„Najskôr sa v našej dedine Mlynky poslovenčili Nemci a teraz hrozí, aby sa tu nepomaďarčili Slováci,“ hovorí kvartetu kamarátov z občianskeho združenia Kiapeška v severomaďarskej obci Mlynky Rezo Pilát. Je pôvodom Slovák.
Jeho krstné meno znamená Rudolf, no v slovenčine ani on nie je celkom doma. No deti tohto čašníka, zamestnaného v miestnej reštaurácii, už po slovensky takmer nerozprávajú.
Tak trochu Kocúrkovo
„Bola to veľká sláva, keď začiatkom októbra prišli do Mlynkov otvoriť nové Stredisko pilíšskych Slovákov premiéri Slovenska a Maďarska Róbert Fico aj Viktor Orbán,“ hovorí nám zrozumiteľnou slovenčinou pani Róza Spiegelbaterová. Polovica jej predkov sú Slováci, ktorí sa do Mlynkov prisťahovali v roku 1747 z okolia Trnavy. Druhú polovicu koreňov má nemeckú. Nemci do tunajších hôr, ktoré pripomínajú tie na našom strednom Považí, prišli dvadsať rokov po Slovákoch.
V pôvodnej nemčine však v tejto dvojtisícovej dedine, ktorej názov v maďarčine znie Pilisszentkereszt (Pilíšsky Svätý Kríž), nehovorí už nikto. Slovenčina sa ešte drží. Slováci sú po Rómoch a Nemcoch treťou najpočetnejšou národnostnou menšinou v Maďarsku. Podľa odhadov ich tu žije okolo 110-tisíc, no oficiálne sa ku slovenskej národnosti hlási už len 11-tisíc Slovákov.
Pani Róza Spiegelbarterová sa v obci venuje kultúre a má na starosti aj neveľký domček, kde je Vlastivedná zbierka obce Mlynky. Do rozľahlého moderného areálu Strediska pilišských Slovákov nás však nevpustí. Areál je zamknutý. Dokonca je z neho vysťahovaný aj nábytok, ktorý bol na slávnosť pri otvorení iba zapožičaný. Slováci z Mlynkov pritom svoj nábytok majú, ale ten je kade-tade poschovávaný. Od strediska totiž nemajú kľúče. Kocúrkovo? Nuž – tak trochu. Respektíve skôr príklad niekedy, bohužiaľ, typickej slovenskej hašterivosti. Ide totiž o to, či bude oficiálnym majiteľom strediska ústredie Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku so sídlom v Budapešti alebo miestna slovenská samospráva v Mlynkoch. Maďarská vláda pritom trvá na tom, aby to bola centrála sídliaca v hlavnom meste, s čím domáci Mlynčania nesúhlasia. A tak aj týždne po otvorení ostáva stredisko zamknuté...
Pôvodný Slovenský dom v Mlynkoch, z ktorého sa Slováci museli vysťahovať
FOTO: AUTOR
Vykrstení premiéri
„Nebojte sa, ono sa to dajako skončí a nakoniec sa dohodneme. Dôležité je, že stredisko stojí, že tu, v severnom Maďarsku, bude napomáhať zachovaniu slovenského povedomia,“ hovorí Jozef Havelka. Muž, ktorý bol dvanásť rokov predseda obecného úradu v Mlynkoch a šestnásť rokov predsedal aj Združeniu pilíšských Slovákov, je dnes tiež členom Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Pôsobí aj v medzivládnej Slovensko-maďarskej zmiešanej komisii pre regionálny rozvoj a infraštruktúru.
„Veru, keď u nás starostoval Jožko, nám, Slovákom, sa v Mlynkoch dýchalo o poznanie lepšie,“ pridáva sa do rozhovoru Imrich Fuhl, básnik a publicista, jedna z najvýraznejších osobností kultúrneho života Slovákov v Maďarsku. Za Slovenský dom odhodlane bojoval hlavne prostredníctvom médií nielen v Maďarsku a na Slovensku. Aj jeho zásluhou sa o situácii v Mlynkoch rokovalo tiež v Bruseli. Rozhodnutie miestneho zastupiteľstva v Mlynkoch, v ktorom zasadala prvý raz maďarská väčšina, sa však ani jemu zvrátiť nepodarilo. Slováci museli svoj pôvodný Slovenský dom vypratať do novembra 2012. Skrivodlivosť bola pritom taká veľká, že maďarská a slovenská vláda sa rozhodla dovtedy postaviť pilíšským Slovákom spoločne nový objekt.
„Ako je možné, že ste v dedine, kde ešte podľa posledného sčítania žije väčšina Slovákov, stratili v posledných komunálnych voľbách pozíciou starostu a aj väčšinu v miestnom zastupiteľstve?“ pýta sa našich maďarských hostiteľov predseda OZ Kiapeška Peter Sádecký v smutnom okamihu, keď definitívne vypratávajú zo Slovenského domu posledné balíky s knihami. Mlynky sú totiž jediná obec u našich južných susedov, kde sa podľa sčítania v roku 2001 hlásilo k slovenskej národnosti viac ako polovica obyvateľov. Hoci tesne – ale bolo to 52 percent. „Demografická situácia sa u nás rýchlo mení. Aj preto, lebo naša dedina leží len tridsať kilometrov od centra Budapešti. Časť našich mladých odchádza a naopak - prichádzajú sem žiť Maďari z hlavného mesta. Tí sa vedeli dobre zorganizovať, a takto sa potom situácia vyvinula,“ hovorí Jozef Havelka.
