oveň debatovať s ľuďmi. Katka rada varí, pečie. Bola už hosťom viacerých televíznych programov o varení.
Katarína bola už hosťom v Teleráne, Tajomstve mojej kuchyne, ktoré moderuje Kamila Magálová, kde ju pozvali opakovane a naposledy vo veľkej kuchárskej šou, ktorá skončila len nedávno.
Katka je veľmi komunikatívny, veselý človek, plný životného elánu. U nej doma nás vítala vianočnými koláčikmi a teplým čajom s medom. Na jedálenskom stole ležala netradičná kuchárska kniha plná hlavne rodinných receptov a tiež fotospomienok.
Kuchárska kniha plná spomienok
„Toto je Kristínka, dievča, ktoré bolo so mnou variť v telke. Ona robila roládu, ja mrkvové tortičky. A tu je zase fotografia so synom môjho najmladšieho brata, Borisom. V druhej relácii o varení som tak mala mladého, pekného dvadsaťpäťročného pomocníka. Robili sme čokoládový srnčí chrbát. Aj ten mám v kuchárskej knihe,“ listuje Katarína.
Kuchárske knihy začala robiť ešte v USA v roku 2006, o rok sa vrátila na Slovensko. „Trvalo mi to asi rok. Mám dve. O pečení aj varení, napísané v angličtine aj slovenčine,“ vysvetľuje. Dodáva, že hlavným cieľom bolo zanechať niečo pre deti po babke. „Napísané boli len suroviny a dávky z receptov, postupy k príprave si mama pamätala, nezapisovala ich, takže chýbali," vysvetľuje Katarína.
Kuchárske knihy nie sú zbierkou hocijakých receptov. Sú to aj útržky z Katkinho života. Je v nej jej obľúbený zákusok, ktorý si objednávali s deťmi v amerických reštauráciách, až sa ho nakoniec naučila robiť. Na prvých stranách je fotografia rodičov. „Mamina bola tiež výborná kuchárka,“ zahľadí sa Katka na portrét rodičov. Pozerá z neho vyrovnaná, sebavedomá žena v elegantnom oblečení. Aj od nej sa Katka veľa naučila, a to nie len o varení. Skúsenosti potom odovzdávala dcére Lenke.
„Toto je spomienka na prípravu domácej úlohy, ktorú dostala v škole. Povedala som jej vtedy, že to nie je správne len recept napísať, dobré by bolo ho tiež skúsiť pripraviť. Celkom pekne jej to nakoniec išlo. Fotila som ju, keď robila spodok. Nakoniec vytvorila vynikajúce francúzske rožteky,“ usmieva sa Katarína nad receptom, ktorý napísala vlastnoručne jej Lenka a fotografiou, kde je zachytená pri práci.
Býva tam naša koláčová Katka, nechoďte tam!
V knihe však nie sú len fotografie a dobrôtky, ktoré sa spájajú so životom jej blízkej rodiny či rozvetvenej famílie jej súrodencov. Katarína ich má totiž viac, a keď sa poschádzajú, je ich poriadna tlupa. Dvaja žijú v USA, kde odišla tesne pred revolúciou v osemdesiatom deviatom aj Katka.
V knihe sú aj spomienky na ľudí, ktorých spoznala v Amerike. To, že vedela dobre variť a piecť, jej pomohlo nadväzovať kontakty v cudzej krajine. „Aha, tu sú moji susedia. Bývali vedľa nás, keď sme sa presťahovali z Pensylvánie do Kalifornie. Vždy sa vypytovali - Katka, kedy urobíš zase ten dobrý koláč. Sú kanadskí Francúzi. Pozrite, ako sú všetci chlapci rovnako oblečení. Aj tričká majú pod svetrami rovnaké," spomína si pri fotografii rodiny, ktorá je v knihe pri obľúbených maslových koláčikoch, Katka. Stále si pamätá aj mená detí. „Edward, William, Andrew a James," menuje a zastaví sa pri najmenšom.
„Narodil sa, keď sme tam prišli. Teraz má už sedem rokov. Keď som odišla a vrátila sa na Slovensko, nasťahoval sa do domu niekto iný a rodičia hovorili, že na nových susedovcov kričal - Nechoďte tam, veď tam býva naša koláčová Katka. Nemôžete tam bývať."
Katarína dodáva, že deti ju volali pekne po slovensky Katka. To vraj preto, že ľudí, ktorých si obľúbime, musíme volať tak, ako ich volala mama.
„Keď som odchádzala, dali mi darček. V škatuľke bol šperk a celkom naspodu kľúčik. Bol od ich domu. Povedali mi, že ak prídem na návštevu, môžem ku nim kedykoľvek ísť, aj keď nebudú doma," hovorí Katarína.
