Učaroval mi Clay
Ako chlapec som na dedine hral futbal, dvíhal činky tak ako všetci ostatní. Nikdy som nebol typ na kolektívne športy, priťahovalo ma zápasenie, box či, judo. Prvý boxerský zápas som videl v televízii na olympiáde v Ríme v roku 1960, kde vyhral náš Neměček. Premiéru tam mal vtedy iba osemnásťročný Cassius Clay, ktorý patril neskôr k najlepším svetovým boxerom a dodnes je známy skôr pod novým menom Muhammad Ali. Prvý zápas v ringu na vlastné oči som videl naživo až v Dubnici, kde som prišiel v roku 1962 na učilište. Fungovalo tuo množstvo záujmových krúžkov, spolu s Ondrejom Marunom a Ludvikom Kručayom sme sa dali na box. Vydržalo nám to až do nástupu na vojenčinu. Ako jediný som sa po dvoch rokoch vrátil do klubu a boxoval som v kategórii do 75 kg.
Úspešná vojna
Vojenskú službu som absolvoval v Mladej Boleslavi, kde sídlilo béčko Dukly Olomouc. Pôvodne som mal narukovať do Karlových varov, ale všetko bolo inak. Aj keď som bol evidovaný na vojenskej správe v Topoľčanoch, povolávací rozkaz prišiel do Považskej Bystrice. Papiere sa „zapatrošili“, a aby som neostal na ocot, bol som vďačný aj za možnosť ísť do Mladej Boleslavi. Darilo sa nám, vyhrali sme prvú ligu a vybojovali postup do extraligy, ale už bezo mňa, lebo som odišiel do civilu. V tom roku došlo k sovietskej invázii a klub aj tak rozpustili.
Jediné k. o.
Prvý zápas v ringu som absolvoval asi po štvormesačnom tréningu. Vtedajší tréner a olympijský víťaz Janko Zachara ma nominoval do hmotnostnej kategórie do 75 kg, aj keď moja výkonnosť ešte nebola taká, ako by mala byť. Malých špuntov mal dosť, problémom boli ťažké váhy. nebola. V Tlmačoch ma čakal debut, vydržal som všetky tri kolá, no vyhral súper. Po zápase som bol samá modrina, radšej som nešiel ani domov z internátu, aby ma mama nevidela. Ďalší zápas som boxoval v Kysuckom Novom Meste. Prvá výhra ma veľmi povzbudila do ďalších tréningov. Nikdy som sa nepovažoval za skvelého borca, podľa štaistík mám ringu na konte 130, vyhral som asi šesťdesiat, šesť zápasov skončilo remízou a zvyšok som prehral. Nikdy sa mi nepodarilo súpera zdolať k.o., vždy to bolo na body, r.s.c. alebo vzdaním súpera. Najťažšiu prehru k. o. som utrpel v Českých Budějovicich od od Hübla. Súpera som vtedy podcenil, na chvíľku som spustil ruky, čo skúsený lišiak využil a poslalma na podlahu. Postavil som sa, ale rozhodca narátal do deväť a zápas ukončil. Dva týždne som musel povinne oddychovať, dnes je to mesiac a boxer sa musí podrobiť neurologickému vyšetreniu. V 1975 som skončil s kariérou a hneď som trénoval u mužov, lepšie je začať s mladými, ale iné východisko nebolo a musel som sa obetovať. Posledný zápas bol doma s Kemelom z Olomouca, ktorý som prehral. V roku 1975 som skončil s kariérou a hneď som začal trénovať u mužov.
