Pani Karolíne vyšší vek neprekáža. Oveľa mladší členovia si na funkciu predsedu netrúfli a navrhli práve ju. Vedeli prečo. Teta je totiž veľmi vitálna a takých ľudí nie je veľa. Po smrti manžela začala v sedemdesiatke dokonca včeláriť.
V klube dôchodcov robí pani Karolína vyše dvadsať rokov. Stretáva sa tu aj s bývalými kolegami, s ktorými toho veľa prežila, ešte keď robili v Považských strojárňach. „Aj tam sme boli dobrá partia, popri práci sme zažili aj veľa zábavy. Teraz je akási iná doba. Je mi ľúto dnešných mladých, ktorým sa núka z každej strany život v neskutočnom svete počítačov a televízie. Technika im kradne chvíle, ktoré môžu prežiť naozaj aktívne a naplno s inými ľuďmi, aj spomienky, skutočné hodnoty a vnucuje im veľa hlúpstí. Ťažko sa však tomu môžu ubrániť. Nebudú mať na čo spomínať, možno aj skôr zostarnú ako my,“ myslí si teta.
Má rada ľudí a živo okolo seba
Pani Karolína potrebuje mať okolo seba živo, má rada ľudí. Bolo to tak odjakživa. Aj preto sa dala nahovoriť najprv na prácu tajomníčky v klube dôchodcov, hospodárky a teraz aj predsedníčky.
„Nevadí mi, že musím niečo organizovať, aj keď niekedy to nie je ľahké. Aj teraz čakám, pokiaľ si prídu sem do klubu vyzdvihnúť prepravky chlapi z firmy, ktorá nám ich požičala. Už tu mali byť, takže im musím volať a ponaháňať to,“ hovorí teta a vyťahuje mobil. Keď ju sledujeme ako šikovne s ním narába, popri tom rozpráva a zvŕta sa okolo, nechceme veriť, že tento rok už oslávila osemdesiat. „Nemal sa kto chytiť toho predsedníctva a organizovania, tak som to zobrala. Aj starší ľudia by mali byť aktívni, rada v tom pomôžem. To neznamená, že keď je človek starý, nemôže byť nikde organizovaný. Veď ľudia by sa mali stretávať. A klub im v tom pomáha. Chodievame aj na zájazdy. Keby išiel človek len sám alebo s rodinou, nezažil by to, čo zažije so svojimi rovesníkmi. To je o inom. Treba si udržať aj svoj vlastný svet, aby zostal človek vitálny a nebol druhým na ťarchu,“ vysvetľuje teta a rozhovorí sa o zájazdoch na Oravský hrad, Oravice, do Levoče či o rekreácii v Tatrách.
Včeláriť začala po sedemdesiatke
Aktivita v klube jej pomohla vyrovnať sa lepšie aj so smrťou manžela, ktorý ju opustil pred ôsmimi rokmi. Prežili spolu pekné manželstvo. „Tiež bol so mnou v klube, istý čas robil aj podpredsedu. Dosť ho vyzdvihol. Bol včelár aj predseda klubu záhradkárov a pripravoval veľa prednášok,“ spomína si.
Pani Karolína (v strede) so synom Mariánom a dcérou Jarmilou.
Potom sa rozhovorí o mede. Vysvetľuje, že nie je pravdou považovať za dobrý a kvalitný len ten, ktorý je tmavý. „Bledý je rovnako dobrý, ak nie aj lepší. Je väčšinou z viacerých druhov kvetov, a tak môžu byť liečivé účinky oveľa širšie. Aj na priamu konzumáciu je dokonca lepší, lebo je menej aromatický a lahodnejší,“ vysvetľuje. Neskôr opisuje, z čoho je tmavý med. Dozvedáme sa o voškách a medovici.
O včelách a mede toho vie naozaj veľa. A nielen vďaka manželovi. „Neviem si predstaviť, že by som po jeho smrti dala všetky včielky preč. Mal ich rád. Niečo som musela predať, ale niečo som nechala a pokračovala som po ňom vo včelárení,“ usmieva sa teta. Má päť rodín a tento rok jej pribudla ďalšia z roja. Včeláriť začala po sedemdesiatke.
Musela prekonať strach
Pokračovať v tom, čo robil jej muž, nebolo však ľahké. Ale pani Karolína sa dá nahovoriť v živote na všeličo. Skúsila aj včeláriť a darí sa jej. Aj napriek tomu, že musela prekonávať strach.
„Strašne som sa včiel bála. Keď mi začala nejaká bzučať kolo hlavy, začala som pišťať a bola by som sa schovala aj do myšacej diery. Manžel mi vždy povedal, aby som radšej išla na záhradku. Bál sa, aby ma nedopichali. Včela totiž vycíti, že ste nervózny a bojíte sa a potom skôr pichne,“ hovorí teta včelárka.
Po niekoľkých rokoch včelárenia hovorí, že sa netreba báť. Dáva aj radu ustráchancom, ako bola ona sama. „Treba sa poriadne obliecť. Včela sa bráni a vždy si nájde nejaké miestečko, malú dierku, kadiaľ sa vám dostane na kožu. Dnes sa dá kúpiť aj oblek. Ja mám ale ešte po starom plášť. Dole si tiež obliekam hrubé nohavice, na ne si natiahnem ponožky, aby sa potvorky ku mne nedostali,“ usmieva sa teta.
