nástenku pred miestnou krčmou.
Zľava J. Lednický, P. Sádecký a V. Jance.
Trio na začiatku
Názov pochádza od obce Malé Lednice, ktorej obyvateľov častovali prezývkou kone. Na začiatku sme boli traja - Juraj Lednický, Vlado Jance a ja. Pred šiestimi rokmi ešte nikto z nás nemal veľké ciele, chceli sme iba jazdiť. Postupne sa naše rady rozširovali, pribúdali mladé talenty, ale aj starší skúsenejší cyklisti. Prvým historickým zápisom na ozajstných pretekoch bol štart tria zakladateľov na Súľovskom maratóne, ktorý je pre nás kultovým pretekom. Neskôr sa nám podarilo zohnať významnú posilu Janka Luhového. Bolo to v období, keď som doma v dielničke dával dohromady dvojbicykel a práve Janči bol môj tandemový partner. Zohrali sme sa rýchlo a okrem množstva obyčajných výjazdov sme absolvovali aj Bratislavský maratón, kde sme v obrovskej konkurencii skončili v prvej polovici štartovného poľa. Dnes je nás v klube okolo desať – dvanásť skalných, pretože niektorí pre pracovné zaneprázdnenie odjazdia iba občas niektoré z podujatí. Napriek názvu máme v tíme aj chalanov z Bytče, Pov. Bystrice či Milochova,“ približuje v skratke klub zakladateľ, manažér, sponzor a pretekár Peter Sádecký, jeden z troch rodených Ledničanov.
Marek Riger.
Super sólista
Marek Riger z Bytče je medzi spolujazdcami považovaný za veľký talent, ktorý má to najlepšie pred sebou. „Aktívne jazdím od roku 2009 maratóny, poznal som sa s Luhovým a cez neho som sa dostal do klubu. Možno ma chalani chvália, ale nemyslím si, že som až taký dobrý, aj keď zopár umiestnení na stupňoch najlepších mám. Najviac si cením druhé miesto na Dubnickom maratóne plus nejaké tretie miesta, no na víťazstvo stále čakám. V kolektíve sa cítim veľmi dobre, je tu skvelá partia nielen na pretekoch, ale aj mimo nich. Najťažšie preteky som zažil zatiaľ v Súľove, kde sme sa po veľkom daždi brodili miestami po kolená v blate a úplne sme sa zničili,“ hovorí skromne sedemnásťročný mladík. Kolegovia o ňom prezradili, že kým oni zvládli v Poluvsí dvadsaťštyrihodinovku vo štvorici, Marek ju absolvoval sám a z bicykla takmer nezliezol. Ak by sa vyhlasovala kategória jednotlivcov do 18 rokov, bol by prvý.
Branislav Fuček (v strede).
Najlepší šprintér
Aj keď je horská cyklistika väčšinou o vytrvalosti, vítaní sú jazdci rýchlostného typu. Najlepším tímovým šprintérom je ďalší Bytčan Branislav Fuček. „Ani ja nie som dlho v pretekárskej rodine, doteraz som absolvoval dve kompletné sezóny. Úspechy už prišli, podarilo sa mi pre tím vyhrať šprintérsku súťaž v Bystričke a na jeseň som vyhral ďalší šprintpolom v Strečne. Do tretice si veľmi vážim celkovo prvé miesto vo svojej kategórii vo Valašsko – Považskej sérii. Aj keď mám radšej kratšie trate okolo desať kilometrov, viem zdolať aj dlhšiu vzdialenosť. Teší ma štvrté miesto z Veľkých Karlovíc a 24. miesto na šesťdesiatkilometrovom maratóne vo Vsetíne.
Cyklista v kopačkách
Jeden zo spoluzakladateľov klubu Juraj Lednický má šport v krvi, veď jeho otec a strýko patrili v drese Iskry M. Lednice v krajských súťažiach k obávaným strelcom. „Futbal ma baví a hrám za neďalekú Domanižu v štvrtej najvyššej slovenskej súťaži. Tréner mi cyklistiku nezakazuje, je to dobrý doplnok k tréningom, na ktoré často dochádzam na dvoch kolesách najmä dole kopcom, naspäť po drine tlačím (smiech). Po dvadsaťštyrihodinovke som mal poriadnu svalovicu, ale na zápas som nastúpil. Prvý maratón som absolvoval v Súľove pred štyrmi rokom. Začiatky neboli ľahké, pretože jazdiť po teréne na sestrinom ružovom dámskom bicykli bez odpruženej vidlice dalo poriadne zabrať.
Patrik Pohanka
Zvonič a zásobovač
Profi tímy majú množstvo ľudí, ktorí sa starajú o všetko od jedla, pitia, oblečenie až po servis. Lednické kone by za nič nevymenili tretieho Ledničana Paťa Pohanku, ktorý má funkcií ako japonská kalkulačka. „Volajú ma hlavný zvonič, pretože zvončekom s dvojitým tónom signalizujem nielen blížiace sa auto či krčmu, čo je dôležité najmä v časoch krízy spôsobenej nedostatočným pitným režimom. Väčšinou sa pohybujem vzadu za chalanmi a zabezpečujem ich, aby sa nestratili alebo sa im niečo nestalo. Preto nejazdím ani nočné preteky, kde by som nemal prehľad. Mám za sebou niekoľko maratónov, nekladiem dôraz na umiestnenie, ale na to, aby som prišiel v poriadku do cieľa. Po troške sa zlepšujem, uvidím, čo prinesú ďalšie sezóny,“ hovorí Paťo, ktorý všetko potrebné na preteky nosí v ruksaku či ľadvinke.