Neľahké začiatky
Keď neskôr známemu trénerovi Jankovi Zacharovi ochorela manželka a staral sa o ňu, stal sa trénerom výborný boxer Stantien. Veľmi sa mu nedarilo, nenašiel spoločnú reč s chlapcami, a tak ma oslovil pán Vanko, či by som nešiel na trénerský kurz. Po jeho absolvovaní som sa stal druhým trénerom a po roku jeho nástupcom na pozícii hlavného trénera. Lepšie by bolo začať s mladými, ale iné východisko nebolo a musel som sa obetovať. Nebolo to pre mňa ľahké, pretože som nedokázal byť autoritaívny voči chlapcom, s ktorými som nedávno boxoval. Ťažko mi bolo hovoriť im, aby nešli na pivo ako predtým, keď som ešte nebol tréner. Do klubu prišiel z Brna Elenko Savov, pri ktorom som bol druhým trénerom. Bola to výborná škola, lebo Elenko mal vysokú športovú školu v Bulharsku. Postupne som si aj ja dopĺňal vzdelanie, a keď Savov po desiatich rokoch odišiel, vtedajší predseda Vlkovič ma urobil hlavným trénerom. Po výmene generácií v klube nebolo problémom trénovať, pretože to boli iní chlapci. Vedel som, čo na koho platí, nielen stále tvrdá ruka, ale občas treba aj pohladiť.
Dušan Bučko sa venuje mládeži. Na snímke s Jurajom Didim.
Slovenský reprezentant
V období mojej kariéry bolo množstvo skvelých boxerov a presadiť sa do reprezentácie Československa bolo veľmi ťažké. Dostal som sa do reprezentačného výberu Slovenska, kde mám vyrovnanú bilanciu z medzištátnych duelov. V Holandsku som pri prehre 9:11 nesatčil na súpera, ale v Rumunsku som výhrou prispel k celkovému víťazstvu. Okrem toho som v slovenskom drese absolvoval dva významné medzinárodné turnaje, kde si najviac cením finálovú účasť na Veľkej cene v Bratislave.
Prvý iba v družstvách
Medzi jednotlivcami sa mi v súťažiach dospelých zlaté medaily vyhýbali. Na majstrovstvách Československa som bol v rokoch 1969 a 1971 tretí, mám striebro zo slovenského šampionátu z Košíc, kde ma vo finále zdolal domáci Ožvoldík. Oveľa lepšie to bolo vo vtedajšej nabitej extralige, kde Dubnica v nesmierne silnej konkurencii v rokoch 1969 – 1972 získala tri federálne tituly v súbojoch s RH Ústí nad Labem a Duklou Olomouc. Ako tréner som v slovenskej extralige s Dubnicou získal deväť klubových titulov, keď našu sériu iba raz narušil ŠKP Bratislava.
Úspešný tandem
Zo svojich zverencov najradšej spomínam na Ruda Dydiho, ktorého som prebral od Zacharu. Podľa jeho slov, Rudo ak chcel niečo dokázať, musel trénovať oveľa viac, na čo Janko vtedy nemal kvôli chorej manželke čas. Rudo získal bronz na juniorskej aj seniorskej Európe, päťkrát vyhral Veľkú cenu Českej republiky, celkovo má pätnásť prvenstiev. Rád spomínam aj na Blaža, tretieho z ME, Antona Dydiho, ktorý bol celkom iný typ ako brat. Európske medaily získali aj Peter Jacura, Michal Franek, úspechy dosiahli Miro Gavenčiak či Milan Vasovčák.
Koniec ambícií
Reprezentačným trénerom som bol v rokoch 1996 -2005 a ešte v období 2008 – 2010. Mrzí ma, že po prvom odvolaní som sa nechal ešte raz nahovoriť. Už vtedy začali problémy v našej federácii. Rudo Dydi si dal podmienku, že bude reprezentovať iba ak ja budem tréner. Škoda, že aj keď dlhé roky patril do pätice najlepších, na vrchol sa nedostal. Od olympiády v Atlante v roku 1996 na Slovensku lepší boxer nebol. Trikrát sa nedostal na OH, vo finále kvalifikácie v Liverpoole tesne pred koncom ho pri jeho vedení verejne napomenul rozhodca a do Sydney išiel domáci Angličan. O štyri roky v boji o Atény nám chýbala diplomacia, pretože rozhodcov asi viac zaujal Bielorus. Vrcholom bola kvalifikácia v Číne, na ktorú sme prileteli ráno, museli sme hľadať hotel a Rudo poobede boxoval. Prehral iba 1:2 a olympijský sen bol fuč.
