Ján Mihálik pochádza z Dolnej Marikovej, ale dlho už žije na Kysuciach. Do rodiska sa však vracia a jeho chotáre pozná asi ako málokto. Zabudnutým svetom starých dreveníc sa túla s papierom a ceruzou, aby zachytil kus sveta, ktorý mizne, čo je mu ľúto.
Výtvarník Ján Mihálik
Miznúci svet
Ján Mihálik hovorí, že je turista a miluje prírodu. „K nej patria aj staré drevenice, u nás v Marikovej dokonca celé, dnes, žiaľ, aj zabudnuté osady. Kedysi ich bolo okolo 120, koľko zostalo, neviem,“ hovorí výtvarník a dodáva, že tento svet sa snaží zachovať aspoň na papieri.
Hľadajúc zaujímavé zákutia sa túla po osadách už takmer tridsať rokov. „Keď tam pri tých chalupách sedím, je to neskutočný pocit. Nedá sa opísať, len zažiť. Je to fantastické cestovanie v čase,“ tvrdí.
Je mu ľúto, že staré miesta zanikajú. „Buď to padá, zarastá alebo ak sú chalupy prístupnejšie, zoberú ich chalupári. Tí to úplne prerobia a marikovské už prestáva byť marikovským. Snažím sa preto zachytiť čo najautentickejšie pôvodný stav. Z roka na rok je to ťažšie. Už mnohé drevenice, čo kreslím, sú poopravované. Majú napríklad iné strechy, plechové. Ani domáci totiž nemajú na to, aby dávali šindeľ. Keď robím obrázky, dávam ho tam, chcem zachovať pôvodné,“ hovorí Mihálik.
Mnohé už by ste márne hľadali
Tvrdí, že mnohé domy, ktoré nakreslil, by ste márne hľadali. „Sú také pozarastané, že v lete ich ani nezbadáte. Aj ja chodím hlavne na jeseň, lebo vtedy mám lepší výhľad. Najprv si urobím skicu, čo trvá tak pol hodinku, hodinku a aj dve. Ostatné potom dorobím doma,“ hovorí Mihálik.
Na prvú drevenicu si už výtvarník nepamätá. „Je toho kvantum a zlé je, že mnoho z toho, čo som kreslil, už neexistuje. Najdrastickejšie bolo, keď zmizli na Kysuciach napríklad Harvelka, Riečica pre priehradu. To boli prvé chalupy, pri ktorých ma pochytila ľútosť. Zvalili ich, zahrnuli do jarkov a bolo. Aj v Marikovej by ste už mnohé chalupy márne hľadali, možno aj polovicu,“ hovorí s ľútosťou Mihálik.
Z toho, čo nakreslil, má výtvarník možno jednu desatinu. Maľuje veľa aj na základe konkrétnej požiadavky ľudí, tak mu obrázky nezostávajú.
Kalendáre
Obecné úrady v Dolnej a Hornej Marikovej vydali v posledných troch rokoch kalendáre s kresbami Jána Mihálika. Starostovia hovoria, že bol o ne veľký záujem, rozobrané boli veľmi rýchlo. Dolná Mariková vydala kalendár aj na rok 2013.
„Najviac berú kalendáre chalupári, ozývajú sa mi z celého Slovenska. Ja som len tvorca obrázkov, ale výrobu a distribúciu zabezpečili obecné úrady. Idem teraz robiť niečo podobné aj pre Kysucké Nové Mesto,“ hovorí Mihálik a dodáva, že podľa dobových fotografií bude maľovať staré mesto.
Bludisko a výborná stará mapa
Výtvarník by mal možno používať okrem papiera a ceruzy aj pero. Stretáva totiž aj ľudí, ktorí mu rozprávajú staré príbehy a klebety, ktoré sa viažu k chalupám. „Ja si to však nezapamätám. Veď aj osád je toľko, že si neviem na niektoré spomenúť,“ hovorí.
Dodáva však spokojne, že sa mu podarilo získať dobrú mapu Hornej Marikovej. „Robil ju nejaký farár v päťdesiatych rokoch. Je vynikajúca, lebo sú na nej zaznačené všetky osady. Tak to ma teší. Škoda, že niečo podobné je len pre Hornú Marikovú. Lesné cesty sú už síce pomenené, ale dá sa podľa toho zorientovať,“ hovorí o pomôcke na potulky, ktorú má, Mihálik.
Tvrdí, že zo začiatku, pri prvých výletoch k chalupám, aj poblúdil, no teraz už nie. „Stačí si pomýliť jednu cestu, a potom musíte šliapať aj dve hodiny. Je to poriadne bludisko pre niekoho, kto to nepozná. Predstava, že Mariková je jedna dolina, je veľký omyl. Ide o neskutočne rozvetvený chotár, že by sa do bočných dolín vopchala celá hlavná,“ hovorí o svete svojich potuliek výtvarník.
Aj o tom, ako sa stavalo
Pán Mihálik je skromný chlap. Keď sa pýtame, či by vedel za roky, čo kreslí staré chalupy povedať, čo je charakteristické pre marikovské a kysucké, hovorí, že nie je žiadny architekt. Nakoniec potom predsa len začne kresliť a vysvetľovať, aké rozdiely sú napríklad v prístreškoch. Z jeho rozprávania sa dá rýchlo vydedukovať, že stavby študuje do detailov. Pri svojich potulkách sa pýtal aj starých majstrov, ako sa čo robilo, niekedy mu aj sami povedali. „Aj mi poradili, keď videli obrázok a upozornili ma, že by sa to tak nedalo urobiť. Bolo to tak zo začiatku, teraz si to už všímam oveľa viac.“
Dozvedáme sa tak niečo aj o rôznych postupoch pri stavbe dreveníc. O drevených klincoch, ktoré sa máčali do baranieho loja, spôsobe opracovania dreva na stavbu, spôsobe ukladania a vypĺňania špár a iných zaujímavostiach. Podľa výtvarníka sa marikovské a kysucké chalupy dosť podobajú. „Len kysucké majú viac vyzdobené štíty,“ dodáva.
Kríže, kostol a iné
Pri chalupách nachádza aj staré poľnohospodárske stroje ako rajtáre, sečkovice a podobne. Aj z toho však už zostalo len veľmi málo.
„Občas kreslím aj zvoničky a kaplnky, hlavne kysucké, lebo tam ich je dosť. Tu, v Marikovej, tiež kríže, hlavne pokiaľ je umiestnený pri chalupe. Mám aj zopár zaujímavých portrétov starých ľudí z Hornej Marikovej a drevený kostol z Ráztoky,“ hovorí autor.
Niektoré jeho obrázky sú vystavené aj na obecných úradoch a v krčmách, takže odľahlé miesta si môže návštevník obce pozrieť predtým, než vyrazí za poznávaním chotárov.
Pán Mihálik robí aj perokrezby. „To sú ale expresionistické veci, v podstate moje sny. Niekomu sa môžu zdať desivé, ale mne nie,“ hovorí.
Škody, ktoré si uvedomíme už neskoro
Obrázky Jána Mihálika sú vzácnym zdrojom starej architektúry, ktorá mizne nenávratne preč. Buď preto, že chalupy spadnú, zarastú alebo preto, že ich niekto prerába v dobrej viere, že budú krajšie. Po zmene sa väčšinou to pôvodné a charakteristické pre konkrétny región nenávratne stráca. A to je škoda, ktorú si uvedomíme možno až po rokoch a nebude sa dať už napraviť.