Imidžové šediny
Považskobystričan Peter Bordáč patrí spolu s Jozefom Zábojníkom k najstarším a najskúsenejším členom klubu. „Prišli sme spolu pred dvoma rokmi, predtým sme jazdili len tak približne pätnásť rokov, ale nemali sme žiadne meno ani sme nikoho nereprezentovali. Všetko sa zmenilo príchodom do klubu. Napriek tomu, že sme najstarší a máme pod prilbou aj šedivejšie vlasy, vykanie je tabu, sme všetci kamaráti, aj keď na pretekoch sa mladším kolegom dívame väčšinou na chrbty. Nemáme žiadne mazácke maniery, bicykle si ošetrujeme a pripravujeme sami, nedáme ich do ruky nikomu,“ hovorí skúsený pretekár, pre ktorého je úspechom byť okolo desiateho miesta, čo už viackrát dokázal.
Zľava J. Bordáč, M. Zábojník a J. Zábojník.
Ozajstný maratónec
Absolvovať maratón na bicykli a klasický bežecký maratón je rozdiel. „Je to nielen o vzdialenosti, ale aj vôli, vytrvalosti a tréningu,“ hovorí Jozef Zábojník. „Začínal som na bicykli Ukrajina, ktorý viacerí z našich členov videli možno iba na internete ako šesťročný s prevodom 6:1. S Jozefom Bordáčom sme jazdili rekreačne a ja som ešte aj behával do Rajca a späť, čo bola dĺžka maratónu. Mám za sebou aj ozajstný maratón v Košiciach ešte na starej klasickej trati do Sene s časom nad tri hodiny. Na bicykli je najväčším úspechom šieste miesto v Pružine. Nedarilo sa mi v Súľove, kde som mal ťažký pád s odreninami kilometer pred cieľom a na najdlhšom preteku na 46 km v Púchove ma trikrát postihol defekt.“
Stolný tenista
Vlado Hojdík z Milochova začal s cyklistikou pred rokom. „Dovtedy som s pretekaním nemal nič spoločné, vozil som sa iba po dedine a okolí. Viac ma lákali iné športy, najviac stolný tenis, kde hrám za Milochov 7. ligu. K cyklistike som sa dostal náhodou cez známeho, ktorý u Petra kupoval bicykel. Spoznali sme sa, skúsil som súťaž a chytilo ma to. Dúfam, že o rok to bude lepšie a nadviažem na druhé miesto v Dohňanoch na Považsko – Strážovskej sérii a 24. miesto spomedzi 240 jazdcov na 65 km dlhom maratóne v Dubnici. S kondíciou problémy nemám, behal som dlhšie trate a aj na preteky v Mojtíne či Košeckom Podhradí som išiel na bicykli.
V stopách otca
Matej Zábojník patrí k naj- mladším členom a zaujímavosťou je, že je v tíme spolu s otcom. „Bicyklovať som začal v desiatich rokoch, otec ma nemusel nútiť, chcel som sám. Mám za sebou iba dva preteky, takže väčšie úspechy má otec. Aj keď sme na akcii ako partia, dokážeme sa obaja uvoľniť, nemusíme sa jeden pred druhým schovávať. Mama je tolerantná, je rada, že športujeme obaja.
Zľava P. Sádecký a J. Luhový.
Diplomovaný ekonóm
Ján Luhový v máji úspešne ukončil vysokú školu a cyklistike sa venuje popri zamestnaní. „Nalepší výsledok som dosiahol v roku 2011 na Marikovskom maratóne a prispel som k siedmemu miestu štvoríc na dvadsaťštyrihodinovke. Neviem, či to nazvať kuriozitou, ale skôr to bol výborný zážitok, keď sme s Petrom jazdili dva dni na tandeme s vozíkom v Tatrách. (neviem či v roku 2008 alebo 2009). Bol to skvelý zážitok sa na tandeme aj s vozíkom prevážať dva dni po Tatrách. Najviac sa teším na zábavné zážitky vždy na ukončení sezóny. Je tam dobrá partia, bicyklujeme, potom sa presunieme na chatu, kde opekáme mäso, pozeráme fotografie a rozprávame zážitky pri pivku a zhodnotíme súťažný rok.
Posedenie po pretekoch.
Dobrá partia
V tíme ťahajú všetci za jeden povraz. „Nebránime sa ani prísunu nových členov. Podmienkou je, aby odjazdili za nás minimálne ročne jeden maratón a dobre sme sa spoznali. Dôležité je prískočné v hodnote viac ako 52 percent, podľa kvality jazdca. Čím je lepší, tým dá viac. Nebránime sa ani dievčatám, ktoré by mali záujem o členstvo, ale zatiaľ sa hanbia. Sme radi, že sme si vybrali cyklistiku, je to lepšie ako pasívne sedieť pri televízii, aj keď nemáme profi výbavu. Zažijeme množstvo zábavy, najmä pri nepredvídaných situáciách. Na rekreačnej jazde okolo priehrady ma kamarát upozornil, že mi niečo puká na bicykli, obzrel som sa a vzápätí som narazil do stĺpa. Vlado mal pád v Súľove a bol taký zablatený, že ho na fotografii nespoznala ani vlastná mama.
Na budúci rok chceme všetci absolvovať Súľovský maratón, 24 hodinovku a ešte viac utižiť partiu, kde vždy podržíme jeden druhého,“ dodal Peter Sádecký.
