MALÉ LEDNICE. Ľudia aj regionálni kultúrni pracovníci ocenili činnosť združenia, ktoré sa podujalo pripraviť publikáciu. Jej autorom je člen Kiapešky Pavol Vitko, ktorý hovorí, že bez podpory kamarátov, hlavne Petra Sádeckého, by dielo len ťažko uzrelo svetlo sveta.
Pomohla aj dotácia, rôzne príspevky, pomoc obce a ochota ľudí z obce podieľať sa na vytvorení diela.
Nebyť kiapeškárov, nebolo by nič
Pavol Vitko hovorí, že asi tridsať rokov si odkladal všetky veci, ku ktorým sa dostal v súvislosti s Malými Lednicami a robil si tiež zápisky zo stretnutí s ľuďmi. „Viacerí aj dlhší čas nie sú medzi nami, a tak je to aj spomienka na nich,“ hovorí Vitko.
Dodáva, že úsilie musí niekedy dozrieť a stalo sa tak tento rok. Sám by však nezmohol nič. „Bez úsilia mojich kamarátov z občianskeho združenia Kiapeška, hlavne Petra Sádeckého, by nevzniklo nič a mohol som mať akékoľvek krásne plány. Ich popud, keď povedali, že ideme do prípravy publikácie, bol veľmi dôležitý a, samozrejme, aj pomoc,“ hovorí Vitko, ktorý sa narodil a vyrastal v obci Malé Lednice. Dnes žije v Bratislave a pracuje na ministerstve obrany. Autor ešte dodáva, že financie získali aj vďaka dotácii z ministerstva kultúry, tiež sponzorským príspevkom z viacerých zdrojov a výraznou mierou sa podieľal práve Peter Sádecký.
Život rehoľníka a povzbudenia manželky
Ani samostatná príprava diela nebola jednoduchá. „Celých deväť mesiacov som žil doslova ako rehoľník. Vstával som o pol tretej nadránom, do pol siedmej som písal knihu o Malých Ledniciach, potom som pol hodiny spal, potom som sadol na bicykel, išiel som do práce, vrátil som sa okolo šiestej a o pol deviatej som už musel byť v posteli, aby som mohol o pol tretej nadránom zase vstávať,“ opisuje život posledných mesiacov Vitko.
Na prípravu knihy padli za obeť aj nejaké dni dovolenky či náhradného voľna. „Chcel som mojej rodnej obci niečo dať zo seba, aby som sa poďakoval miestu, kde som vyrastal,“ hovorí Vitko. Bratislavský byt Vitkovcov bol tiež dlhé mesiace zaprataný neporiadkom, čo rodina tolerovala. „Moja manželka je absolútne skvelá, celý čas ma podporovala, nepočul som ani jedno zahundranie. Skôr naopak. Veľakrát som bol v depresii, už som nevládal a ona sa len usmiala a poznamenala, že všetko zvládneme a nakoniec sme to úspešne dotiahli do konca,“ hovorí Vitko.
Vzácne erby
V knihe je aj množstvo pekných historických fotografií zo života obce. Autor si však predsa len najviac cení jednu. „Dvadsať rokov som pátral po erbe Lednických. V našej obci totiž bolo niekoľko zemianskych rodov ako Sádeckí, Kardošovci, Čerňanskí a ich odnože. Tieto erby sú známe. Ale erb Lednických nie. Nakoniec mi poradil jeden docent, historik z Filozofickej fakulty v Bratislave, a spolu sa nám podarilo erb nájsť. Sú dokonca dva. Takže rakúsko-uhorskí panovníci vymenovali do šľachtického stavu vždy po tri rodiny Lednických, teda šesť rodín v priebehu šiestich rokov. Bolo mi ľúto, že sa erby nezachovali. Až toto leto sa mi podarilo ich objaviť, z čoho som mal veľkú radosť. Takže vyobrazenie dávno zabudnutého erbu v knihe má osobne pre mňa najväčšiu cenu,“ hovorí Vitko.
Cenia si publikáciu
Ľudia z obce si veľmi cenia vydanie publikácie. Dôkazom bola koniec-koncov aj bohatá účasť na uvádzaní knihy do života, kde bol pripravený výborný kultúrny program. Jeho ťahákom bolo vystúpenie Dušana Grúňa. A aké boli reakcie?
„Je to dobrá vec, zviditeľniť takýmto spôsobom obec. Rád si pozriem rôzne rodokmene, ktoré sa v knihe opisujú. Ja sa zaoberám ako podnikateľ plynofikáciou objektov, a tak ma bude zaujímať aj takáto technická história obce. Autor knihy koniec-koncov konzultoval aj so mnou aj mojím otcom niektoré veci. Otec je, žiaľ, už nebohý, takže knihy sa nedočkal, ale ja sa z nej veľmi teším. Uvidím, ako to dal všetko Paľo dohromady,“ prezradil Tibor Čelko.
„Najviac ma zaujala história. Je tu veľmi veľa vecí, aj výpovede obyvateľov. Bola som prekvapená, že ľudia boli ochotní niečo povedať a poskytnúť aj toľko materiálu, starých dokumentov. Mňa osobne prekvapili historické fotografie rodiny Vitkovcov, ale aj iných rodín. Práve toto ma najviac vrátilo do detstva a oživilo moje spomienky,“ hovorí Helena Lednická, ktorá pomáhala s korekciami v knihy. Dodala, že kniha je naozaj príjemným spomínaním.
„Je vynikajúce, že tu máme takéto združenie a ľudí, ktorí sa rozhodli vytvoriť knihu. Aj ja budem v knihe určite hľadať niečo zo svojej minulosti. Viem niečo o histórii z rozprávania starých rodičov a verím, že ešte viac sa dozviem v knihe. Otec je napríklad stolár, a tak uvidíme, či tam je niečo aj z histórie remesiel,“ František Lednický.
„Vždy je dobré, keď vychádzajú monografie. Sme radi, že v obci pracuje občianske združenie, ktoré sa podujalo na niečo podobné. Je preto dobré, že to nerobí len obec, ale ľudia sú zainteresovaní aj takto. Bodaj by bolo viac takýchto združení aj v iných obciach či mestách,“ zhodnotila vydanie publikácie Daniela Čižmárová, riaditeľka Považského osvetového strediska.