Slováci v Mlynkoch však hlavu nevešajú. V pláne majú nemálo kultúrnych akcií, ktoré sa rozbehnú hneď potom, ako sa podarí vyriešiť situáciu okolo nového Slovenského domu. Jozef Havelka ešte raz spomenie: „Súčasný minister školstva Dušan Čaplovič, bývalý slovenský veľvyslanec v Maďarsku Juraj Migaš a ďalší si zaslúžia veľké poďakovanie, že nás nenechali v štichu. A veľmi dôležité bolo aj to, že na otvorenie strediska sem prišli slovenský aj maďarský premiér.“
Potom sa zasmeje a povie, že keď miestny kňaz posväcoval budovu a všetkých prítomných kropeničkou so svätenou vodou, ani raz neoprskal premiérov. „Bál sa. Robert Fico však zahlásil, že či si oni s Viktorom Orbánom tiež nezaslúžia trochu tej svätenej vody. Nuž, tak ich potom vykrstil, že boli ako po oblievačke...“ zasmeje sa J. Havelka.
Kohút bez hlavy
Básnik Fuhl je typ národovca, akých už takmer nevidieť. Nemysliac na seba, a takmer všetku energiu venujúc slovenskej veci, prišiel aj o prácu. Dnes ich rodinu živí manželka. Ďakuje však za podporu aj bežným ľuďom zo Slovenska. Ďakuje aj kiapeškárom, ktorí pre miestny detský slovenský folklórny súbor priviezli symbolické darčeky. Potom ich odprevadí na tunajší cintorín, kde spoločne pátrajú najmä po priezvisku Lednický. Aj do pilišských vrchov sa totiž mala vysťahovať časť zo zemianskeho rodu Lednických z Malých Ledníc.
„Papuczek, Martinák, Paulenyák, Szova, Szmetana, Miszik,“ číta slovenské mená napísané spravidla v maďarskom pravopise kiapeškár Jozef Lednický. Nie, v Mlynkoch Lednických asi nebolo. Napokon, Slováci sa do tejto dediny prisťahovali najmä z okolia Trnavy. V Združení pilíšských Slovákov je však pätnásť obcí, do ktorých sa prisťahovali Slováci z ďalších kútov niekdajšieho „horného Uhorska“. Takže otázka výskytu Lednických v Piliši ostáva otvorená...
Kiapeškári Vladimír Hucík, Pavol Vitko, Jozef Lednický aj Peter Sádecký v objekte Vlastivednej zbierky obce Mlynky počúvajú pani Rózu Spiegelbaterovú. Hovorí o tradičných zvykoch tunajších Slovákov. Napríklad o tom, že kedysi na fašiangy mládenci zakopali pred krčnou do zeme živého vykŕmeného kohúta tak, aby mu trčala iba hlava. Chlapcom potom postupne zaviazali oči a dali im do ruky kosu. Každý mal len jeden zákos. Ktorému sa podarilo kohúta sťať, ten sa stal „paholským richtárom“. Kohút, pravdaže, skončil na pekáči - a paholský richtár platil víno. Dodnes Slováci podľa dávnej obyčaje v Mlynkoch, no aj v Santove, Verešvári, Huti či Sentváclave, ťahajú konča zimy na voze alebo na saniach figuríny svätých Šimona a Júdu. Preto, aby pomohli ukončiť zimné obdobie. No a očakávajúc príchod sladko voňavej jari nehádžu do potoka Morenu, ale Kiselicu. Známy je aj fašiangový tanec za úrodu. Tancovalo sa postupne za cibuľu, za mak, za krmoviny, pričom do tanca si vyberali nie muži ženy, ale ženy mužov. No a tí chlapi, ktorých si žiadna žena nevybrala, museli opustiť tanečnú miestnosť, inak by bola budúca úroda ohrozená...
Slováci nekúšu
„Csernenszky, áno, volám sa Balász Czernenszky,“ opakuje milo prekvapenému Petrovi Sádeckému mladý muž. Ako je však možné, že tento rodený Maďar z Budapešti vie perfektne po slovensky? V strede Mlynkov kiapeškárom objasňuje: „Keď som bol malý, tak som veľmi rád čítal maďarskú literatúru z 18. a 19. storočia. Slovensko, teda Horné Uhorsko, v nej bolo opisované veľmi romanticky a pozitívne. No a keď som minulé dve desaťročia dorastal, v maďarských médiách sa o Slovensku a Slovákoch písalo spravidla len v tých nepríjemných farbách. Veľmi ma to mrzelo. Preto som sa rozhodol vyštudovať slovenčinu, aby som zistil, aká je vlastne o tých Slovákoch pravda. V súčasnosti navštevujem Slovákov aj mimo Slovenska, no najčastejšie cestujem na turistiku na Slovensko, ktoré som si zamiloval. A vždy sa so sebou snažím zobrať čo najviac svojich maďarských priateľov. Aby sa na vlastnej koži presvedčili, že Slováci nekúšu...“
Mladý Balász Czernenszky prišiel navštíviť Mlynky aj so svojou partnerkou Anou Caderovou, Slovenskou, ktorá pochádza z Našíc v Chorvátsku. No a keď sa Ana dozvedá o cestách kiapeškárov za Slovákmi v zahraničí, okamžite ich pozýva medzi tých do Chorvátska. Nemôžu neprijať. Aj preto, lebo v osemdesiatych rokoch mali Malé Lednice družbu s chorvátskou dedinkou Jurievac, kde dodnes žijú ľudia so slovenskými koreňmi.
A ešte niečo. Stredisko pilíšskych Slovákov v Mlynkoch predsa len ožilo. Už pred Vianocami sa v ňom uskutočnilo niekoľko menších podujatí, 26. januára sa v ňom konal pilíšsky slovenský ples. Pomohlo aj Ministerstvo obrany SR, ktoré do Mlynkov dodalo časť nábytku z rušených objektov. Kľúče od objektu stále „spravuje“ Celoštátna slovenská samospráva v Budapešti.