Box je šanca
Talenty sme hľadali v školách nielen v Dubnici, ale chodili k nám aj odinakiaľ. Tréner musí byť psychológ, pretože chodia k nám rôzne typy detí, dosť je rómskych. Podmienky sú nastavené pre všetkých rovnako, kto sa nevie zmestiť do kože, musí preč. Hovorím im, ak sa chceš vybúriť, tak to urob v telocvični, trebárs aj so silnejším, ale na verejnosti nikdy. Zaujímavé je, R. Dydi aj dnes náš najlepší boxer Zábojník, sa predtým neuplatnil vo futbale. Miško Zábojník začal v ringu v šestnástich rokoch, potom zažiaril v Nemecku a dúfam, že ešte niečo poriadne dokáže.
Chýba Austrália
Nebol som iba u protinožcov, pochodil som Európu, Ameriku, Áziu či africké Maroko. Okrem olympiády v Atlante som bol deväťkrát na MS a na rovnakom počte ME. Najexotickejšie bolo Thajsko, kde som sa stretol s thajským boxom, ktorý je pre domácich populárny ako u nás futbal. Na prehliadky miest čas nebol, lebo väčšinou sa Dydi dostal ďaleko a bolo treba trénovať a vymýšľať taktiku. Cením si stretnutie v Chicagu s boxerskými veličinami Mihammadom Alim Evanderom Holyfieldom na trénerskom seminári počas MS.
Profi box nemusím
Nepáči sa mi, že je vo svete veľa federácií a množstvo šampiónov. Je to iba o peniazoch, kvalita chýba. Profesionálny majster sveta Kovács zdoláva súperov z exotických krajín, ale na Slovensku medzi mužmi titul nezískal. Náš Králik ho zdolal štyrikrát. Výnimkou sú Kličkovci, ale ich box mi veľmi nevonia, mám radšej holyfieldovský štýl.
Doma v Dubnici
Polstoročie bývam v Dubnici spolu s manželkou a dcérou, bývalou atlétkou. Mám dvoch vnukov, jeden hrá hokej, druhý občas ide so mnou búchať do vreca, ale k športu vzťah nemá. hrám hokej a druhý búcha do vreca, ale nemá k tomu vzťah. Manželka má k športu dobrý vzťah, vedela, koho si berie. Občas zápasy pretrela, ale povedal som jej, zbili mňa a nie teba.,
Na Vianoce som rád, keď je rodina spolu. Keď som bol malý, dostávali sme skromné darčeky, nie ako deti dnes, keď sú až priveľmi rozmaznané. Koledovanie ma nebavilo, o to radšej som išiel s kamarátmi robiť Mikuláša a čerta. Štedrú večeru mám spolu obe rodiny, je tradičná s trybou, šalátom, kapustnicou, no nikdy nesmie chýbať bohatý koláč štedrák.
Budúcnosť
V klube máme ďalšieho Didiho, Juraja, ktorý bol tretí n ME žiakov. Je tu obrovský talent Džanaj, ale ak chcú byť lepší, musia vydržať. Škoda je, že bola zrušená liga. Kedysi boxer za rok absolvoval 20 – 25 zápasov, dnes maximálne päť – šesť, čo nestačí. Preto vďaka známemu manažérovi chodíme do Švajčiarska, Nemecka, Rakúska či Talianska, kde si chlapci zaboxujú súťažne, vykryjeme si náklady a ešte donesiem niečo aj do klubovej pokladne.
Dušan Bučko s trénovaním nekončí. Držiteľ takmer všetkých možných slovenských ocenení, člen Klubu olympionikov Slovenska, zaslúžilý tréner by ešte rád našiel a vychoval ďalších medailistov.
