z pocitov k pantomíme mnohokrát. „K umeniu sa dá použiť rôzny druh prejavu. Básnici používajú iný, herci či mímovia opäť iný. Všetci však musia podať výkon, ktorý divák pochopí a ocení,“ myslí si.
Sládek je autorom asi štyridsiatky inscenácií, s ktorými sa predstavil takmer v šesťdesiatich krajinách. S pantomímou sa začal zaoberať už ako študent umeleckej priemyslovky, keď ho oslovila kniha Františka Kožíka – Najväčší z pierotov.
„Začal som sa natierať na bielo, vymýšľať pantomímy, nikde u nás toto umenie neexistovalo, bol som prvý mím v Československu,“ spomína Sládek, ktorý v roku 1958 odišiel do Švédska, odkiaľ sa presťahoval do Nemecka.
„V roku 1990 som sa síce vrátil na Slovensko, ale v roku 2002 viedli moje kroky späť do Kolína. Hrám, vyučujem, režírujem činohry a občas aj opery,“ skonštatuje mím.
Umelec
Sládek priznáva, že pri svojom zaškatuľkovaní to má možno komplikované. „Začal som ako výtvarník, študoval som rezbárstvo. Som mím, herec a zároveň aj výtvarník. Telo dávam do priestoru ako sochu v pohybe. Vidím divadlo aj z tejto stránky, keď môžem postavu či postavičky na pódiu formovať akoby do rámu obrazu.
Pantomíma je zadosťučinenie
Tvrdí to známy mím s tým, že spisovatelia niekedy zabúdajú, že stav človeka či jeho pocity sa dajú prejaviť nielen ústami, ale aj telom. „Divadlo sa stáva niekedy príliš literárnym. Ovládajú ho spisovatelia. Prídu však herci, ktorí vedia, že na pódiu je potrebná nielen reč, verbálno, ale aj nonverbálno, čiže reč tela. Tú nevieme ovládať tak, ako reč, ale ak sa človek začne zaoberať týmito stavmi zistí, že oba stavy sa ovplyňujú. Nevedia bez seba existovať. Dostávame sa potom do situácii, keď by malo telo reagovať inak,“ dodá mím.
Znamená to teda, že rečník má viac spôsobov na vyjadrenie výrazu? „Ak veríme vedcom, ktorí sa pokúšajú zistiť ako to naozaj je a zaoberajú sa aj týmto fenoménom, ich tvrdenie nás prekvapí. Hovoria, že zo sto možností je 70 nonverbálnych a iba 30 verbálnych. Podľa nich je teda rozprávať nenormálne a naopak,“ zasmeje sa mím.
„Neuvedomujeme si to, ale aj vetu, ktorú vyslovíme, podfarbujeme emocionáne. Napríklad vyslovená veta: Milujem Ťa môže mať rozličné polohy, podľa toho, čo telo cíti. My sme sa naučili slovo kontrolovať, reč ide z nášho rácia, zatiaľ čo reč tela vychádza nekontrolovane,“ hovorí mím.
Smiech i slzy
Ľudia reagujú na pantomímu najmä smiechom. Poplačú si niekedy pri Sládkovi?
„Ale áno. Všetko záleží na pohybe, mimike tváre... Všetko ide do mozgu. Jednáme emocionálne a potom intuitívne. Hral a budem hrať aj na Slovensku Krížovú cestu. Syn, ktorý mi robí technika, raz po predstavení povedal: „Dnes sa vyplakali už pri treťom zastavení!“
Spomínam si na začiatky, keď som sa ako mladý chlapec prezentoval celovečernými hrami. V tom čase robil Fialka v Prahe humoristické skeče. Mnohí sa pýtali, či to, čo robím, patrí vôbec k pantomíme. Už vtedy sa hovorilo, že som ovplyvnil svetovú pantomímu. Podarilo sa mi nájsť spôsob, ako zaangažovať diváka. Aby si domyslel, čo nedopoviem telom ja, aby si doplnil situáciu sám. V pantomíme musí byť úžasná logika. Buď hráte s ňou alebo vedome proti nej. Môžete potom zaviesť ľudí hocikam, kam chcete a oni sa na tom aj zasmejú,“ opíše svoju lásku čiastočne umelec.
Vianoce a zbožné želania
Dokáže sa tešiť na Vianoce aj Milan Sládek? „Hovorí sa, že sú to sviatky pohody, ale väčšinou ide iba o zbožné prianie. Je to úžasný zhon, ktorý si vyrábame sami. Vidíte to v obchodných domoch. Ak sa dá nabok veľkonočný zajac, zaujme takmer okamžite jeho miesto vianočná hviezda,“ tvrdí Sládek.
„Aj ja som vnímal Vianoce inak, keď som bol dieťa. Bolo po vojne, takže bolo skromnejšie. Rodičia nám vždy pripravili prekvapenie. Vždy sme s bratom „preňúrali“ celý byt, ktorý nebol veľký. Darčeky sme vždy našli, no počas štedrého večera sme boli ako herci a tvárili sa, že ich vidíme prvý raz a boli sme veľmi prekvapení. Možno tam sa dajú hľadať moje herecké začiatky,“ zasmeje sa mím.
„Nikdy som nebol na Vianoce sklamaný. Nemyslím si, že by som mal vysnívaný darček, po ktorom by mi pišťalo srdce. Neboli sme bohatí, no rodičia nám vždy chceli urobiť radosť. Tešili sme sa napríklad z knižiek. Niektoré mám doma dodnes.“
Zvyky a sneh
Vianoce vie umocniť množstvo snehu. „Bolo málo áut, ulice neboli odhrabané. Všade boli haldy snehu.. Pamätám sa, keď sme šli z Kolónie do kostola po absolútne čistom snehu, ktorý nám vŕzgal pod nohami. Nádhera! V Kolíne nad Rýnom vydrží sneh tak dva týždne, pár hodín po napadnutí zošedivie. Nie je zriedkavosťou, že už 1. januára máme kvietky na kríkoch, takže sneh beriem najmä ako spomienku na detstvo,“ zaspomína Sládek.
V rodine to majú Sládkovci na Vianoce podelené. „Ja pripravujem večeru na Vianoce, manželka, ktorá je pôvodom Japonka, na Silvestra. Musel som pristúpiť k tomu potom, ako začala na stromček vešať veľkonočné vajíčka. Na stole nesmie chýbať šalát a to, čo sme mávali doma. Hoci to sem nepatrí, musím spomenúť, že manželka má rada bryndzové halušky, takže zo Slovenska nosievam domov bryndzu. V Japonsku je hlavným sviatkom Silvester, nový rok. Preto venuje príprave na oslavy veľa času a je nesmierne trpezlivá. Všetko je v jej réžii, až po prípitok,“ hovorí o prípravách známy umelec.
Dodá, že na budúci rok pripravuje novú hru, v ktorej budú nosiť herci masky. „Preto by som, hoci to znie možno neskromne, našiel pod stromčekom najradšej peniaze. Nechám sa však prekvapiť a viem, že ma darčeky určite potešia,“ povedal Milan Sládek a zaželal našim čitateľom krásne Vianoce a šťastný Nový rok 2013.