Priateľov získala aj vďaka vareniu
Veľa priateľov si Katarína získala v USA dobrými koláčmi, ktoré im nosila či iným jedlom. „Susedia si tak zvykli, že sme si potom aj na Vianoce navzájom koláče vymieňali, chodili nám spievať koledy. Robili sme to dokonca aj na oddelení v práci. Bolo nás tam trinásť. Keď každý doniesol balíček koláčov a navzájom sme ich porozdávali, vianočný tanier s pečivom mal každý naozaj pestrý," spomína si Katarína. Dodáva, že konateľ firmy vypisoval u nich v práci tiež súťaž v pečení a finančnú odmenu dostal každý, kto sa zapojil. Víťazi samozrejme viac. Bola medzi nimi opakovane aj Katka.
Vianoce po celý rok
V Pensylvánii pracovala vo firme na výrobu tradičných vianočných figúrok v štýle doby Charlesa Dickensa. „Boli to koledovníci, takže Vianoce som mala v podstate celý rok. Nemohli sme urobiť dve rovnaké bábiky, každá musela byť originál," usmieva sa. Dodáva, že mala dobré zamestnanie a získala ho na veľké prekvapenie jej sestry, ktorá mala v Amerike ťažké začiatky, veľmi rýchlo.
Deti o úteku nič netušili, zvykli si rýchlejšie
Do Ameriky odišli, keď mala jej dcérka Lenka desať rokov a syn Mirko štrnásť. Odchádzali tesne pred revolúciou v roku 1989.
„Deti nič netušili. Boli v tom, že ideme na dovolenku. Vedel to len môj brat, ktorý ma viezol do Prahy na letisko. Rozmýšľala som aj nad tým, že budeme v Amerike asi najchudobnejší ľudia, lebo nebudeme mať absolútne nič. Spoliehala som sa však na svojich súrodencov, že mi nejako v začiatkoch pomôžu. Bála som sa, no zároveň som dospela k záveru, že tu už ďalej žiť izolovane nemôžeme a pre budúcnosť svojich detí toto musím urobiť. Keď išli prvý deň do školy, plakala som. Nevedeli nič len pozdraviť sa a poďakovať. Veľmi rýchlo si však zvykli. Po mesiaci už mali kamarátov, nemali až taký problém ako ja," spomína si Katarína.
Na Vianoce s deťmi v USA.
Pomohla aj znalosť slovenských tradícií
Katke pomohli v Amerike maličkosti, ktoré považovala na Slovenskú za nepodstatné. Aj pri zháňaní prvého zamestnania, ktoré získala práve vo firme na výrobu vianočných figúrok. „Na bicykli aj pešo som poroznášala asi dvadsať žiadostí všetkým firmám naokolo. Z tej na výrobu vianočných bábik mi volali hneď na druhý deň a pozvali ma na interview," spomína si Katarína.
Zavážilo podľa nej aj niekoľko viet v životopise. „Tak, ako mi otvorila dvere k priateľstvám so susedmi záľuba vo varení, teraz mi pomohlo, že som počas štúdia pedagogiky na vysokej škole absolvovala predmet zameraný na ľudové tance a umenie. Do môjho profilu som tiež napísala, že v detstve som rada šila na bábiky a vyšívala. Toto podľa mňa dosť zavážilo. Takže o tom, či dostanete prácu, môže rozhodnúť na prvý pohľad zopár nepodstatných vetičiek," usmieva sa Katarína.
Kroje z Papradna a Záriečia v pensylvánskom múzeu
Zamestnali ju nakoniec špeciálne ako európsku dizajnérku na bábiky. „Samozrejme, musela som ako skúšku vyrobiť figúrky v našich krojoch. Vtedy prišla na návštevu mama, aby mi pomohla a tiež doniesla modrotlačové látky, filc, stužky a viacero vecí, ktoré som potrebovala. Robila som kroje z okolia Trenčína, zo Záriečia, z Papradna a ešte goralský. Musel to byť pár, chlapec a dievča. Každá figúrka koledovníkov mala v rukách aj darček, ktorý by charakterizoval Slovensko. Mali maličký betlehem, tanier s kysnutými koláčikmi a podobne," hovorí Katarína. Napísať musela tiež krátky príbeh v angličtine o tradičných slovenských Vianociach.
Všetko je to teraz vystavené ako kúštik slovenských tradícií v múzeu firmy, kde chodia ľudia z viacerých kútov USA.
Revolúcia a komplikácie
V USA však prežila Katka s deťmi aj ťažké chvíle. V začiatkoch, keď pochybovala o správnosti svojho rozhodnutia, celé noci nespávala a rozhodnutá bola dokonca chvíľami aj pre návrat. Prehovorili ju príbuzní, ktorí žijú v Arizone v Phoenixe. Zlom prišiel aj tri roky po ich príchode.
