Beh cez prestávku
Narodil som sa v roku 1948 v Dolnej Strede pri Seredi v poľnohospodárskej rodine. Od malička som doma pracoval pri hospodárstve, ale popri tom aj vďaka otcovi, bývalému futbalistovi, som začal športovať. Najprv to bol futbal, kde cesta viedla cez žiakov, dorast a ako sedemnásťročný som obliekal dres mužov. Oslovila ma aj atletika, pravidelne som chodil do Galanty na okresné a krajské súťaže a beh Smeny. V roku 1962, keď boli futbalové MS v Chile, som cez veľkú prestávku bežal zo školy 6 km do Serede pre noviny Šport, aby som potom v zadnej lavici čítal všetko o šampionáte. Semifinálový zápas s Maďarmi vysielal dedinský rozhlas a všetko bolo hore nohami po našom postupe do finále. Takto som spojil futbal s atletikou.
Šport a vzdelanie
Vo vtedajšom týždenníku Štart som čítaval o bežeckej austrálsko - novozélandskej škole, predstavovanej špičkovými bežcami Petrom Snellom na 1500 m a Herbertom Elliottom. Veľmi ma to nadchlo a trénoval som najprv sám, neskôr si ma všimol úspešný pedagóg Egon Redhammer, ktorý ma trénoval na stredných tratiach.. Tento známy odborník ma na stredných tratiach. V 1963 som prišiel do Dubnice na odborné učilište, hoci otec ma smeroval na gymnázium. Mňa skôr bavili technické veci a neskôr popri zamestnaní som vyštudoval večerne priemyslovku. Popri škole aj po jej ukončení som ostal verný atletike. V tých časoch som bol v bežeckej skupine s Vladom Dudom, jedným z najlepších vtedajších bežcov, pod vedením skvelého trénera Ivana Soviša.
Skorý koniec kariéry
Ako futbalista som bol v rokoch 1967 – 68 v rezerve Jednoty Trenčín, ktorá bola vtedy na výsĺní československého futbalu. Hrali tam pod vedením Karola Borhyho Béla Masný, Rihošek, Hojsík, či Koyš, v béčku bol známy Milan Albrecht. Bohužiaľ, pri atletických pretekoch na 800 m v Žiline mi kolega skočil klincovkou na nohu. Diagnóza - roztrhnutá achillovka. Aj keď po vyzdravení som sa snažil športovať ďalej, nešlo to. Päta bola oslabená, nemohol som dobre a naplno behať, a tak som skončil s aktívnou činnosťou. Atletike som nedal zbohom vďaka dnes už nebohému Zdenkovi Hrbáčkovi, ktorý ma pritiahol do výboru.
Vynálezy „na kolene“
V atletickom klube v Dubnici som mal na starosti technické vybavenie štadióna. V roku 1972 sme spolu s Ivanom Pospíšilom, dubnickým hokejistom a atlétom zostrojili optické zariadenie, prvé na meranie skoku do diaľky vo vtedajšom Československu. Použili sme ďalekohľad z fabrického kanóna, inšpiráciou bolo podobné zariadenie, ktoré meralo na mexickej olympiáde fantastický svetový rekord Beamona. Na podnet známeho odborníka Zdeňka Hrbáčka som vyrobil zariadenie na meranie rýchlosti vetra. Zohnal som si letecký ručný vetromer, merajúci silu vetra, kosínusovou tabuľkou som prepočítal silu vetra do chrbta. Bola to rarita, keď som chodil po štadiónoch s kovovou trubkou, kde vrtuľka ukázala celkovú silu vetra a tabuľka so šipkou na guličke slúžila na prepočet. V tých časoch atletické vedenie v Prahe pochybovalo o technickom vybavení na slovenských štadiónoch a nerado dalo federálny šampionát do Považskej Bystrice. Slovenskí atletickí nadšenci dokázali, že v ničom nezaostávame.
Tréner a rozhodca
Po skončení aktívnej kariéry som si urobil II. trénersku a prvú rozhodcovskú triedy. Teraz som predseda krajskej rozhodcovskej komisie a člen komisie rozhodcov SAZ. Atletika vyhovovala môjmu naturelu, vždy som chcel niečo dokázať. Mojím veľkým vzorom bol nezabudnuteľný Emil Zátopek, o ktorom mi veľa rozprával najmä môj otec. Riadil som ako ústredný rozhodca II. ligu, kde súťažili okrem iného bašty atletiky Slávia Bratislava, Dubnica, či Košice. Vtedy neboli mítingy, ale ligové kolá, každé v jednom z účastníckych miest. V noci som nasadzoval pretekárov do rozbehov, po pretekoch sumarizoval tabuľky. V 70. rokoch bolo prvé atletické stredisko v Dubnici v základnej škole pri gymnáziu, ktoré som viedol. Vyrástli tam viacerí známi športovci. Z atlétov to bol Paľko Florek, začínal tam aj súčasný tréner dubnických futbalistov Peter Gergely. Stredisku som sa venoval popri zamestnaní, nakupoval som výstroj, dával šiť tretry, zháňal atletické náčinie. Okrem toho som bol tréner a rozhodca. Teší ma, že vynikajúca partia existuje dodnes, pravidelne sa stretávame. Vážim si, že som pracoval som s Hrbáčkom, Juckom, Hortom. Za desať rokov existencie Atletického mosta tu bolo veľa funkcionárov. Som rád, že môžem byť členom veľkoklubu, patriaceho v kategórii mužov medzi najlepšie v Európe. Atletický most je vo svete na 21. mieste vrátane miest s Diamantovou ligou, čím sme predstihli mítingy v Česku, Poľsku, Maďarsku napriek oveľa nižšiemu rozpočtu. Všetko sme robili pre ľudí, ktorí mohli vidieť majstrov sveta či svetových rekordérov.