Dodáva, že včelári si veľmi vážia, že sa na to dala. „Keď prídem na výročnú včelársku schôdzu, sú vždy radi, keď sa tam objavím a stále spomínajú na manžela,“ hovorí.
S manželom. Fotografovali sa počas výletu v okolí Papradna. Pani Karolína je vpravo.
Včelári sa kedysi stretávali aj u nich doma. Na odborné debaty, ktorých sa tiež zúčastňovala. Vďaka tomu sa zo včelárenia nalepilo čo-to aj na ňu. „Písala som manželovi zápisnice, zoznamy, pomáhala som pri vytáčaní medu a všelijakých iných robotách. Len nie pri tých, kde by som mohla prísť do kontaktu so včelami,“ usmieva sa teta. Dodáva žartom, že dnes spája vďaka skúsenostiam príjemné a užitočné s príjemným a nebezpečným, teda záhradkárčenie s včelárením. Pomáhajú jej aj deti a vnúčatá. Na včelárenie sa dal teraz zať, tak ho zaúča.
Dala sa nahovoriť na kadečo
Pani Karolína bola vždy aktívna a dala sa v živote nahovoriť na všeličo.
„Neviem si ani teraz predstaviť, že by som mala sedieť doma, bárs mám už osemdesiat rokov. Pozrite sa aj na túto fotografiu, to som bola ešte mladé dvadsaťročné dievča. Takto sme v Papradne hrávali divadlo aj so sestrou. Hralo sa vždy v krojoch. Mám aj fotografiu ako pradieme. Učitelia nás nahovorili, aby sme išli hrať. Tu sme skúšali Kamenný chodníček, veľmi sa nám to páčilo. Pochádzam z piatich detí, bola som najstaršia. Doma som musela pomáhať. O troch hodinách som prišla z práce a musela som ísť na rolu," hovorí teta Karolína. Spomína si ďalej aj na to, ako hrávali za mladi tenis, chodili lyžovať na Podjavorník, rozhodla sa tiež študovať ekonomickú školu a ked prišla možnosť z práce prihlásiť sa na konštruktérsky kurz, rada to využila.
Bývalo veselo, muža si vyveštila
Hovorí, že aj u nich v Papradne bývalo veselo, hlavne počas sviatkov, aj tých vianočných. „Ľudia boli naokolo blízko, tak viac spolu ako v meste. Keď som sa presťahovala do Považskej Bystrice, bolo mi veru aj smutno."
Najveselšie bolo vraj medzi dievčatami na Luciu. „To sme sa navystrájali. Keď prišli Lucie ometať, aj sme sa báli, naháňali sme ich a pokušovali. Cez zimu boli aj divadlá, na Vianoce chodili betlehemci s jasličkami. Dievčence robili aj všelijaké čarovacie zvyky. Veľmi som tomu neverila, ale dala som sa raz nahovoriť," usmieva sa pani Karolína.
Dodáva, že to bolo na Veľkú noc. „Urobili sme si venčeky a púšťali sme ich dolu Papradniankou. Kde sa na brehu zastavil, odtiaľ mal byť manžel. Sestre sa zastavil rýchlo a veru sa aj vydala v Papradne. Ale ten môj išiel ďaleko, ani neviem, kde skončil. A vidíte, mala som nakoniec muža zďaleka. Takže sa čarovanie naplnilo," žartuje teta.
Zoznámenie s manželom
Rafael Bernhauser bol vedúci konštrukcie v Považských strojárňach.
„Keď skončil školu v Bratislave, poslali ho robiť do strojární. Tiež som robila na konštrukcii. Poznali sme sa, zdravili, ale viac sme sa zoznámili vo vlaku. Cestoval vtedy domov dole na Bratislavu a ja som so sestrou do Brna za bratom na vojenčinu. Takže sme sa kúsok viezli jedným smerom. Z konštrukcie som sa potom presťahovala do dielne na lisovňu. Tam sa hrával medzi prevádzkami futbal. Začal tam chodiť aj manžel, keď sa dozvedel, že tam robím. Stretávali sme sa nakoniec aj cez prestávku a zblížili sme sa natoľko, že bola nakoniec svadba," spomína si na zoznamovanie pani Karolína.
Dodáva, že vďaka práci v strojárňach sa dalo takto dohromady veľa mladých ľudí z viacerých kútov Československa.
Návod pre život
Pani Karolína naháňala do rôznych aktivít aj svoje deti, je tiež atívna a dobrá babka. Má päť vnúčat a jedného pravnúčika. Z medu, ktorý dávajú jej včely, pečie pre všetkých na Vianoce výborné medovníky. S deťmi ich aj zdobí. Tento rok to spolu s ostatnými členmi klubu prišli učiť aj deti do jednej zo základných škôl v meste. Tajomstvo pekne ozdobených medovníčkov spočíva podľa nej hlavne v starostlivo pripravenej poleve, na ktorú nám dala aj návod.
Návod sme dostali určite aj na to, ako sa udržať dlho mladým a vitálnym. „Keď robím, na záhrade, pri včelách, v klube, či kdekoľvek inde, nemám čas myslieť na to, že ma niečo bolí. Zabudnem aj na to, že mám zdravotné problémy, nemyslím na ne a cítim sa dobre,“ hovorí teta.
