na besede v Považskej knižnici.
POVAŽSKÁ BYSTRICA. Do učebnice literatúry sa nezmestí všetko, najmä nie čo je momentálne aktuálne.
Práve preto je tu projekt Živý bič, v rámci ktorého sa robili v slovenských knižniciach stretnutia so spisovateľmi, ktorí sa ešte nedostali do učebníc, hovoria však jazykom, ktorý nám je veľmi blízky.
Podujatie a o autorke
Také bolo aj stretnutie v považskobystrickej knižnici s Danielou Kapitáňovou. Spisovateľka sa narodila 30. júla 1956 v Komárne. Vyštudovala divadelnú réžiu na DAMU v Prahe. V súčasnosti pracuje v Slovenskom rozhlase ako literárna redaktorka a prednáša kreatívne písanie na univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Pravidelne uverejňuje fejtóny v denníkoch SME a Pravda, venuje sa aj teórii detektívneho žánru. Žije a tvorí v Bratislave. Vyšli jej diela Kniha o cintoríne, Nech to zostane v rodine!, Vražda v Slopnej.
Prečo si ju vybrala?
O tom, že ide o spisovateľskú osobnosť, ktorá sa vymyká z plejády súčasných autoriek próz, ak máme predovšetkým na mysli líniu autoriek takzvaných ženských románov a že zaujme hlavne živým zmyslom pre humor, presvedčila svojich čitateľov aj na besede. Hlavne, keď vysvetľovala, odkiaľ pochádza názov jej detektívnej knižky s názvom Vražda v Slopnej, na čom sa besedujúci naozaj schuti smiali.
„Hľadala som nejaký názov a chcela by som mať v názve časť slova slovenský a niečo za tým. Nech je to také echt. A keď som to „sl“ hľadala v lexikone slovenských obcí, tak som našla Slopnú. Odrazu som začala v tej knižnici výskať a rozmýšľala som, že to je fantastické a neuveriteľné, keď existuje na dedina s názvom Slopná, kde je aj náznak slovíčka chľast. Napadlo ma, že to by mohla byť hlavná obec Slovenska. Strašne ma potešilo, že nemusím vymýšľať názov, len problém bol potom s prekladom do cudzích jazykov,“ opisuje s úsmevom autorka.
Dodáva ešte, že po štyroch rokoch od vydania jej dokonca napísal aj starosta obce. „Nebol to veľmi chváliaci mail. Bol slušný, ale netváril sa, že by mi chcel dať občianstvo. Zase, povedzme si otvorene, keby som si ja prečítala knihu o literárnej redaktorke z rozhlasu a ešte v súvislosti s vraždou, neviem ...?“ vysvetľuje ospravedlňujúco.
Veľa detektívov a jedna vražda
Ku knihe autorka ešte dodáva. „Je to vyznanie mojej lásky k detektívkam. Kým v klasickej detektívke je vražda alebo vraždy, viac obetí a jeden detektív, tu je to celkom obrátené, lebo tu jedna vražda a 12 detektívov, tých najväčších z literárnej a filmovej tvorby. Každý z nich vraždu v Slopnej vyrieši svojím spôsobom,“ opisuje Kapitáňová.
Zasmiala sa, že si týmto nápadom uplietla na seba bič. Písanie nebolo jednoduché. „Mám tam totiž päť detailov, ktoré musím zakaždým vysvetliť inak, a to dvanástimi spôsobmi. Bola to drina,“ vysvetľuje. Po niekoľkých geniálnych riešeniach podľa nej nakoniec prichádza to posledné slovenské: „Opisuje, ako by vražda v slovenskej dedine naozaj vyzerala, keby ju neriešilo niekoľko geniálnych detektívov.“
Detektívky a scenár
Autorka priznáva, že miluje detektívky. „Sama od seba by som ale netrávila čas tým, aby som ich písala. Prišla však ponuka z jedného slovenského denníka, aby som ich pripravovala na pokračovanie, a takto som sa dostala aj k písaniu tohto žánra,“ povedal Kapitáňová, ktorej veľkým vzorom je Agatha Christie. Reálny zločin však podľa spisovateľky nesúvisí s detektívkami. „Ten je krutý. V knihe, detektívke, je to hádanka, krížovka, hranie sa,“ vyznáva sa autorka.
Momentálne píše aj scenár na námet svojej knihy Nech to zostane v rodine! „Bude sa podľa neho natáčať film. Je to niečo celkom iné a pre mňa veľmi náročné, musím to brať z celkom iného pohľadu, ako keď píšem knihu či divadelný scenár,“ hovorí Kapitáňová.
Smiešno-smutná kniha
Najväčší úspech však zaznamenala Kniha o cintoríne, ktorá zaujala hlavne jazykom protagonistu, mentálne postihnutého Samka Táleho. Je nesprofanovaný, nevšedne živý a autorka prostredníctvom svojho hrdinu dokazuje, že má nielen schopnosť pozorne mapovať svoje okolie. Netradičným spôsobom sprítomňuje aj dobu nedávno minulú či neresti našej ponovembrovej spoločnosti. Kniha o cintoríne vyšla a krstila sa len nedávno v druhom ilustrovanom vydaní v Bratislave.
Prečo si vybrala autorka postavu retardovaného človeka? „Myslela som si, že ľudia skôr prijmú pravdu o sebe, keď ju bude hovoriť niekto, koho budú môcť trošku aj nebrať vážne. Samko hovorí zdanlivo absurdné veci, ale v podstate sú to tie, ktoré hovorí aj väčšinový Slovák. Ak si pozriete diskusie na webe, je to isté, čo hovorí on, len trochu inak. Samko chodí po Komárne a komentuje všetko, čo vidí. Je to kniha, ktorej jazyk provokuje ľudí, aby sa smiali, ale v podstate je to smutná kniha. Hovorí totiž o zlých veciach a smrti štrnásťročného chlapca. Veľa ľudí mi povedalo, že keď knihu prvýkrát čítali, strašne sa smiali. Druhýkrát však plakali,“ hovorí autorka.
Kniha bola preložená do viacerých jazykov. Autorka hovorí, že v zahraničí ju brali väčšinou ľudia ako smutnú knihu, u nás skôr ako humoristické dielko.