„Úrady nám vtedy oznámili, že na Slovensku sa už zmenil režim a môžeme sa vrátiť. Ja by som možno aj išla, ale deti si zvykli. Mali úspechy v škole aj tenise. Zamietli mi aj politický azyl, o ktorý som požiadala. Išla som za prezidentom firmy, kde som pracovala a vysvetlila som mu, čo sa stalo. Vtedy spisovali moji spolupracovníci petíciu a ľudia hovorili, že sa za mňa zaručia. Z firmy mi pomohli aj finančne a ešte kadejako inak. Poskytli mi aj právnika, najlepšieho odborníka na imigračný proces a ten mi poradil, čo by bola najlepšie urobiť," hovorí Katka. Deti už nechceli späť na Slovensko a matka to rešpektovala. Nemohli však bez toho, aby si vybavili povolenie na pobyt, ani zostať v Amerike. „Právnik nám poradil, že najlepšie by bolo vycestovať do Mexika a tam získať povolenie na prácu vo firme, ktorá sa zaručila za mňa aj za deti," vysvetľuje Katarína a vracia sa ďalej v spomienkach k niekoľkodňovej dráme, ktorú prežili.
Dráma v Mexiku
Množstvo pohovorov na americkej ambasáde, pobyt v hoteli oplotenom ostnatým drôtom, z ktorého, keď vyšli, hrozilo im na ulici prepadnutie a stretli sa aj s obťažovaním. Strach z toho, čo bude ďalej, či sa všetko podarí, nekonečné rady pred americkou ambasádou, kde museli vystáť hodiny od nadrána až do popoludnia, kopec žobrákov a chudoby okolo seba, čo ich psychicky veľmi ubíjalo a bralo im nádej na lepšie vyhliadky v cudzom svete. Také bolo Mexiko. Po niekoľkých dňoch nakoniec predsa len získali povolenie na pobyt.
„Pred hraničným priechodom El Paso sme ešte posledný deň čakali na ambasáde, pokiaľ nás pustia do USA. Od piatej ráno až do pol tretej popoludní sa za plotom miesila stovka ľudí. Na most cest rieku Rio Grande, čo je hraničná rieka, to bolo desať metrov. Keď sme ním prechádzali, ešte sme sa klepali, či nás nakoniec nepošlú späť. Našťastie, nestalo sa."
Pomohli jej, pomáha aj ona
Domov do Philadelfie prišli Beranovci vychudnutí, vynervovaní, smädní a hladní „Vyšla som na balkón a zapálili sme si so synom cigaretu, hoci nie som fajčiar. Po všetkom tom vypätí sme tiež z plných pľúc zarevali ako sa len dalo od radosti. Potom som išla spať a na druhý deň som zaspala do práce."
Keď Katka do firmy zavolala, že príde neskôr, tušili všetci, akou tortúrou museli prejsť. „Šéf mi povedal, že sa nič nedeje a mala by som si poriadne oddýchnuť. Stačí vraj prísť na druhý deň. Ale aj tak som išla. Keby ste videli, akú oslavu pre mňa pripravili?" usmieva sa.
Katarína hovorí, že v Amerike mala väčšinou veľké šťastie na ľudí, mnohí jej pomohli. Pomáhať druhým bolo podľa nej samozrejmosťou aj vo firme, kde pracovala. Najviac to bolo vidieť pred Vianocami. „Z benefitov, ktoré sme dostávali ako zamestnanci, sme kupovali potraviny pre rodiny, ktoré museli žiť skromne a na mnohé veci nemali peniaze. Tiež sme mali veľký takzvaný Darčekový strom. Podeň sme pred sviatkami ukladali podľa želaní detí z chudobnejších rodín balíčky s darmi, ktoré sme im kupovali. Dávať druhým, keď sa mi darí, bolo samozrejmosťou," hovorí Katka.
Túto tradíciu si priniesla so sebou aj na Slovensko, kam sa po osemnásťročnom pobyte v USA vrátila. Je tu už šiesty rok. Deti zostali žiť v USA. Minulý rok začala pred sviatkami s akciou, v rámci ktorej oslovuje ľudí v Považskej Bystrici, aby obdarovali deti z menej solventných rodín. Na štyri vianočné stromčeky, ktoré sú na verejných priestranstvách v meste, vešia ozdoby s menami a vekom detí. Ľudia si ich zoberú, kúpia darčeky, zabalia ich, nalepia nálepku a Katarína potom pred sviatkami roznáša s dobrovoľníkmi dary deťom do rodín, ktoré to potrebujú. Ľudí, ktorí sa zapájajú, aj obdarovaných je z roka na rok viac.
