LÚKY. Stretnutie heligonkárov napísalo svoju dvanástu kapitolu. Tí, ktorí chodia do miestneho kultúrneho domu pravidelne, tvrdia, že za posledné roky sa takmer nič nezmenilo.
Dobrá nálada, spev, hudba a aj tanec. Stretávajú sa hudobníci i známi. Najmä však ľudia, ktorým učarovala heligónka.
Trojlitrové prekvapenie
Heligónkarsku rodinu privítal starosta Anton Hrebík. „Dajú sa s ňou vyjadriť ľudské pocity. Radosť, smútok... Ľudia sa u nás nielen stretnú, ale vedia si aj poradiť, vymeniť skúsenosti. Prichádzajú z okolia, Moravy, iných dolín, Kysúc. O tom, že podujatie robíme dobre, hovoria ďakovné listy, ktorých príde po stretnutí vždy dosť,“ povedal starosta, ktorý prijal z rúk bývalého ministra obrany Jaroslava Bašku trojlitrovú fľašu jablkovice – heligónkovice. Aj tá pomohla divákom nielen sa zahriať, ale dostať sa čoskoro na potrebnú stupnicu. Všetko odštartovali domáci trombitáši, po ktorých začal prehliadku Stanislav Priesečan.
Antona hra stále baví
Najstarším účastníkom stretnutia bol sedemdesiatdeväťročný Anton Hošman. „Hrávam, odkedy bol čert malým chlapcom,“ zažartoval pán Anton. Potvrdil, že nástroj, na ktorý hráva, je už jeho tretím.
„Prvú som dostal ako chlapča, keď sme pásavali. Jeden mal vlohy na píšťalku, iný na harmoniku. Bola to jednoradovka, mechy fučali na všetky strany. Neskôr som dostal druhú, tretiu. Heligónka sa hodí do prírody, do prostredia, v ktorom som vyrastal. Nebolo kino, televízia. Poschádzali sme sa v nedeľu, keď nebolo roboty, aj bez páleného. To bývala zábava,“ zaspomína si Anton.
Dodá, že vek nepopustí, prsty už nie sú také šikovné, no rád si zahrá pre potešenie svoje i priateľov. „Nechodievam už po svadbách. Rád by som majstrovstvo odovzdal, no nie je komu. Vnuci zatiaľ nemajú záujem a ja viem, že je to škoda. Možno neskôr,“ dodá pán Anton.
Najmladším účastníkom bol Matúš Hodas. „Prišiel som z Kysuckého Lieskovca. Na heligónku ma naučil hrať pred troma rokmi pán učiteľ,“ prezradil Matúš, ktorý dodal, že mal osem rokov a bol preč.
Matúš Hodas prišiel z Kysuckého Lieskovca. FOTO: AUTOR
Ľudia sú lační po zábave
Tvrdí to jeden z organizátorov, Miroslav Štefánik. „Preto sme dali k akcii tento termín. Chodievajú k nám radi. Fanúšikovia i účinkujúci. Heligónka je starosvetský nástroj, ktorý vytlačil gajdy. Aj u nás boli heligonkári, no časom vymreli. Na ich pamiatku , a aby sa tešili aj ľudia z okolia, sa stretávame. Ťažko povedať, koľko je zatiaľ účinkujúcich, pretože vstupov je veľa, v niektorých účinkujú viacerí naraz,“ povie Miroslav. Jeho slová potvrdí starosta. „Pôvodných osemdesiat vstupov sa tak razom zmení na sto. Postupne vznikajú skupinky, spieva a zabáva sa do rána. Minulý rok sme tu boli skoro do tretej hodiny ráno. Vždy je plno, nie je kde zaparkovať. Tí, ktorí si chcú sadnúť, musia prísť skôr,“ povedal starosta.
Podľa jeho tvrdenia nemá stretnutie heligonkárov nielen na Považí obdobu.
„S nápadom začal môj predchodca Jaroslav Turček, ja v ňom pokračujem. Podujatie má svoj cveng a v januári sa v púchovskej doline takto navštevovaná akcia nekoná. Som pyšný, že robíme niečo, čo dokáže urobiť ľuďom radosť hocikedy, v každom počasí,“ dodal starosta Lúk.
S heligónkou za klokanmi
Izabela Zbořilová z Kašavi patrí medzi známe tváre podujatia. Jej otec, ktorý ju učil hrať a tvrdí, že už ho dávno predbehla, tvrdí, že heligonkárska tradícia ako v Lúkach by sa hľadala v Česku márne. „Dá sa niečo vidieť a počuť aj u nás na Morave, ale ste popredu. Ľudová zábava sa u nás vytráca,“ skonštatoval Izabelin otec.
Tá hrá od štyroch rokov, a hoci podľa otca prišiel trošku útlm v podobe počítača a internetu, dcéra napokon pri heligónke zostala. Do Lúk prišla už siedmykrát.
„Baví ma to. S otcom chodievame hrávať krajanom do Austrálie. Minulý rok sme tam boli šesť mesiacov, o týždeň ideme opäť. Tentoraz iba na mesiac. Učiť sa budem tam, viem anglicky. Je to lepšie ako doma, pretože sa môžeme na netbookoch v škole aj pohrať,“ dodala jedenásťročná dievčina.
O rok budú heligónky po trinásty raz. Ak sa chcete prísť zabaviť, nezabudnite, že ak chcete sedieť a nezaparkovať už na kraji obce, musíte prísť skôr!