Od atletiky k futbalu
Do bolešovského futbalu som vstúpil v čase veľkej krízy v sezóne 2004/2005 ako tréner, keď bol klub na poslednom mieste II. triedy. Úlohou bola záchrana, čo sa podarilo, a tak som po plnení úlohy skončil aj ako člen výboru. Potom ma oslovil vtedajší starosta Šimák, či by som nešiel robiť prezidenta. Chcel som pomôcť a nastúpil som po Sabatkovi, Hudcovskom a Kvasnicovi. Po zdravotných problémov som musel funkciu položiť, a keď ma oslovil prezident Igor Beňo, začal som robiť sekretára. Pred výročím deväťdesiateho výročia TJ Slovan ma zástupcovia obce oslovili, či by som nepomohol s organizáciou. už som bol opäť prezident. Vsádzal som na mladých, čo sa mi osvedčilo nielen u trénerov, ale aj u môjho nástupcu Michala Kňažeka. Dnes som v Bolešove už iba ako fanúšik, ale stále si neviem predstaviť víkend bez futbalu, či atletiky v Dubnici. Škoda, že sa nedá vrátiť späť čas. Kedysi sa začala jar cezpoľnými behmi, kde štartovali všetci športovci povinne. Atletika je základ pre každý šport, využívali sme kožené vesty naplnené pieskom, v ktorých sme trénovali pri Váhu.
Dušan Chatrnúch má šikovné ruky, čo dokázal aj vlastnoručne vyrobeným modelom Kolumbovej lode.
Úspešný záhradkár
Od malička som bol vedený k práce v záhrade či vinohrade, čo mi ostalo dodnes. Ako dvadsaťjedenročný som v Dubnici dostal záhradku. Darilo sa mi a dostal som viacero cien za najkrajšiu záhradku, ktorá bola a je mojou pýchou. Skleník, v ktorom už nič nesadím, som vymenil za oveľa väčší v Bolešove. Záhrada ma napĺňa, doma mám všetko ekologické. Hnojím na zeleno, kompostom aj maštaľným hnojom, nepoužívam žiadne postreky. Veď aj Japonec nekúpi kapustu, ak v nej nenájde slimáka. Mám solídny sad, ktorý mi dáva slušnú úrodu. Využijem všetko, nielen na destiláty, ale každému chutia sušené slivky, hrušky, jablká. Mám psa a dve mačky, ale v budúcnosti sa chcem zamerať na chov zajacov a ovečiek, čo je môj sen. Bokom neostávajú ani kvety, naše muškáty ľudia obdivujú, pestujem aj ruže. Aj keď kamaráti o mne tvrdia, že som priniesol do Bolešova vinohradníctvo, nie je to pravda. To tu bolo dávno predo mnou, ale ak niekto chce, rád mu pomôžem.
Ručné práce koníčkom
Aj keď som takmer celý život bol vo funkcii riadiaceho pracovníka, vo výskumnom ústave EvÚ na obchodnom úseku a zásobovaní, vyžívam sa v ručných prácach. Pred desiatimi rokmi som kúpil v Bolešove neobývaný dom, ktorý som pomaly prerobil podľa svojich predstáv. Vlastnoručne som urobil dlážky, obhodil vnútrajšok, pristavil poschodie. Mám radosť z toho, že je po mne niečo vidieť. Okrem priateľky Henrietky mi je veľkým pomocníkom aj Tonko Baláž. Veľmi ma baví aj modelárstvo, medzi moje najlepšie kúsky patrí model lode Krištofa Kolumbusa, ktorého výroba trvala asi polroka. Je to náročné na cit, trpezlivosť, nemalý čas venujem zháňaniu materiálu, ale výsledok stojí za to.
Kanonáda na Vianoce
Ako asi pre každého, aj pre mňa sú to sviatky, pokoja a štedrosti, obdobie, kedy sú všetci k sebe milší a priateľskejší ako po iné dni v roku. Kedysi sa ľudia viac navštevovali, porozprávali, teraz sú utiahnutejší. V Dolnej Strede sme žili v jednom dome tri generácie – starí rodičia, rodičia a my, deti. Otec bol výpravca na železnici a vždy zohnal sladučké datle a iné dobroty, na ktoré som sa vždy tešil. S bratom sme chodili pravidelne koledovať po domoch. Na stole nechýbali tradičné jedlá, ako boli asi všade. Kapustnica, ryba, šalát, makové pupáčiky a koláče. Darčeky neboli také drahé ako dnes, keď deti dostávajú počítače, bicykle či mobily. Väčšinou to boli praktické veci, oblečenie, ponožky. Najväčším zážitkom bol polnočný ohňostroj z Bratislavy, ktorá bola od našej dediny vzdušnou čiarou asi štyridsať kilometrov. Keď bola dobrá viditeľnosť, bola to nádhera, ku ktorej sa pridal zvuky streľby z kanónov. Dnes trávim sviatky pokoja doma s priateľkou a užívam si ich pokojnú atmosféru. Do môjho rodiska chodím iba občas za bývalým spoluhráčom Mrákavom, ktorý hrával v Dubnici. Rodičia už nežijú a súrodenci bývajú v neďalekej Seredi. Mám vzťah k rodisku, ale už sa cítim Bolešovčanom.
